Predmerský, Vladimír: Tradičný festival, s tradične dobrou atmosférou a inšpirujúcimi predstaveniami

Trinásty ročník Medzinárodného festivalu divadiel pre deti v Subotici prebiehal práve v dňoch (21. – 27. 5. 2006), keď sa Čiernohorci v referende rozhodli pre nezávislosť od Belehradu. Na tradične dobrej atmosfére účastníkov festivalu sa to vôbec neprejavilo. Práve naopak. V medzinárodnej porote, ktorej predsedal H. Jurkowski, zasadal vedľa Slovenky (E. Farkašová), Chorváta (L. Paljetak) a Slovinca (E. Majaron) aj Siniša Jelušič z Čiernej Hory. Riaditeľovi festivalu S. Markovičovi sa podarilo získať do Subotice súbory a jednotlivcov z dvadsiatych krajín. Festival sa nezameriava iba na bábkové inscenácie a ich rôzne alternatívne prejavy, ale priestor dostávajú aj ďalšie divadelné druhy a žánre určené detskému obecenstvu (činohra, opera, balet). Treba však povedať, že práve táto produkcia sa u väčšiny domácich súborov uspokojuje s tradičnými a už dávno overenými postupmi. Práve preto tak výrazne zaujalo Estónske štátne bábkové divadlo z Tallinu s moderne koncipovaným činoherným predstavením Malý škriatok, ktoré je dramatizáciou poviedky S. Lagerlöfovej Podhodené dieťa. Neobyčajne sugestívna inscenácia s herecky prepracovanými postavami, do ktorej vchádzala aj trojica hudobníkov, udržiavala napätú pozornosť detského i dospelého obecenstva, sediaceho okolo hracieho priestoru. Je to iste zásluhou celého hereckého súboru, ale najmä švédskeho režiséra F. Poulsena. Inscenácia celkom oprávnene získala hlavnú cenu festivalu.

Stretli sa tu aj dva režijno-výtvarné pohľady na Mozartovu Čarovnú flautu. V prvom prípade operný režisér K. Dolenčíč a výtvarník G. Lelas v Záhrebskom bábkovom divadle riešili vodenie veľkých figurín systémom bunraku. Herci mali možnosť pohybovať sa po scéne na vozíčkoch, uplatniť nohy figurín aj svoje vlastné, „scudzovať“ prejav postavy vykúkaním spoza bábky a „civilnými“ poznámkami komunikovať so spoluhráčom i s obecenstvom. Myslím si, že práve tieto vonkajškové postupy strhli režiséra ku komediálnosti, ale aj k zjednodušujúcemu výkladu príbehu pre deti.

V druhom prípade Čarovnej flauty, s ktorou prišlo Detské divadlo z Bania Luky, dominovala nápaditá bulharská výtvarníčka S. Veličková. Originálnym spôsobom obliekla hercov do štylizovaných kostýmov a vytvorila z nich výtvarné objekty – figuríny s plošnými hlavami. Scénu tvorila plachtovina, meniaca svoje tvary na ďalšie postavy. Takto vytvorený scénický priestor zmäkčovali obrazce premietanej projekcie. Režisérka B. Kolevská bola dôsledná pri štylizovanom pohybe hercov v neobyčajných kostýmoch, aj v jasnom oddelení prejavu operných spevákov (vynikajúca nahrávka Viedenskej filharmónie z roku 1990) od prejavu hercov na javisku. Cena za originálnosť a fantáziu sa tak dostala do správnych rúk. Bieloruské Brestské bábkové divadlo uviedlo známy Príbeh o koňovi od L. Tolstého. Hoci R. Kudašov dostal cenu za réžiu, inscenácia sa vyznačovala nedôslednou dramatizáciou príbehu, čo poznamenalo aj herecký prejav, ktorému chýbalo hlbšie emotívne prepracovanie.

Poľská výtvarníčka L. Mikina-Probodiaková v Snehovej kráľovnej (Divadlo Maska z Rzeszowa) vytvorila scénu z priehľadných plôch rôznych tvarov, evokujúcich ľadovú krajinu. Do tohto prostredia vchádzali kostýmovaní herci s bábkami, ktorých svieža farebnosť kontrastovala s chladnou scénou ľadového kráľovstva. Nenáročnými premenami jednotlivých prostredí, otváraním, zatváraním a rôznymi zoskupeniami plôch dosiahla výtvarníčka inscenačnú dynamiku. (Cena za estetické a technologické riešenie bábok). Rozdielny prístup k Andersenovmu Škaredému káčatku mali dve súťažiace divadlá. Rumunská inscenácia z Craiova bola hraná s technologicky dobre riešenými marionetami, ale výtvarne páčivými, rôznorodými bábkami. Herecky zostal prejav na vonkajškovej hlasovej typológii. Naproti tomu Petrohradské bábkové divadlo hralo rozprávku s úplne jednoduchými, drevenými bábkami, ale s trojicou hercov citlivo animujúcich a interpretujúcich myšlienku hry. (Kolektívna cena za herecký výkon). Oni, spoločne s hudbou S. Ušakova (cena za originálnu muziku) vytvárali podmanivú atmosféru celej inscenácie.

Čínsky súbor v predstavení Umenie na ruke predviedol vynikajúcu školu animačného umenia s maňuškami, spojenú aj s praktickými ukážkami. Vedľa tejto tradičnej formy boli herecky ocenené aj rozdielne a objavné prejavy. Talianka Laura Kibel odohrala svojich desať príbehov v predstavení Choď tam, kam ťa nohy vedú skutočne iba so svojimi zdvihnutými nohami. Jej chodidlá (prsty na nohách a päta), doplnené o prvky tváre a kostýmu, vytvárali jednotlivé komické postavy. Raz hrala s jednou nohou, raz s druhou, inokedy použila k takto vytvorenej postave vlastné ruky, alebo si na ne navliekla ďalšie bábky. Originálne predstavenie. Americký herec Larry J. Hunt zasa strhol pozornosť obecenstva rýchlou výmenou masiek na svojej tvári. Rozohrával týmto spôsobom a pohybovým prejavom jednotlivé ľudské charaktery, pri ktorom udržiaval kontakt s divákmi.

Využívanie projekcie je v poslednom období inscenačnou módou. Použil ju aj režisér Ž. Jokovič spoločne s bulharskou výtvarníčkou S. Kiuivljevnou v predstavení Asko a vlk domáceho súboru zo Subotice.

S projekciou pracovala aj už spomínaná výtvarníčka S. Veličková, tento raz v Malej Siréne v Divadle mladých v Novom Sade. (Spolupráca s bulharskými výtvarníkmi a režisérmi má dlhoročnú tradíciu už v bývalej Juhoslávii). Napokon, na kombinácii projekcie a čierneho divadla je založená Štauderova inscenácia Finist, s ktorou prišlo Bratislavské bábkové divadlo. V podstate beztextové predstavenie, plné efektných premien, našlo si ohlas u festivalového obecenstva. Opäť som sa bavil na Alibabovi a 40 zbojníkoch libereckého Naivního divadla a ľutoval som, že diváci pre jazykovú bariéru nemohli reagovať na vtipné repliky vynikajúco vodených bábok. V Subotici, kde je veľké percento obyvateľov maďarskej národnosti, zarezonovalo predstavenie Malý Tom a dlhý Tom bábkového divadla z Debrecínu, s ktorým bol súbor aj na minuloročnej Mateřinke v Liberci. Ukrajinský súbor z Donecka tradičným spôsobom zahral Gogoľovu Noc Ivana Kupalu a srbské divadlo z Nišu priveľmi ukričaný príbeh Cárov väzeň. Francúz Jean-Luc Penso sa pokúsil obnoviť čínske tieňové divadlo na tradičnom texte pod názvom Magické dieťa a Dračí kráľ. Podobne na tureckú tradíciu Karagöza nadviazal v tieňohre Unver Oral. Prišla aj izraelská skupina bábkarských nadšencov (Divadlo „Koom-Koom“ z Jeruzalema), ktorá ešte iba hľadá svoj divadelný výraz. Heini Breossmann z Rakúska, hrajúci Indiánsku rozprávku bol iba do počtu zahraničných účastníkov.

Každoročne sa na festivale udeľuje cena Malý princ za rozvoj kultúry a divadelného umenia pre deti. Tento rok ju získal aj nám dobre známy Edi Majaron zo Slovinska a Ljubivoje Ršumovič, básnik z Čiernej Hory. Okrem toho organizátori festivalu pohotovo vydali Jurkowského Metamorfózy bábkového divadla v XX. storočí (preklad Pero Mioč), ktoré tam mali krst za prítomnosti autora. Súčasne s festivalom prebiehala výstava venovaná tvorba a pôsobeniu rodiny bábkara Keményho, ktorej se zúčastnil aj stále svieži, 81ročný Henrik Kemény.

Každý dobrý festival robia kvalitné inscenácie a srdečná atmosféra. Nič z toho nechýbalo na 13. Medzinárodnom festivale divadiel pre deti v Subotici.

Loutkář 5/2006, s. 211.

28. přelet nad loutkářským hnízdem

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.