Knopová, Elena: Stopárov sprievodca údelom človeka

Domov Eros Viera je ďalším divadelným dielom zoskupenia Med a prach, ktoré môžeme zaradiť do línie spirituálne orientovanej tvorby stojacej na rozhraní performancie, výtvarného a bábkového divadla s výraznou hudobnou zložkou.

Predstavenie sa odohráva v malom, komornom priestore arény. Hľadisko je rozdelené na dve oproti sebe ležiace strany, ponúkajúce zrkadlový obraz diania na podlhovastej scéne. Na jednej strane sedia štyria hudobníci (akordeón, kontrabas, gitara), na opačnej strane predvádza výtvarník (Juraj Poliak) akčnú maľbu na priehľadnej stene z plexiskla. Stena zároveň slúži ako priestor nahliadania zvonka na deje na javisku, miesto nečakaných konotácií a zároveň tiché miesto, kde sa odhaľuje ľudská duša. Uprostred javiska leží posteľ z pružín, na ktorých sú pripevnené detské hračky a rôzne predmety. Herci (Ivan Martinka, Miriam Kalinková) v tmavých šatách sú na javisku prítomní už počas príchodu divákov, animujú bábky (autor Ivan Martinka) nahých drevených manekýnov muža a ženy, ukladajú ich do rôznych polôh, z reproduktorov znejú zvuky pripomínajúce tenisový zápas.

Muž a žena – interakcia akoby v neustálom pôsobení dvoch rozdielnych energií, človek vedúci zápas so životom, aby sa ocitol na začiatku. Od dverí do sály vedú kroky z krajcov chleba priamo ku posteli, v kúte je uložená kôpka dlhých ženských vlasov vo vyznačenom výseku zo žltočiernej pásky. Všetko nasvedčuje tomu, že sa staneme účastníkmi zvláštnej rekonštrukcie, pátrania po odvekých snahách človeka napĺňať túžbu po láske, domove či rodine v priestore oprostenom od akýchkoľvek časových, historických a kultúrnych súvislostí či explicitných znakov, že budeme konfrontovaní s pominuteľným (krátkodobým) a večným (trvácim). A predsa dokážeme hneď od začiatku vnímať a porozumieť použitým, priam archetypálnym odkazom, cítiť zvláštnu energiu intimity, tenziu medzi hercom a bábkou, rozprávaním na javisku a vyvolanými súkromnými skúsenosťami samotných divákov.

Od mladosti túžime po niekom blízkom, učíme sa spoznávať okolitý svet a ľudí a v konečnom dôsledku aj sami seba. Máme svoje predstavy, vzplanutia, pokušenia, ale aj výčitky a žiale. Niekedy podliehame nespútaným, často krásnym vášňam či bezhlavým biologickým pudom, inokedy sa nám tieto premenia na horké sklamania, bolestivé zistenia vlastných omylov, ba dokonca na hriešnosť. Raz sme sami a snívame o niekom, kto by našu neúplnosť doplnil, potom sme zas pohltení nespočetnými možnosťami sveta, ktoré nás obklopujú, a ani si nevšimneme, že život nie je len o tom získať, čo chceme. Vonkajšia plnosť býva sprevádzaná vnútornou prázdnotou, šťastie smútkom. Vtedy sa zväčša usilujeme nájsť čosi pravé, skutočné ako záchranu pred pocitom márnosti. Utiekame sa k stabilnej konštante, ktorá má moc vykúpiť nás z hriechov, opäť naplniť srdce radosťou, dopriať duši pokoj či vliať nádej.

Tak aj žena-herečka vyhadzuje do vzduchu krajce chleba, ktoré znova a znova padajú na zem, akoby testovala zákonitosti tohto sveta. Bábky muža a ženy sa jemne objímajú za sklom, aby sa napokon počas slov ja, hlad, hlt, srdce, med a pod., ktoré výtvarník na skle skladá z papiera, rozišli každý na inú stranu. Láska ako základná životná energia je krehká, a tak aj bábky, ktoré sa vydali na krížovú cestu životom, podliehajú rôznym jeho nástrahám – budujú a deštruujú domov ako pocit istoty v toku ľudského času. Najprv bujaro tancujú, potom sa menia na v tme chodiace preludy (tváre bábok pripevnené na chodiacich rukách hercov), prechádzajú do polôh plných sexuálnej túžby, aby herci plynule na seba preberali ich úlohy a skončili vyčerpaní doslova bez tvárí, čo im umožnili nasadené látkové tvárové masky.

Medzi najpôsobivejšie výstupy však patrili práve tie, ktoré zachytávali proces vyrovnávanie sa človeka s jeho ľudskou podstatou a činmi. V obraze Stará žena sa napr. stretávame s motívom utrpenia matky, ktorá ostala bez svojich detí (či už ich opustila, alebo ich musela zanechať), ale aj s motívom ženy, ktorú opustil muž. Posteľ s hračkami sa vo víre točí zdvihnutá v úrovni hercovej tváre, vidíme pot na jeho ramenách, na skle sa zjavujú stekajúce kvapky krvi, ktoré sa menia na rebrík, znie praskot ohňa. Zaujímavá však bola najmä animácia bábky starej ženy pripevnenej na hlave a tvári herečky. Záchvevy tváre a tela herečky akoby prerastali do drevenej bábky týčiacej sa vysoko nad jej hlavou, akoby živá a neživá bytosť zrazu spolu zrástli. Obraz Starý muž zas priniesol v našich domácich pomeroch nevídanú krehkosť rozlúčky s umierajúcim človekom. Herci priamo pred očami divákov z červenej gumovej plachty, kúska špagátu a drevenej hlavy bábky manekýna zostrojili muža na smrteľnej posteli. Súcitne a v tichosti prepožičiavajú posledný pohyb nevládnemu telu, ktorého hlava je uložená na pecni chleba. Ak nie iný, tak práve tento výstup nabral priam kontemplatívny charakter: človek porúča svoju dušu, chlieb ako pomyselná hostia je rozdelený medzi všetkých divákov, bábky spoločne s hercami vykonávajú v zástupe kruhovú procesiu. Je to naozaj definitívny koniec ľudskej púte? Nájdeme aspoň po smrti vytúžený pokoj?

Tvorcovia zoskupenia Med a prach pod režijným vedením Andreja Kalinku a Ivana Martinku prinášajú nádej. Bábka vtáka, ktorá počas celého predstavenia v jednotlivých vypätých momentoch prilietala a postupne so získavaním skúseností s človekom strácala pierka pre let, odlieta s krídlami tvorenými časťou transparentu domov, eros, viera. Z pomaľovanej sklenenej steny evokujúcej zem či tmavý hrob sa prediera lúč jasného svetla a hoci sa hlavy bábok muža a ženy za sklom pozerajú na opačné strany, divák porozumie odkazu, že ľudská bytosť má jedinečný dar milosti, ak vpustí do svojho srdca úprimnú lásku a vieru, ktorá ho napokon aj keď skrz ťažobu kríža privedie domov.

Scénické dielo Domov Eros Viera napriek bohatej výtvarnosti vyrastá na hudobnom a piesňovom pôdoryse predovšetkým biblických žalmov a ľudových balád. Hudba a zvuky určujú temporytmus predstavenia, budujú atmosféru, napomáhajú lepšie porozumieť jednotlivým tematickým motívom. Je až neuveriteľné s akou aktuálnosťou korešpondujú dávne žalmy a ľudové balady so skúsenosťou dnešného človeka pod vedením hudobníka a speváka Andreja Kalinku.

Avšak najväčší zážitok a pôžitok prináša herectvo – v každom momente maximálne sústredené, otvorene komunikujúce a moderné. Herci využívajú princípy činoherného a odkrytého bábkového divadla. V procese predvádzania však čím ďalej tým viac splývajú s pozíciou performerov využívajúcich princípy a postupy súčasného výtvarného divadla – od spôsobu, akým používajú bábky, cez rekvizity a scénografický materiál až po ich súčinnosť s hudobníkmi a výtvarníkom. Divadelná ilúzia je neustále rozrušovaná doslova civilnými výstupmi, v ktorých vnímame primárne fyzikalitu ich tela (námahu, pot), odkryté bábkoherectvo umožňuje divákom sledovať vzťah, ktorý si herci vytvárajú k bábkam a výtvarným komponentom na scéne, pričom takýmto spôsobom v každom momente tlmočia vzťah k zobrazovaným postavám, téme ako svojej osobnej výpovedi. Niekedy sa zdá, že herci splynú s bábkou a predvádzaným dejom len preto, aby sa neskôr mohli pred divákom viac vnútorne odkryť, navodiť atmosféru vzájomného prežívania a zdieľania emócií tu a teraz.

Scénické dielo Domov Eros Viera každým jeho predvedením dozrieva. Spočiatku miestami mätúca hojnosť až prebytok znakov a simultánnych akcií (také príznačné pre postdramatické divadlo) dostáva usporiadanejšiu podobu. Porozumieť všetkým znakom, symbolom a metaforám (teda vnímať divadlo mysľou) však nie je tým, čo tvorcovia od divákov očakávajú. Zdá sa, že typickou črtou tvorby Medu a prachu je dosiahnuť aktívnu účasť diváka na predvádzanom diele prostredníctvom vytvorenia kontemplatívneho priestoru ako momentu vzájomnej komunikácie na osi tvorca-divák. To sa im zatiaľ do značnej miery darí vďaka zážitku spoločne zakúšanej emocionálnej intimity, ktorá vzniká “tu a teraz”, čo je v slovenskom divadle javom predovšetkým veľmi, veľmi vzácnym.

DOMOV EROS VIERA

Libreto: Andrej Kalinka, Ivan Martinka, Michal Mikuláš, Juraj Poliak

Obsadenie: Ivan Martinka, Miriam Kalinková, Michal Mikuláš, Adam Marec, Juraj Poliak, Andrej Kalinka

Hudba: Andrej Kalinka

Bábky, masky: Ivan Martinka

Scéna, akčná maľba: Juraj Poliak

Kostýmy: Ivan Martinka, Markéta Plachá

Svetelný dizajn: Michal Juhás

Réžia: Andrej Kalinka, Ivan Martinka

Premiéra: 2. mája 2014

Loutkář 2/2015, p. 20–21.

Knopová, Elena: Stopárov sprievodca údelom človeka

Current issue

Premieres

Festivals

Anniversaries

Links

Our supporters