Podpořte Časopis Loutkář nákupem na internetu

Predmerský, Vladimír : V Žiline na festivale

Keď som v polovici päťdesiatych rokov nastúpil v Žiline do divadla, súbor nemal svoju vlastnú sálu. Hrávali sme najmä na zájazdoch a v nedeľu na javisku školskej telocvične, kde sa stavala paravánová konštrukcia bábkovej scény. Až začiatkom šesťdesiatych rokov získalo divadlo nielen telocvičňu, ale tiež priľahlé miestnosti patriace škole. Začalo sa s generálnou prestavbou budovy. Najmä javisko dostalo vytúženú \“vaňu\”, aby s ňou už zakrátko malo problémy, pretože po javisku sa v rámci alternatívy začali pohybovať herci, dokonca aj s bábkami. A hoci o pár rokov prišlo ešte ku dostavbe zadného traktu divadla, nikdy sa nepristúpilo ku zdvihnutiu priestoru nad javiskom, vytvoreniu potrebného \“komína\” na zavesenie ťahov do požadovanej výšky. Až v tomto roku, v rámci prestavby javiska, sály a prevádzkových priestorov sa konečne vyriešil aj starý problém. Chodil som v septembri s riaditeľom divadla Petrom Tabačkom po stavenisku, počúval, čo kde bude a ako to bude vyzerať a úprimne som sa tešil s prisľúbeného termínu stavbárov o dokončení zrenovovaného divadla v budúcom roku. A hoci sa o tejto pripravovanej \“demolácii\” vedelo už dávno, ani raz som nepočul z úst Žilinčanov, že sa kvôli nej neuskutoční tretí ročník bienále festivalu slovenských profesionálnych divadiel Bábková Žilina 2013.

Do Žiliny prišlo v dňoch 18.-20. septembra 2013 všetkých päť \“kamenných\” divadiel, niektoré súkromné skupiny, bratislavské Divadlo Ludus a študenti z Katedry bábkarskej tvorby VŠMU. Organizátori pozvali tiež známy súbor Športniki s ich úspešným Back to Bullerbyn a Matiju Solcea s predstavením Happy Bones. Žilinský súbor privítal všetkých už tradične so samozrejmou srdečnosťou. Našli sa aj náhradné hracie priestory. Hralo sa nielen v sále a v štúdiu Mestského divadla, ale tiež v Klube Labyrint, v neďalekej Stanici Záriečie a na Mariánskom námestí.

Mimoriadne zaujímavá bola dramaturgia festivalu, pravda až na niektoré výnimky. Divadlá ponúkli väčšinou tituly z posledného obdobia, či už išlo o pôvodnú autorskú hru alebo o dramatizáciu hodnotnej literárnej predlohy. Zarezonovala tvorivá dvojica Ivan Martinka a Andrej Kalinka. Po predchádzajúcom úspešnom žilinskom Epose prišli s Bartimejovými pašiami, určenými mládeži a dospelým. Tvorcovia vychádzali z krátkej zmienky v evanjeliu o uzdravení slepca Bartimeja Ježišom Kristom. Na tomto zázraku postavili neobyčajne silný príbeh, stavajúci človeka pred otázku pravdy a strachu. Martinka v postave slepca fascinuje divákov svojím sugestívnym hereckým prejavom, vťahuje ich do vnútorných bojov hrdinu a nenecháva ich na pochybách o svojom presvedčení. Vyše hodinové predstavenie s Kalinkovou hudbou bolo skutočným umeleckým zážitkom. Starším deťom a mládeži boli určené tiež dve predstavenia ľahšieho žánru. Domáci súbor zahral, podľa scenára a v réžii Jakuba Nvotu, žilinskú legendu Kata dcéra Kata a nitrianske Staré divadlo K. Spišáka Stokerovho Draculu v dramatizácii dramaturgičky Veroniky Gabčíkovej a režiséra Ondreja Spišáka. Nezastihol som nitrianske predstavenie v Žiline a inscenáciu poznám iba z premiéry. Údajne sa im podarilo odstrániť rozvláčnosť príbehu, pri ktorej sa strácala hlavná postava. A ani neviem, ako nakoniec inscenácia odpovedala na zaujímavo položenú otázku, či existuje zlo mimo človeka? S takýmito otázkami sa nesužovali Žilinčania. Komédia plná srandy o žilinskom katovi a jeho dcére Kate bola príležitosťou pre herecký súbor, aby sa vybláznil v jednotlivých postavách. Režisér ich však držal \“na uzde\”, a tak predstavenie aktualizované na domáce prostredie má všetky znaky bezprostredného pouličného divadla. Nitrania viac zaujali malých divákov predstavením Cesta do krajiny Tuwim, ktorá už v titule naznačuje dramatizáciu (V. Gabčíková-O. Spišák), vychádzajúcu z básnickej tvorby pre deti poľského spisovateľa Juliana Tuwima. Režisér v inscenácii zužitkoval svoje doterajšie bohaté inscenačné postupy. Perraultovho Kocúra v čižmách v dramatizácii a réžii Beli Schenkovej, s ktorým prišlo Bábkové divadlo na Rázcestí, som už videl na minuloročnej Bábkarskej Bystrici. Vtedy ho hrali na ulici a musím povedať, že som sa výborne bavil. V Žiline umiestnili \“Kocúra\” do divadelnej sály a inscenácia prestala dýchať svojou uvoľnenou komediálnosťou trhoviska. Na námestí však zahrali svoju pouličnú Zvonkohru košickí bábkari. Čerstvá komédia z pera Jána Uličianskeho vychádza z historickej skutočnosti, keď v roku 1556 vyhorela mestská zvonica a Košičania prišli o zvony. Škoda, že tento vďačný lokálny príbeh nerozpracoval autor do širších súvislostí, ktoré by dokresľovali dobové skutočnosti. Miesto toho sa ako režisér nechal unášať prostriedkami commedie dell´arte, takže divák sa iba ťažko orientoval v adresnosti \“uvoľnenej\” inscenácie, postavenej však na jednoduchom texte.

Na úplne druhom žánrovom póle zasvietilo svojou hravosťou a nápaditosťou predstavenie Pod perinou bratislavského Divadla LUDUS. Autor inscenácie \“ľahšej ako pierko\” Peter Kuba ju presne adresoval najmenším detským divákom, ktorých vo vzdušnom, ohraničenom bielom priestore posadil okolo vankúšov a perín. Pod nimi, zatiaľ nebadane, oddychovala trojica hercov (Simona Martináková, Adela Mojžišová a Radovan Kianica). V jednom momente sa prebudia a nonverbálnymi prostriedkami, hravou formou predvádzajú, čo všetko sa dá vyvádzať na posteli i pod perinou. A prečo vlastne aj my dospelí sme v detstve mali tak radi perinové a vankúšové hry plné neobyčajných príbehov. Herci ponúkali detským divákom ešte viac podnetov a nápadov. Nielen to typické hádzanie sa s vankúšmi a skrývanie sa pod perinou, ale robili grimasy a zvuky na tvári i na tele, šteklili sa, zívali a chrápali, cmukali, žonglovali, bubnovali, prehadzovali si svietiace guľôčky, vytvárali tieňohru, jedným slovom, ponúkli im inšpirujúcu klauniádu. Trojročný chlapček sediaci vedľa mňa nadšene zvolal: \“Aj my sa tak hráme!\” A to bola najlepšia vizitka tohto úspešného predstavenia. Oproti tomu vo výtvarne iste nápaditom predstavení O lúke, motýle a kvetinovej víle (Teátro Neline), adresovanému taktiež najmenšiemu divákovi, chýbala práve tá bezprostredná hravosť. Medzi súkromnými skupinami už tradične kraľuje svojou originálnou dramaturgiou a hereckým prejavom Divadlo PIKI. Aj teraz prišli s dramatizáciou literárnej predlohy Daniela Pennaca a pod titulom Pes (pri)tulák predviedli celú škálu výrazových prostriedkov bábkového divadla, aby vyslovili myšlienku o vzťahu človeka k opustenému zvieraťu. Z náročnej predlohy P. Larsena a V. Oravského vychádzal aj realizačný scenár už spomínanej dvojice Kalinka-Martinka Naozaj alebo O chlapcovi, ktorý kreslil, s ktorým prišlo Bratislavské bábkové divadlo. Príbeh plný nádhernej fantázie, neobyčajných výtvarných premien a situácií sa však v realizačnom prevedení natoľko skomplikoval, že divák sa v ňom iba ťažko orientoval. O klauniádu v predstavení Najlepšia rozprávka o Červenej čiapočke bojovala skupina trocha \“pripálených\” hercov zo žilinského Bábkového divadla v réžii a dramatizácii Petra Palika. Nakoniec sa im za pomoci detských divákov podarilo dať dohromady známu rozprávku a zahrať ju aj s farebnými dáždnikmi.

V závere festivalu prišlo k vyhláseniu Ceny Hašterica 2013, ktorú porota udelila Kalinkovej a Martinkovej inscenácii Bartimejove pašie. Žilinské BD spoločne s Národným osvetovým centrom vyhlásilo tiež víťazov súťaže na pôvodné slovenské dramatické texty pre deti a mládež ARTÚR 2013. A našiel sa aj priestor, aby účastníci festivalu pogratulovali prítomným tohtoročným jubilantom: výtvarníčke Janke Pogorielovej (75), bývalej bábkoherečke Ivici Ozábalovej (70) a technológovi Tonkovi Dušovi (80). Žilinčanom držíme palce, aby budúcu sezónu už začínali v novej, zrekonštruovanej budove.

Loutkář 6/2013, p. 5–6.

This website is maintained by Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Prague, ID no.: 67363741. The content of this website is subject to copyright law and without consent of its owner may not be disseminated further. The owner does not accept any responsibility for the content of third-party websites linked from this site.