Predmerský, Vladimír: Zápisník zo Slovenska

Zápisník zo Slovenska

Od januára 2011 má košické Bábkové divadlo nového riaditeľa Pavla Hrehorčáka. Mladý a ambiciózny direktor má za sebou Filozofickú fakultu univerzity v Prešove a niekoľkoročné úspešné pôsobenie vo funkcii produkčného baletu košického Štátneho divadla. Tak mu držím palce. S Košicami a s ochotníckym bábkarstvom je spojené meno učiteľky Stanislavy Gábrišovej (1920 – zomrela 12. 1. 2011), ktorej školský bábkarský súbor od šesťdesiatych rokov prekvapoval svojou originálnosťou účastníkov celoslovenských a celoštátnych prehliadok. Z tohto lona vyšiel aj Ján Uličiansky (l955). Po štúdiách v Prahe pôsobil ako režisér a dramaturg v košickom BD, dlhé roky úspešne šéfoval rozhlasovej dramaturgii pre deti a mládež, a v súčasnosti je profesorom na Katedre bábkarskej tvorby VŠMU. Teraz ho spomínam ako spisovateľa a dramatika. Divadelný ústav spoločne s Divadelnou fakultou VŠMU mu vydali Sedem rozprávkových hier. Je to iba časť z jeho bohatej autorskej tvorby, veď pre deti píše už od druhej polovice 70.rokov a jeho knihy boli preložené do češtiny, ruštiny, nemčiny, francúzštiny i angličtiny. Svoje autorské rozprávkové príbehy často prepracováva do podoby rozhlasových, bábkových a činoherných hier. Uličiansky je predstaviteľom modernej slovenskej rozprávky. Dokazuje to aj výber z jeho práve vydaných divadelných hier. U Uličianskeho obdivujem s akou samozrejmosťou, ľahkosťou a úsmevnosťou sa pohybujú jeho personifikované postavy v súčasnom svete, ako prirodzene komunikujú s reálnymi postavami. Veverička sa dostáva do Orieškových kúpeľov, lebo sa “nervove zrútila zo stromu” (ktorý jej podpílili v lese) a skamaráti sa s handicapovaným chlapcom Vinckom na vozíčku, alebo malý Martin, túžiaci po kolieskových korčuliach, sa zoznámi s kocúrom Markusom, ktorý mu pomôže vyriešiť viacero problémov. Túžba detí po rodinnom teple a láske je ukrytá aj v Petrovi Kľúčikovi, ktorý vďaka zázračnému kľúču nachádza otca, v inej rozprávke zasa Tik Tak naučí ľudí nájsť si čas jeden pre druhého. V Uličianskeho textoch je ukrytá slovná hravosť, v Ostrove Objavov sa zoznamujeme s kapitánom Kukom, grófom Mentolom Krištofom, barónom Praškom i Móricom Leňovským a v hre o čarodejníckom triu Čáry, Máry, Fuk, záhadným spôsobom zmizne práve vnuk a syn Fuk. Uličianskemu nerobí problém doplniť texty vtipnými a láskavými pesničkami, s jasnou básnickou pointou. A hoci sa jeho rozprávkové hry uvádzajú (väčšinou v autorových réžiách) na činoherných scénach, v Slovenskom národnom divadle (Kocúr na kolieskových korčuliach), v nitrianskom Divadle Andreja Bagara (Veveričky), v košickom Štátnom divadle (Štyria škriatkovia a víla) a v trnavskom Divadle Jána Palárika (Ostrov objavov), dramaturgie bábkových divadiel mu v posledných rokov nevenujú takú pozornosť, akú mal v 70. a 80.rokoch. Nemôžem sa zbaviť presvedčenia, že sa veľmi “nenosí” spolupráca s autormi-spisovateľmi na pôvodných hrách. Každý režisér sa totiž stáva automaticky autorom a na javisku obyčajne dokáže vonkajšími výrazovými prostriedkami zakryť textovú a jazykovú úbohosť. * Už sa nepamätám, aká bola zima 11. 12. 1960, keď malo prvú premiéru novozaložené Krajské bábkové divadlo v Banskej Bystrici, ale pri minuloročnom päťdesiatom výročí divadla bola zima poriadna. Cesty zaviate, mesto zahalené do bielej prikrývky, takže veľa gratulantov sa do Bystrice nedostalo. Divadlo zahrievané domácou priazňou súboru, niekoľkými pamätníkmi i početnými priaznivcami divadla, ponúklo, okrem bohatého programu, aj publikáciu k jubileu, ktorá je vlastne pokračovaním predchádzajúcej knihy Živé divadlo, vydanej k 45. výročiu. Zostavovateľka I. Škripková ju tematicky rozdelila do troch častí a v úvode zaznamenáva všetky dôležité fakty od roku 1991, kedy sa súbor premenoval na Bábkové divadlo na Rázcestí. (Ale veru neviem, kto sa skrýva za už nežijúcimi a familiárne oslovenými menami Pigo, Jirko B., Danko Ch.) Najväčší priestor je venovaný režisérovi Mariánovi Peckovi a jeho inscenáciám nielen vo vlastnom divadle, ale tiež réžiám v bábkových i činoherných divadlách v Čechách, Poľsku a na Slovensku. A oprávnene. Peckov režijný prínos do inscenácií hodnotí slovenský divadelný kritik G. Hizsnyan, ostravská dramaturgička J. Pithartová a šéfredaktorka poľského časopisu Teatr Lalek Lucyna Kozień. Celkový pohľad dopĺňa zoznam Peckových najvýznamnejších ocenení. Druhú činnosť BDnR spojenú s prvým ženským štúdiom TWIGA, mapuje s prehľadom a obdivom k iniciátorke, autorke a režisérke I. Škripkovej mladá kritička Eva Kyselová. Publikácia obsahuje bohatý fotografický materiál, ale pod ním chýbajú základné informácie o tvorcoch. Uverejniť fotografie bez názvu autora hry, bez mena režiséra, scénického a kostýmového výtvarníka a bez uvedenia dáta premiéry, považujem za základný nedostatok publikácie. A hoci sa o Peckových réžiách kritika často vyjadruje ako o výtvarných inscenáciách, o scénografoch (J. Zavarský, E. Farkašová, J. Valek, P. Andraško a ďalší) nie je v publikácii ani zmienka. Patrilo by sa predstaviť, možno obrazovo, aj jubilujúcich hercov, alebo aspoň uviesť pod fotografie z inscenácií ich mená (aj s menami ostatných hercov z činohry a bábkových divadiel). Tretia časť je zameraná na medzinárodný festival Bábkarská Bystrica. Publikácia je doplnená súpisom umeleckých a niektorých mimoumeleckých pracovníkov (1960–2010), súpisom inscenácií za posledných päť rokov a festivalovým prehľadom Bábkarská Bystrica (2002–2010), spracovaným pracovníčkami Divadelného ústavu Bratislava. Textová časť príspevkov je v priloženom anglickom preklade.

Vladimír Predmerský

Loutkář 1/2011, p. 13.