Sedláčková, Anna: Trikrát v jednom Minore

V jednej anglickej učebnici som narazila na zaujímavú otázku: “Prečo majú deti väčší zmysel pre údiv než dospelí?” Zaiste, možných odpovedí sú obsiahle množstvá, no jednou z variant by snáď mohlo byť, že poznávanie a vedenie sa im otvára pomaly a postupne a všetko to nové napĺňa údivom. Fenomén spoznávania, hoci rozprávkový, či už postáv, figúrok alebo ďalších skutočností, je preto fascinujúci, čo však pre vyrasteného človeka už platiť nemusí.

V divadle Minor sa deťom takáto, nazvime to fascinácia, v rámci tvorby režisérky Apoleny Vynohradnykovej ponúka v troch vrstvách – zvieracej, arechetypálne-rozprávkovej a sociálnej. Režisérka tieto témy predkladá trom rôznym vekovým kategóriám, tvorí tak akoby triplet, ktorým v svojej úplnosti upozorňuje detského diváka na tri rôzne svety. Aby náhoda bola vtipnejšia, dátumy premiér jednotlivých inscenácii chronologicky sledujú os akoby náročnosti na spracovávanú tému.

Zvieratká

Prvou z radu je inscenácia určená najmenším pod názvom Psina. Aréna, či možno až bojový ring, ktorý je ľahko zmäkčený plyšovým teplo domova evokujúcim kobercom. Veď napokon sa aj stane útočiskom pre psích tulákov v tmavej noci (čo je motív z českým deťom dobre známej Záhrady Jiřího Trnku). Uprostred je výrez pre jazierko, v ktorom sa odráža mesiac v splne. Ten ale väčšina detí sledujúcich predstavenie z temer žabej perspektívy nevidí.

Rozprávanie tohto kvázi príbehu je veľmi prosté, síce zodpovedá schopnosti cieľovej skupiny uchopiť ho, no rozhodne nejde o plné priehrštia napätia. Päť psov (Petr Stach, Lenka Volfová, Naďa Husáková, Kateřina Tichá, Petr Reif) rôznych chutí a osudov zároveň reprezentuje, či už svojím pôvodom alebo súčasným postavením vzorku spoločnosti. Predstavujú však aj akýsi edukačný model vzájomného zbližovania sa, ako si postupne osvojujú jeden druhého až sa všetci napokon skamarátia. A deje sa tak, až na drobné štekanie z nesmelosti celkom nekonfliktne. Hra chce skôr deťom predviesť, že tvory zvieracej ríše žijúce vedľa nás komunikujú svojou rečou a vystupujú ako autonómne bytosti s vlastným názorom. I preto je vyústenie tohto príbehu trocha nepochopiteľné a náhle – napriek rozčarovaniu zo svojich pánov všetky psy, okrem chudáka bezdomovca, nadšene bežia späť na svoju reťaz. Malý divák je však nadšený a tlieska, pretože tak veľkého psa ľudských parametrov ešte nevidel. Ilúzia, ktorej zaiste do veľkej miery dopomohli kostýmy, je naplnená. Nedokonalosti prehliada tak, ako neusleduje aspoň spolovice vtipov, ako aj prekrútených slovných spojení, ktoré sa tak stanú len ošumelými riadkami medzi hŕbou iných. A nepomôže ani násobené opakovanie “človek je najlepším priateľom psa” a pod. Divák, ktorý je v svojej dobe hrdý na sformovanie plynnej vety slovné hračky veľmi používať nevie. Uniká tak veľa energie, ktorá by mohla byť artikulovaná niekde inde, ako je tomu napríklad v pomerne dokonalom hereckom kopírovaní psích pohybov a zvykov, ktorých prepracovanie iste stálo čas observácii oných živočíchov. Priestor pre vlastné vklady však nedostanú, režisérka ich často nechá behať stratených v onom ringu, napĺňajúc len predpísané repliky. V hraní prevažuje bábkovitosť a ako živé bábky sa aj hýbu či nehýbu, existujúc po celú dobu predstavenia v tom zväzujúcom chlpatom mikropriestore. A hýbe-nehýbe sa aj predstavivosť toho drobca, ktorý po celú dobu sedí v ohrozujúcej bezprostrednej blízkosti chlpáčov. Vydržia obaja, bez problémov.

Bájna rozprávka

Popelka bola vždy ikonou. Nech mala akúkoľvek podobu. A tak nečudo, že si nárokuje takou byť aj v jej dnešnom prevedení. Transformácia Apoleny Vynohradnykovej, Jitky Ondráškovej a Petry Zámečníkovej, autoriek textovej úpravy, ktorou prešla pred oči dnešného diváka, ju trocha očistila od bájnych cností a urobila z nej dievča z mäsa a kostí, ktoré len málo ponúka túžbu zasnených dievčatiek vstupovať do jej príbehu. Najradikálnejším magnetom, prečo s touto mladou slečnou sympatizovať je jej meno a prenikavá ružová, ktorú nosí. V tejto story sa napĺňa len približný popoluškovský model rodinnej situácie: žijúci otec (vtipne ktovieprečo na invalidnom vozíčku, no až tak by z neho vyskočil), mŕtva matka z obrazu pozerajúca a zasahujúca a dve sestry, ktoré sa majú rady, len ich sesterské škriepky vždy vyjdú s poukázaním viny na tú jednu. A všetci v cukrárni v podhradí v atmosfére princovho narodeninového plesu a tak ďalej, a tak ďalej až po črievičku, ktorá si nájde správneho majiteľa.

Všetko sa odohráva v až gýčovo predizajnovanom prostredí. Scéna je rozdelená na tri časti – v pozadí je mierne vyvýšený priestor kráľovského dvora, pod ním ono podhradie, ktoré znázorňuje cukráreň a napravo vo výške snovej fantázie je Popelkino útočisko, kde sní, dúfa, verí a hlavne sa prihovára matke na živom obraze. Ružová, hráškovo zelená, či slniečkovo žltá dominujú šírine javiska. Prispieva k tomu aj neskromný lesk materiálov, ktorým sa pri kostýmoch naozaj nešetrilo. Tie sú prepracované s veľkým dôvtipom a zmyslom pre detail. Hoci kombinujú viaceré štýly a hýria všetkými farbami, zostávajú výtvarné čisté a do veľkej miery významonosné. Malému divákovi sa servíruje všetko to, čím možno pritiahnuť jeho pozornosť. Sprevádzajúce mamičky sa z toľkého blyskotu navracajú do svojich princeznovských čias. Pridávajú sa neodbytné muzikálové tóny hudby Jana Matáska a šou je ako má byť. Ten mal tiež guráž, kompilujúc zažité popelkovské evergreeny (Kdepak ty, ptáčku, hnízdo máš) a nové, pritom dostatočne sebavedomé melódie. Škoda ale že herci, až na pár výnimiek, sa v nej veľmi nesústredia na správnu intonáciu inak príjemných tónov a takisto aj precíznejšiu artikuláciu jednotlivých replík. Ich konanie často skĺzava do akéhosi lenivého prechádzania si svojej role. Z inscenácie sa tak zbytočne vytráca potenciál. Pozoruhodná, tak choreograficky ako aj koncepčne, je štvorica, či už najprv holúbkov alebo neskôr “kremrolí”, tancujúcich v ozrutných kostýmoch. Tomuto inak obyčajnému príbehu dodáva nádych ozajstnej nadprirodzenosti a predovšetkým zastupuje tak čosi autentické a sebavedomé, čo inscenácia inak stráca neustálym kompilovaním toho, čo je v tomto “mýte” notoricky známe. No s tým musí rátať každé nové spracovanie známych tém.

Nové svety

Vianoce boli vždy z hľadiska sklonov k sladkastosti riskantnou témou. Apolena Vynohradnyková sa ich však rozhodla pojať z pohľadu, ktorý zachováva postoj reality – predkladá problém istého podľa nás handicapu a ním otvára brány nového sveta. Stotožňuje ho s kozmom morskej panny: rybím, morským, snovým (čo v spojení s vianočným kaprom pôsobí trošku morbídne). Tento svet sa snaží pojať výtvarne, inšpirovaná kresbou, či choreografiou gest znakovej reči. No snažiac sa postihnúť krásy a harmónie sveta bez zvukov, stavia do protikladu svet počujúcich až vulgárne prvoplánovo.

Ide o príbeh síce výtvarne nadanej Aničky, ktorá je ale, tak ako jej rodičia, nepočujúca. To jej bráni preniknúť do rutinných dobrodružstiev jej vrstovníkov. Komunikáciu so svetom rodine sprostredkúva jej “normálny” brat. Po tom, čo sa zamiluje do miestneho hudobníka zbožňovaného všetkými okolitými dievčatami, túži prejsť hranicou počutia a poznať jeho hudbu. Umožniť jej to môže voperovanie kochleárneho implantátu, ktoré ale uzavrie vody jej nevinného tichého sveta. Outsiderka je napokon po úspešnom zákroku začlenená do ošumelej hlučnej spoločnosti a všetci sa z toho radujú.

Predstavenie čelí viacerým výzvam. Hlavnou protagonistkou je neherečka Andrea Kalců, ktorá je silne nedoslýchavá, čím ansámbel autenticky zdoláva tú bariéru, ktorej prekonateľnosť sa snaží stvárniť na javisku. A túto autentickosť predstaviteľka zvláda obdivne, čo ale roznecuje emotívny apel na diváka. Ďalej sa vyhrocuje nebezpečenstvo dovzdelávania diváka k tolerancii voči tým, čo sú iní. Do istej miery sa mu nepodarilo vyhnúť. Potom je tu téma Vianoc, ktorá zase hrozí umocňovaním emocionálnej stránky, ale našťastie neakcentovanie tohto motívu vybočilo z nechceného smerovania. Do veľkej miery informatívny charakter inscenácie sa s viacerými afekty evokujúcimi momentmi popasuje pomerne bezpečne. Zvláštne je ale prepájanie partikulárnych motívov. Andersenova morská panna, úhľadný až puntičkársky účinok má rodina nepočujúcich, čo by ešte stále bolo v poriadku, no vedľa toho chudáci ostatní aktéri zo sveta zvukov (vrátane Aničkinho brata a hádam aj väčšiny okupantov hľadiska) tvoria nekoordinovaný a vyhrotene pôsobiaci obraz. Herci sú uvedení do pubertálnych kostýmov (ktorých autor zostal mimochodom utajený), čo ich pobáda i k pubertálnemu správaniu. Každý s tým svojím naložil ako vedel. Entré jednotlivých výstupov vyznievajú, že sa dejú len podľa plánu, ktorý nás má doviesť k vyústeniu tohto príbehu. Jednotlivé prepájanie extrémne hlučného a akože ticha, no takisto často veľmi hlučného, zanecháva stopy ofenzívnosti, či možno až chaosu, čo je vlastne hlavnou témou tejto 90 minútovej plavby.

V internetovom Premiérníku k inscenácii Popelka sa režisérka Vynohradnyková vyjadruje, aké priania voči tomuto kusu by mali byť ukryté v jej troch orieškoch. Skrátene povedané, túži po zrelej fantázii, náležitom cite a ľudských zmysloch v spojení s talentom. Preberajúc si tento citát so snahou vyformovať tak akýsi plastický pohľad na jej éru v Divadle Minor, myslím, že tieto ambície sa jej naplniť podarilo. Naplnila ešte aj mnohé ďalšie ašpirácie, s ktorými sa Premiérníku nezveruje. Z týchto vyhliadok je teda Vynohradnykovej pôsobenie úspešné. Treba si však uvedomiť, že existuje ešte mnoho orieškov, ktoré by stáli za to rozlúsknuť. Niektoré sa ale rozkotúľali priďaleko, na iné sa zabudlo. No chvalabohu aspoň za tie zmienené.

Anna Sedláčková

Divadlo Minor, Praha

Psina

režie: Apolena Vynohradnyková, výprava: Dagmar Urbánková, hudba: David Hlaváč, dramaturgie: Petra Zámečníková

Premiéra 9. 12. 2007, psáno z reprízy.

Popelka

režie: Apolena Vynohradnyková, hudba: Jan Matásek, scéna: Pavel Kodeda, kostýmy: Andrea Králová, choreografie: Marta Trpišovská a Michal Vodenka, dramaturgie: Petra Zámečníková

Premiéra 6. 4. 2008, psáno z reprízy

Pod hladinou ticha

koncept a režie: Apolena Vynohradnyková, výprava: Bára Čechová a a Martin Černý, projekce: Martina Staňková a Jan Látal, hudba: Marek Doubrava, pohybová spolupráce: Marta Trpišovská a Michael Vodenka, dramaturgie: Petra Zámečníková

Premiéra 7. 12. 2008, psáno z reprízy

Loutkář 3/2009, p. 110–111.

Sedláčková, Anna: Trikrát v jednom Minore

Current issue

Premieres

Festivals

Anniversaries

Links

Our supporters