Predmerský, Vladimír: Aj takýto môže byť festival

VI. Medzinárodný festival divadiel pre deti v Banja Luke

Keď mi v roku 2006 povedal riaditeľ Medzinárodného festivalu divadiel pre deti v Banja Luke, básnik Predrag Bielošević, že budúci ročník sa už uskutoční v generálne prestavanej budove Detského divadla, ktorého je riaditeľom, považoval som jeho informáciu za mierne prehnanú. Ale návštevníci 6. ročníka medzinárodného podujatia v metropole Republiky srbskej (26. – 31. 10. 2007), vchádzali už do divadla cez novovybudovaný presklený vchod a priestrannými chodbami (kde je miesto aj pre múzeum bábok) sa dostali až do prebudovanej sály s kapacitou 330 tapacírovaných sedadiel. Zvukár a osvetľovač už mali k dispozícii novú kabínku s modernou technikou a javisko získalo priestor so 14 metrovou šírkou a 17 metrovou hĺbkou, s točňou, prepadliskom a elektrickými ťahmi.

Slávnostné otvorenie nového divadla a festivalu poznamenala premiéra domáceho súboru s Orwellovou Zvieracou farmou. V inscenácii svetoznámej novely (titul, na ktorý sa, neviem prečo, u nás zabúda), v dramatizácii a réžii hosťujúceho Alexeja Leliavského z bieloruského Minsku, sa predstavil šestnásťčlenný herecký súbor v mimoriadne pozitívnom svetle. Režisér si v prvom rade vychutnal možnosť vyjadriť sa na cudzej pôde k politickým problémom, ktoré ho kvária doma a ktorých aktuálnosť pociťuje aj v inej krajine. Orwellovu politickú satiru o tom, ako to dopadne, keď sa svine dostanú ku korytám, riešil so svojím scénografom (Valerij Račkovskij) na veľkej otvorenej scéne ako divadlo na divadle, s minimálnymi scénickými prvkami a ich náznakmi. Metaforicky bola predznamenaná ríša svíň zástavou so skrúteným svinským klom a kopytom, nápadne pripomínajúcim kosák a kladivo. Herci si pri vytváraní postáv prehodili iba dlhú, hnedú poddajnú látku, ktorá vytvorila telo zvieraťa a na hlavu si nasadili masku svine. Výsledný dojem bol pôsobivý a umožňoval hercom vytvárať jednotlivé charaktery ľudí meniacich sa na prasatá. Iní zasa hrali iba s plošnými maskami zvierat. Ďalšia skupina hercov a herečiek, v jednotnom uniformovanom oblečení, stroho uvádzala jednotlivé časti príbehu, alebo presvedčivo prednášala zásady pre udržanie moci. Kompaktná a provokujúco pôsobiaca inscenácia (prospela by jej kratšia minutáž) nútila k premýšľaniu sálu preplnenú dospelým obecenstvom.

Zvieracia farma však nebola zaradená do súťažnej časti festivalu, ktorá je venovaná iba inscenáciám pre deti. A pretože riaditeľ Bielošević zastáva názor, že tam nepatrí ani inscenácia domáceho divadla (aby ho pri udeľovaní cien niekto neupodozrieval z uprednostňovania vlastného súboru), nestretli sme sa už s týmto ambicióznym súborom pri ďalších predstaveniach. Dramaturgia festivalu dala celkom zámerne prednosť poľskému bábkarstvu, ktoré sa prezentovalo aj na samostatnej tlačovej konferencii. Vzorka 4 súťažných inscenácií dávala celkom šťastne obraz o súčasnom stave a trendoch v poľskom bábkarstve. Tú bežnú prevádzku, bez väčších ambícií, ale na profesionálnej úrovni, charakterizovalo divadlo Rabcio z Rabky s inscenáciou známej Wilkowského hry Miś Tymoteusz Rym-Cim-Ci (Medvedík Ťapko). S experimentujúcim projektom prišiel režisér J. Bielunas so scénografkou E. Terlikowskou a hudobníkom M. Pospieszalskim. Na motívy Kiplingovej rozprávky inscenovali v opolskom divadle (Teatr Lalki i Aktora) jeho Knihu džunglí. Bielunas ako autor adaptácie v nej nehľadal prvoplánový romantický návrat k prírode alebo humanizujúce posolstvo, ale práve naopak, zdôraznil džungľu ako krajinu zvierat so svojimi krutými zákonitosťami. Tak sú výtvarne stvárnené až démonicky pôsobiace postavy hercov v maskách zvierat. Celá inscenácia sa nesie v napätí a nepokoji, v očakávaní niečoho neznámeho. Priznám sa, že práve tá ľudská stránka príbehu mi v inscenácii najviac chýbala. Vo večerných hodinách sa na voľnom priestranstve v meste odohralo atraktívne predstavenie Let II. Divadla ohňa a papiera z Lodže. Umelecký vedúci divadla, autor, režisér a scénograf Gregor Kvečinský pracuje s rôznymi papierovými, drôtenými a železnými objektmi v tvare postáv. Obalené látkou a napustené horľavinou sú postupne zapaľované a vyvárajú určitý metaforický obraz tohto sveta. Ako umelecké pohladenie zapôsobila na mňa inscenácia Červenej čiapočky divadla z Lomže (Teatr Lalki i Aktora). Úprimne povedané, už pri prvom prečítaní titulu vo festivalovom programe som neočakával nič mimoriadne. Veď koľko Červených čiapočiek som už v živote videl na bábkových javiskách. Našťastie, režisér a autor adaptácie Jaroslav Antoniuk sa oprel o predlohu spisovateľa Jana Brzechwu a spoločne s hosťujúcou výtvarníčkou Evou Farkašovou a hudobníkom Bogdanom Szczepańským vytvorili moderné, dynamické predstavenie, plné prekvapujúcich premien a rytmických pesničiek. Herecký súbor sa predviedol ako profesionálne pripravený kolektív jednotlivcov nielen po stránke bábkohereckého, ale aj hudobného, spevného a pohybového prejavu (choreograf J. Gębura). Celkom jednoznačne získala Červená čiapočka v Antoniukovej réžii hlavnú cenu festivalu a Farkašová cenu za scénografiu.

Nie celkom s jednoznačným ohlasom sa stretla inscenácia divadla “Slimák” (Pozorište Puž) z Belehradu s činoherným predstavením Lenivá princezná. Je to divadlo s dlhoročnou tradíciou, ktoré si pozýva na hosťovanie hercov z jednotlivých divadiel. Protagonistom súboru je aj z televízie známy a medzi deťmi obľúbený herec, spisovateľ a zakladateľ divadla Branko Miličević, vystupujúci pod umeleckým menom Branko Kockica. S rozprávkovými motívmi pracuje úplne voľne, kompiluje ich a sleduje najmä ich akčnosť a komediálnosť. Režisérka Slobodanka Alexičová rešpektuje tento žáner a napomáha mu najmä vypointovanými a osvedčenými gagmi s jediným cieľom deti pobaviť (získala cenu za réžiu). Videl som jedno predstavenie iba so školskými deťmi a tie boli priam vo vytržení, ako ich herci dokázali vtiahnuť do jednoduchého príbehu.

Vychytený a nápaditý slovinský režisér Róbert Waltl prišiel s dvoma inscenáciami. Mažuraničovej Strieborný les robil s novovytvoreným chorvátskym súborom z Veľkej Gorice. Vo formujúcom sa hereckom súbore zaujala predstaviteľka Zmije Ivana Roščićová (herecká cena). Čopićov Ježkov domček uviedol s mladým súborom z Mostaru (Bosna a Hercegovina). Myslím si, že v oboch prípadoch musel robiť viac funkciu pedagóga ako tvorcu. Waltl má v Ľubľane svoje Malé divadlo a je škoda, že jeho zaujímavé inscenácie nepoznajú deti v Čechách, ani na Slovensku. Dvaja herci tohto divadla uviedli na festivale Kocúra v čižmách v dramatizácii a réžii hosťujúceho Mareka Bečku. Komornému predstaveniu, určenému pre materské školy, najviac uškodil veľký divadelný priestor.

Súčasťou festivalového programu bolo aj baletné predstavenie Pipi Dlhá Pančucha Srbského národného divadla z Nového Sadu. Za stvárnenie titulnej postavy získala hereckú cenu Miriana Drobacová. Bulharskú inscenáciu Baróna Minhausena v naštudovaní Divadla Ateliér 313 a sofijského Štátneho bábkového divadla som už videl na festivale v Subotici. Dominuje v ňom komediálne herectvo Georga Spasova (herecká cena). Slovensko reprezentoval činoherný súbor Divadla J. G. Tajovského zo Zvolena s Feldekovou autorskou rozprávkou Dlhý, Široký a Bystrozraký. Ondřej Daniš, predstaviteľ Jana Baču, získal hereckú cenu. Sledovali sme aj nápadité čiernodivadelné fínske predstavenie Dievčatko so zápalkami študentov z bábkarskej katedry Umeleckej akadémie z Turku.

Počas festivalu sa konali pravidelné konferencie s novinármi a slávnostne sa uviedla aj kniha Lutkarstvo danas, ktorú z príspevkov domácich a zahraničných teoretikov a praktikov zostavil Predrag Bielošević. Sympatické je aj jeho úsilie, získať na festival viac kvalitných inscenácií, hoci aj z jednej krajiny, ako sa chváliť počtom zahraničných súborov. V každom prípade, Medzinárodný festival divadiel pre deti v Banja Luke si medzi podobnými podujatiami zachováva svoju osobitú tvár.

Loutkář 2/2008, p. 77.