Loutkar.online

Uži si svoju súkromnú vojnu!

Ďalšie významné výročie bolo impulzom pre novú bojovku festivalu VyšeHrátky. Pod názvom Zpráva o jedné válce reflektovala 70. výročie konca druhej svetovej vojny.

Ďalšie významné výročie bolo impulzom pre novú bojovku festivalu VyšeHrátky. Pod názvom Zpráva o jedné válce reflektovala 70. výročie konca druhej svetovej vojny a znova išlo o projekt zacielený nielen na detského diváka, ale aj dospelých.

Na Vyšehrade na divákov čakalo osem stanovisiek a pracovné knižky, ktoré účastníkom dali slobodu vybrať si vlastnú trasu, postupovať po jednotlivých zásadných etapách priebehu vojny podľa svojvôle. Po každej úlohe, účasti alebo zážitku potom do knižky diváka pribudol zápis, pečiatka, jednoducho potvrdenie o tom, že si tým skutočne prešiel. Herecký kolektív v dobových kostýmoch uvítal a vysvetlil divákom princíp bojovky a vypustil ich na bojové pole. Osem jednotlivých stanovísk priblížilo originálnym spôsobom takmer všetky stránky vojny.

Ako som si bojovku užila ja? Spočiatku som mala obavy z interakcie, respektíve z priamej účasti, ale bojovka je bojovka. Začala som na tom najväčšom stanovisku, nazvanom Holokaust (pracovný tábor), ktorý predstavoval veľký plátenný stan s namaľovaným ostnatým drôtom a už na prvý pohľad evokoval mreže, teda miesto, z ktorého nie je úniku. V ňom ma privítali rázne väzenkyne, ktoré akoby vypadli z dobových filmov, ale neboli to žiadne zakríknuté alebo vysilené bytosti. Naopak, každého návštevníka (aj mňa) povelmi usadili k lavici a prikázali vystrihnúť a nalepiť si židovskú hviezdu. A začal „výsluch“: „Víte co byl pracovní tábor? Kdo jej zřídil? Co byl koncentrační tábor? Kdo byl nepřítelem vlasti?“ Herečkám sa skutočne darilo vytvoriť pomerne nepríjemnú atmosféru, podporenú extrémnou horúčavou, ktorá sa vnútri stanu ešte znásobila. Iste, dospelý a skúsený divák si dokáže vytvoriť istý odstup a vnímať výchovný rozmer tohto prístupu, byť tak ale v koži školáka, ktorý možno holokauste počuje prvýkrát, alebo ešte takúto formu vysvetlenie iste nezažil, muselo nabrať ešte ďalší oveľa intenzívnejší rozmer osobného zážitku.

Hneď po tejto horúcej sprche som sa ocitla pri parašutistoch. Martin Beliansky mal na tráve rozloženú mapu Európy a najskôr sa potreboval uistiť, že diváci vedia, kde končia a začínajú hranice Protektorátu Čechy a Morava, kde už je klérofašistický Slovenský štát a špeciálne sa pýtal na jedno mesto na písmeno „P“, ktoré nejak s parašutistami súviselo. Je pravda, že žiaci základnej školy asi sotva mohli vedieť niečo o výsadkároch, alebo o ich vysadení v Plzni. Ale mohli si to aspoň sami skúsiť. Dostali malých improvizovaných parašutistov (kamene s pripevnenými povrazom a plastovým balónikom, zámerne tak, aby sa spomalila rýchlosť) a cieľom bolo trafiť ich práve na územie Plzne na mape. Jednoduché to veru nebolo, ale ak aj pokus nevyšiel, zápis do pracovnej knižky som dostala. Neďaleko od stanoviska parašutistov sa už schyľovalo k Pražskému povstaniu. Tomáš Podrazil najskôr vyzval divákov aby vytvorili z kartónových škatúľ barikády a vyzval ich k útoku. V podobnom duchu sa nieslo stanovisko československých letcov v službách RAF. Petr Kolman vytvoril na malom priestore malý tréningový plán, slalom z výrazných ikonických pamiatok sveta a účastníci museli všetky tieto prudké zastávky prekonať a až potom boli pripravení stať sa letcom RAF. Zážitkom tiež bolo simulovanie atentátu na Heydricha (Operace Anthropoid). Malé divadlo s papierovými kulisami spojazdnila herečka Kateřina Císařovská jazdou na bicykli a rozhýbala auto. Úlohou bolo trafiť penovou loptičkou a tým zneškodniť ríšskeho protektora, aj keď iba papierového.

Jedným z najsugestívnejších momentov bolo stanovisko, teda improvizovaný byt, ktorom sa konala domová schôdza, naschvál bez účasti jedného z nájomníkov-kolaboranta. Išlo o žida na úteku, ktorého bolo treba ukryť a diváci sa tak stali susedmi a museli v krátkej chvíli rozhodnúť, či pomôcť človeku, alebo riskovať likvidáciu prakticky celého domu. Ťažko súdiť, či je detský divák schopný v takto vypätej situácii uvedomiť si, že bežným ľuďom skutočne išlo o život. Ale práve preto to bola jedna z najvýstižnejších častí celej bojovky, pretože odrážala nejednoznačnosť vojny, ako vplývala na človeka v hraničných situáciách. V takomto duchu sa niesol i výstup Tomáša Běhala, ktorý predstavoval odbojovú činnosť. Na tajnej schôdzi v pivnici sa stretli členovia tajnej organizácie, úlohou bolo vylúštiť šifru a okamžite s touto správou odísť a predať na dohodnuté tajné miesto. Běhalova naliehavosť v prejave vzbudila v divákoch skutočne dojem reality. Pomerne hraničným zážitkom bolo hľadanie kľúča v stane, kde už čakal gestapák. Pri vstupe každý z divákov dostal zapálený kahanček a úlohou bolo nájsť kľúč a tým odomknúť poklad nemeckej orlice, lenže v tom bránil práve nemecký dôstojník, ktorý sa vodnou pištoľkou snažil kahanček zhasnúť a teda divákov diskvalifikovať. Keď sa mu to v mojom prípade nedarilo, zostalo mu len naštvane kričať: „Du klein Tschechisches Schwein!“

Vyplnená pracovná knižka na záver dodala skutočne dobrý pocit. Ten vyplýval nielen z mimoriadneho diváckeho zážitku, ale aj z celkom inej skúsenosti s vlastnou históriou. Damúza a VyšeHrátky znova dokázali, že bojovka má potenciál byť viac než len inscenovanou zábavou, ale že má aj ďalekosiahlejší rozmer. A tak to má byť!

Zpráva o jedné válce

Autori konceptu: Tomáš Legierski, Daniela Fialová, Vítek Maštalíř, scénografia: Dominika Lippertová, Marie Hásková, Jan Rybák

Premiéra: 1. září 2015 v rámci festivalu VyšeHrátky.

[tento článek vyšel tiskem v čísle 5/2015]

Eva Kyselová, 11. 11. 2015

Článek zatím nemá žádný komentář.
Vložit komentář:

Jméno a příjmení (povinné)

Příspěvek

Potvrďte, prosím, že nejste loutka: napište jméno Hurvínkova otce

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.