Přelet nad loutkářským hnízdem
Eva FarkašováFoto: Archiv

Eva Farkašová

Vlastne, ani neviem, z ktorej strany mám začať písať o Eve Farkašovej. Hoci v povedomí je zapísaná ako bábkarská výtvarníčka, s jej scénickou, najmä kostýmovou tvorbou sa stretneme na slovenských i zahraničných činoherných a operných scénach. Jej osobitú výtvarnú pečať však nájdeme aj na trojrozmerných objektoch spojených s oceneniami za individuálny alebo kolektívny umelecký prejav. A netradičné postupy zaznamenávame tiež pri návrhoch na riešenie výstavných priestorov. Pretože som však na pôde časopisu zaoberajúcim sa bábkovým divadlom, zamerám vašu pozornosť na Farkašovej tvorbu týmto smerom. Musím to však urobiť s vedomím spomínanej vzájomnej druhovej a žánrovej inšpirácie, ku ktorej dospela pri spolupráci s takými režisérmi, ktorých spoločným cieľom sa stal nekonvenčný prístup k inscenačnému výsledku. Eva Farkašová absolvovala známu bratislavskú ŠUPku(1972), a potom scénické výtvarníctvo na pražskej bábkarskej katedre (1977). Prvé angažmán prijala v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave. Tu sa realizovala najmä ako výtvarníčka bábok a spoločne s popredným slovenským scénografom Jánom Zavarským utvorili vzájomne sa doplňujúcu tvorivú dvojicu. V tomto období sa stretla s názorovo rovnako zmýšľajúcim režisérom a autorom Pavlom Uhrom.

Jej výtvarný náhľad sa upevňoval, keď začala pracovať ako scénografka v slobodnom povolaní. V prvej polovici 80. rokov bola pre ňu podnetná spolupráca s osobitým činoherným režisérom Blahom Uhlárom pre Trnavské divadlo. Najmä Uhlárove metaforické výpovede na inscenačný tvar ovplyvňovali jej návrhy na kostýmovú charakterizáciu postavy, v ktorých sa prejavovali zveličujúce prvky štylizácie a pestrá paleta farebnosti. Tieto poznatky tvorivo zúročila pri spolupráci s režisérom a dramatikom košického bábkového divadla Jánom Uličianskym.

V nasledujúcich 90. rokoch vzniká dlhoročná a naďalej existujúca spolupráca s banskobystrickým režisérom Bábkového divadla na Rázcestí Mariánom Peckom, kedy v spoločnom tíme so scénografom Jánom Zavarským vzniklo niekoľko pozoruhodných a ocenených projektov. Východisko tvorila náročná dramaturgia nielen pre mládež a dospelých, ale rovnaké nároky si dvojica kládla aj na autorské hry a dramatizácie klasických rozprávok pre deti. Tvorcovia inscenácií sa usilovali netradičnými postupmi odpovedať na otázky spojené s novou poetikou bábkového divadla. Zrušením ustáleného, kukátkového javiska v banskobystrickom divadle, odstránili bariéru medzi javiskom a hľadiskom. Herca (či už v maske alebo bez nej), prítomného na takto utvorenom variabilnom hracom priestore, konfrontovali s bábkou, figurínou, alebo objektom.

Spolupráca s Mariánom Peckom, českým režisérom Petrom Nosálkom, ale najmä za posledných desať rokov s osobitým poľským režisérom Piotrom Tomaszukom, ale i ďalšími režisérmi, znamenali pre ňu nové tvorivé podnety. Do jej výtvarného vyjadrovania sa dostali divadelné postupy, ktoré dokázala tvorivo zúročiť. Výtvarný objekt sa pre ňu stal dramatickou postavou a takto s ním pracovala v súvislostiach so živým hercom.

Pohľad na jej tvorbu treba kompletizovať o jej celkové scénické videnie, keď si okrem bábok, masiek a kostýmov navrhuje aj scénu. Tá sa väčšinou vyznačuje nielen náznakovosťou, ale najmä mobilitou. Jej účasť na tvorbe domácich a zahraničných inscenácií počíta viac ako 300 realizácií. Aktivity presahujú hranice nielen smerom do Poľska, ale i do Čiech, Nemecka, Rakúska, Francúzska, Švajčiarska, Srbska, Chorvátska a Taiwanu.

V jej tvorbe dominuje hravosť, farebnosť, nápaditosť a humor. Nereprodukuje režisérove nápady, ona ich tvorivo pretavuje v nový význam, provokujúci režisérov k neobvyklým inscenačným možnostiam. Podnecuje ich fantáziu a túto potom zhmotňuje na javisku.

Od roku 1997 vyučuje na Katedre bábkarskej tvorby Vysokej školy múzických umení v Bratislave. K Andersenovej Palculienke si ku spolupráci prizvala svoju žiačku Martinu Fintorovú, ktorá jej dotvorila krehké postavičky bábok, pohybujúce sa v premenlivou scénickom prostredí čierneho divadla. Tak si súčasne vychováva novú generáciu slovenských scénických výtvarníčok a výtvarníkov.

A prečo som sa venoval tvorbe Evy Farkašovej? Aby som jej k životnému jubileu (20. júna 1953) mohol zaželať veľa ďalších tvorivých úspechov doma i v zahraničí.

[tento článek vyšel tiskem v čísle 3/2013]

Vladimír Predmerský, 17. 6. 2013

Článek zatím nemá žádný komentář.
Vložit komentář:

Jméno a příjmení (povinné)

Příspěvek

Potvrďte, prosím, že nejste loutka: napište jméno Hurvínkova otce

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.