Přelet nad loutkářským hnízdem
BudulínekFoto: Naivní divadlo Liberec

Věřte muzice!

Liberecké Naivní divadlo siahlo pri príprave škôlkohry s najmladšou vekovou adresou po osvedčenom rozprávkovom námete – Budulínkovi. Zásluhou tvorivého tímu však nezostalo pri rutinnom inscenovaní tradičnej látky, ktorá je súčasťou kmeňového repertoáru českých divadiel (naposledy uvádzaná vo verzii režírujúceho Petra Vodičku v Divadle Lampion roku 2007). Objavila sa už kedysi tiež dva krát v Liberci (hra Jiřího Středu v inscenácii Oskara Batěka roku 1964 a hra Václava Čtvrtka v réžii Jiřího Šveca roku 1977).

Námetu sa tentoraz ujal tunajší dramaturg a talentovaný dramatik Vít Peřina s režisérkou Michaelou Homolovou, ktorým sa podarilo inscenovať svoju tému, čo je skutočnosť v našich divadlách zriedkavo vídaná. Deduško a Babička (Filip Homola a Michaela Homolová, obaja tiež vystupujúci vo vedľajších úlohách a ako rozprávači) sú u tvorcov zostarnutí bítnici, ktorí však zostali duchom mladí. S radosťou doma aktívne pestujú rock, vozia sa na dodávke (klasický Volkswagen z 60. rokov), do ktorej sa vojde aj hudobná aparatúra, a žijú aktívnym životom. Nie sú to starí a nudní pestúni, ktorí nerozumejú dnešnému svetu a sú mladým len na posmech, čo je dnes obvykle podávaný obraz starších ľudí. Deduško nosí pirátsku šatku a tričko s vyplazeným jazykom Rolling Stones, Babička chodí v martenskách a obaja sú svojmu vnukovi príma kamarátmi – pekné posolstvo, že staroba môže byť aj aktívnou zábavou. Keďže však veľa a radi muzicírujú na elektrických husliach a bicích, sú z toho tak trochu nahluchlí, čo je zdrojom nenásilnej situačnej komiky (napríklad ich Papagáj síce zreteľne ovláda ľudskú reč, len starkí sa naňho zhovievavo usmievajú, ťažkajúc si, že je škoda, že nehovorí – to papagája pochopiteľne urazí). Podtitul inscenácie Rozprávka o počúvaní (Pohádka o poslouchání) sa stáva vtipným dvojzmyslom. Dostane sa aj na živú rockovú hudbu Filipa Homolu v podaní oboch hercov, ktorá dobre zapadne do celku inscenácie. Budulínek je tak formálne trochu hlučnejšou hrou so spevmi, nie však natoľko, aby to deťom prekážalo. Samotná fabula pritom sleduje tradičný pôdorys rozprávky O Budulínkovi a vrcholí scénou zlapania líšky po ráznom bubnovaní a fidlikaní starých rodičov. Líške však kožuch nevyprášia – tá sa v tejto verzii napriek varovaniu zahryzne do elektrického kábla a po prekonanom elektrickom šoku sa z drzej beštie stáva krotký Lyšoun, Budulínkovo domáce zvieratko, niečo medzi mačkou a psíkom, čo si vždy želal. Záverečná pointa, ktorú si na tomto mieste dovolím prezradiť, humorne polemizuje s ponaučením, ktoré by malo obvykle z rozprávky vyplývať a s ktorým by sme to ale nemali preháňať. Budulínek sa totiž síce polepší a už nikdy nikoho do domu nevpustí, berie však svoj záväzok natoľko vážne, že dovnútra nepustí ani starých rodičov, ktorí si zabuchli dvere a zabudli doma kľúče, a tí klepú a klepú a klepú a ak im Budulínek neotvoril, tak tam klepú dodnes. Výborný text je hravou a originálnou variáciou rozprávky, intertextuálne sa vyrovnáva s divadelným kontextom, v ktorom vzniká (ak sa napríklad v texte zmieňuje, že by Deduško s Babičkou mohli chodiť na hasičský bál, je to odkaz práve na spomenutú Vodičkovu inscenáciu), a obsahuje i sémantickú rovinu určenú vyslovene pre dospelých (Ušařka: Pro Kristovy rány, proč hrajete tak nahlas? Dědeček temně: Protože dřív jsme nemohli.).

Výtvarne stojí za inscenáciou Robert Smolík, ktorý vynachádzavo navrhol expresívne, výrazne farebné marionety (vodené odkrytými hercami), majúce zrejme predovšetkým upútať detského diváka. V inscenácii sa na viacerých miestach pracuje s princípom oka kamery, takže i bábky sú vyrobené v rôznych veľkostiach, pričom dramatické osoby stvárňujú aj obaja herci prostým znakom (postačí vziať si čiapku, akú má bábka, aby sme pochopili zmenu perspektívy). K tomu sa pridáva herecká spontaneita a muzikalita manželov Homolovcov a pekná práca s hudbou, ba dokonca príznačnými motívmi – svoj zaliečavý motív má napríklad Líška, iný má autíčko atď.

Inscenácia nie je bombastická, ale milo skromná, bezprostredná (čomu prispieva i fakt, že sa neuvádza na veľkej scéne, ale v štúdiu), svieža a má čo povedať. Zdá sa byť skoro zázrakom, že sa libereckému divadlu darí napriek podfinancovanému rozpočtu aj túto sezónu udržiavať veľmi vysoký štandard premiér (svieže rozprávkové príbehy Velbloud, ryba, slepice tvorivého dua Jarkovský–Vašíček, raperské „krimi“ Babu a papoušek Petra Vodičku) a že aj v materiálne skromných podmienkach vzniká vynikajúce a myšlienkovo bohaté divadlo.

Naivní divadlo Liberec

Vít Peřina: Budulínek

Režie: Michaela Homolová, výprava: Robert Smolík, hudba: Filip Homola, hrají: Michaela Homolová, Filip Homola

Psáno z premiéry 12. května 2012.

[tento článek vyšel tiskem v čísle 3/2012]

Rudo Leška, 15. 6. 2012

Komentáře k článku:

27. 9. 2012, 21.49 hodin, milmus

Škoda, že sú tak ďaleko, rada by som to videla. Pozdravuje MM

Vložit komentář:

Jméno a příjmení (povinné)

Příspěvek

Potvrďte, prosím, že nejste loutka: napište jméno Spejblova syna

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.