Predstavenie Prostě žába Divadla U staré herečky zaujme kombináciou bábkových princípov a variabilitou scénografie, ktoré umožňujú striedanie prostredí aj prekvapivé a vtipné premeny hlavného hrdinu. O druhém dni festivalu Mateřinka píše Karol Filo.
Príbeh žabiaka, ktorý sa z rybníka dostáva do mesta a objavuje neznámi mestský svet si nesie pútavosť z nepredvídateľných interakcii a pocit, že sa dívame na návštevníka z iného sveta. Špeciálne pri scéne s gramofónom, v ktorej žabiak objavuje čaro skrečovania, či keď sa díva na animovaný film, v ktorom vidí rozprávku o žabe, ktorá sa zmení v princa. Scény sú vybrané nápadito, ale niekedy zostávajú bez pointy. Zvuková zložka, predstavenie skvelo dotvára, zároveň ho však miestami robí presladeným a dodáva mu atmosféru minulého storočia. Práve prílišné romantizovanie miestami spôsobuje pocit zatuchnutosti. Zachraňuje to záver: herečka si počas potlesku zdvíha šaty na hlavu a celá sa mení v obrieho žabiaka. Táto ľahko absurdná bodka mení estetiku diela a zaslúžila by si rozvinúť.
Marionetové predstavenie Paleček súboru Buchty a loutky príjemne a jednoducho rozpráva vlastnú verziu známeho príbehu o chlapcovi veľkom ako palec. Marionety v kukátkovom divadielku s odhaleným vodením vstupujú do interakcie s hercom-zlodejom. Inscénacia má pohodovú atmosféru, ležérne tempo aj humor. Scéna, kde sa kukátko stáva telom kravy, by sa nemusela obmedziť na vtipy okolo kravskej zadnice. Mohli by sme povedať, že by sa potenciál viacerých situácií dal viac vyžmíkať po humore aj nápadoch a bola by to pravda. Vnímam to však ako rozhodnutie tímu rezignovať na objavovanie zbrusu nových princípov, chŕlenie originálnych nápadov a snahu neustále prekvapovať. Paleček sa zrodil skôr z túžby po niečom malom, milom a jednoduchom, čo prinesie rodičom diela radosť.
Podobnú stratégiu zrejme zaujalo aj Divadlo Lokvar pri spracovaní Krvavého románu Josefa Váchala. Tvorcovia, podľa vlastných slov, už rok inscenáciu nehrali a tak bolo celé predstavenie plné rozpamätávania, opravovania, či nahrádzania zabudnutých bábok. To však malo za následok množstvo spontánneho humoru. Táto priznaná nedokonalosť (spojená s jednoduchými ale vtipnými scénografickými nápadmi) vytvárala medzi hercami a divákmi atmosféru otvorenosti a priateľstva. Vznikali tu tri svojbytné línie komickosti: Čierny humor, ktorým bol zobrazovný dej, premyslené slovné gagy a komickosť neželanej (neskrývanej) improvizácie. Aj vďaka týmto zložkám sme sa stali súčasťou udalosti, ktorú by som si dovolil neodborne pomenovať ako rodinné divadlo. V tom najlepšom slova zmysle.
vložila:
Adéla Vondráková, 17. 6. 2021
Zdeněk Lepšík (6. 12. 1924)
Jiří Bláha (7. 12. 1939)
Lenka Kotmelová (16. 12. 1959)
Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.
Twitter
RSS