Foto: Dodo Šamaj, Bábkové divadlo na Rázcestí

Do divadla je potrebné priviesť ľudí každého veku

Rozhovor s Monikou Kováčovou, režisérkou inscenace AERO, kterou mohli diváci zhlédnout v rámci festivalu Bábkarská Bystrica TOUR 2018.

V neděli se divákům představila inscenace AERO, která doplnila triptych batolárií letošní Bábkarské Bystrice. Její režisérka Monika Kováčová zvolila pfo tuto svou inscenaci netradiční prostředky – šest větráků a dva fény. Vzhledem k tomu, že se režiím inscenací pro ty úplně nejmenší diváky věnuje už dlouho, může si dovolit začít trochu riskovat.

Jste jedna z průkopnic batolárií v českém a slovenském kontextu. Co vás k tomuto žánru přivedlo?

S nápadom vytvoriť prvé batolárium prišli riaditeľka Bábkového divadla na Rázcestí Iveta Škripková a jeho umelecký šéf Marián Pecko. Vymysleli aj samotný názov „batolárium“, ktorý sa udomácnil v slovenskej a českej odbornej terminológii ako označenie tvorby pre deti od nula rokov. Ja som sa stala ich prvou režisérkou. V Bábkovom divadle na Rázcestí sme vytvorili Batolárium, AKVAbatolárium a FARBAtolárium, v pražskom Studiu Damúza Batosnění a v nezávislom zoskupení Odivo, s ktorým sa posledné 4 roky spája môj život a tvorba, zase AERO. Množné číslo používam zámerne, pretože každé z batolárií na sebe nesie odtlačky viacerých ľudí.

Proč je důležité přivést do divadel už takhle malé děti?

Do divadla je potrebné priviesť ľudí každého veku. Nemôžeme byť kultúrny národ, kultivovaní ľudia, ak zanedbávame kultúru. Kultúrnosť, kultivovanosť a kultúra nie sú prepojené len spoločným základom slova.

Je to vůbec ještě divadlo? Vy pro batolária nepoužíváte slovo inscenace, ale raději setkání.

Trochu vaše tvrdenie opravím. Používala som slovo stretnutie. A nebola to náhoda. Kedysi vo mne zarezonoval pojem „rytmus stretnutia“ od jedného z iniciátorov tvorby pre deti od nula rokov Roberta Frabettiho. V jeho poňatí ide o ,,rytmus vytvorený skúšaním a poznávaním ostatných, ich jedinečností a odlišností. To je jednou z mnohých a najdôležitejších charakteristík divadla pre deti. (…) Pretože deti majú právo fungovať s dospelými, ktorí ich rešpektujú ako ľudské bytosti. Umenie a divadlo môže reprezentovať krajinu, kde sú takéto stretnutia možné, kde ostatné priestory a časy možu splynuť a dovoliť nám dotknúť sa vláken našej najhlbšej senzibility.„ Prvé tri batoláriá boli zážitkové, interaktívne, snažili sa deti a ich rodičov citlivo, po špičkách uviesť do sveta divadla, v ktorom dominovali živá hudba, zvuky, hlasy, pohyby, dotyky, slová. České Batosnění má najbližšie k bábkovému divadlu a pri AERE sme už s hercami uvažovali ako vytvoriť pre batoľatá vizuálne a akusticky nasýtený scénický tvar. Toto pomenovnie znie asi veľmi kostrbato a ťažkopádne, ale v zásade ide o to, že tvorba pre deti si zaslúži nebyť len “rozprávočkou„ a “divadielkom„. S týmto vedomím sme k AERU všetci pristupovali. Ale áno, niečo na vašom postrehu bude, slovu inscenácia som sa evidentne v tomto odseku vyhla.

Kam a jak se podle vás bude tento relativně nový žánr dál vyvíjet? 

Bude naďalej veľmi rozmanitý.

Kde vznikl ten nápad založit celou inscenaci AERO na větru, foukání, vzduchu?

Už dlhšiu dobu som mala v šuflíku uložený nápad o predstavení založenom na lietaní. Ale až pri spoločných rozhovoroch s Majou Danadovou a Ďurom Smutným sme si vyšpecifikovali, že lietanie je len jedným z fyzikálnych prejavov toho, čo by nás skutočne mohlo zaujímať – vzduch a jeho prúdenie. Celý proces prebiehal vo vzájomnej symbióze s performermi, scénografkou Ivkou Mackovou a hudobníkom Maťom Háaszom. Čarovné na AERE je, že sa v ňom prepája precíznosť a nevyspytateľnosť – existuje len jeden presný rozmer a gramáž balónov, ktoré fungujú, existuje len jeden typ konfiet, ktoré sa pomocou ventilátora prílepia na fóliu, existuje len jeden typ elektroizolačných pások, ktorými na dajú na baletizol vylepiť vzdušné prúdy a zároveň nikdy nevieme, o koľko centimetrov budeme musieť posunúť v danom priestore sériu ventilátorov, aby fungovali fyzikálne zákony alebo či sa nezmení príchodom divákov teplota vzduchu v sále natoľko, že už hodvábna látka nevzlietne…  

Jak se batolária vyvíjejí v průběhu repríz?

Žiadna repríza batolária nie je rovnaká. Pri tých interaktívnych to prirodzene vychádza z priameho kontaktu s deťmi a ich rodičmi. Avšak aj rozdelenie hľadisko a hrací priestor si vyžaduje neustále napojenie – medzi hercami a divákmi, medzi hercami navzájom. Aj v jasnej a vopred dohodnutej štruktúre, ako má AERO, vás môže mnoho vecí prekvapiť alebo sa môže mnohé nepodariť. Niekedy sa neviditeľný prúd vzduchu neodrazí, tak ako by sme chceli, niekedy každý kábel neprenesie ten signál, ktorý by mal. Ale to v zásade neprekáža, keď má predstavenie iskru. Keď všetkých zúčastnených vtiahne. Vtedy sa aj zdanlivý problém stáva dobrou nahrávkou na smeč. A aj keď je AERO “najvedeckejšie" batolárium, ako jediné sme ho netestovali na vybranej vzorke batoliat a ich najbližších.  

Kde obecně čerpáte inspiraci pro nová batolária? Představuji si, že to musí být mnohem složitější než hledat námět pro starší děti. Do batolat se lze asi mnohem hůř vcítit. Nebo ne?

Budem konkrétna. Pri prvých troch balotáriách vznikol najprv názov a ten ovlyvnil obsah. Pri Batosnění ma inšpirovala kniha od Petry Kubáčkovej O andělovi, noční můře, statečném medvídkovi, hodném slonovi, opici a divoké huse. V tomto prípade som sa cielene rozhodla vychádzať z literárnej predlohy. Pri AERE bol prvotný nápad predestilovaný cez rozhovory s inscenačným tímom. Takže, tak ako pri každej tvorbe, je proces výberu a následného spracovania námetu zmes inšpirácie, pripravenosti, intuície, zvedavosti, bezradnosti, synchronicity, videného, počutého, zažitého… a niekedy aj šťastia a náhody. Nesnažím sa do batoľaťa vcítiť, ale ísť mu oproti. Zhovárať sa s ním o niečom, čo by nás oboch mohlo zaujať a obohatiť.

Článek byl převzat z festivalového zpravodaje festivalu Bábkarská Bystrica TOUR 2018. Další rozhovory a recenze naleznete v online verzi zpravodaje.

Adéla Vondráková, 13. 10. 2018

Článek zatím nemá žádný komentář.

Vložit komentář: