PRELET PO PRVÉ

Píše Sidi Féderová

Tak. A som v Prahe. Cestovala som z Bratislavy vlakom. Kto niekedy absolvoval túto trasu vie, že rozdiel medzi nástupnou a výstupnou stanicou vám spôsobí kultúrny šok. Jedným smerom pozitívny, druhým menej pozitívny. Na ubytovaní ma privítal pán, ktorý je zmesou všakovakých národností a kultúr. Chvíľku na mňa hovorí česky, potom rusky, potom taliansky, anglicky, nemecky a keď vytiahnem občiansky doširoka sa usmeje a povie: Ahá, tak vy ste cudzinka. No jo, bratři. V dobrej nálade si vykračujem rušnými ulicami. Všetci utekajú za víkendom, ja za kultúrou do divadla.

Priznám sa, v Divadle Minor je to moja premiéra. A som trochu rozpačitá. Asi 15 minút len tak sedím a ticho závidím všetkým deťom, čo sa hrajú vo vestibulovej galérií. Krásny čarovný les! Rozmýšľam či by som sa tiež mohla ísť hrať, ak by som si zotrela rúž a zaplietla si dva copy….

Nie len ja ale aj prvé predstavenie festivalu – Sůl nad zlato bolo trochu rozpačité. Buchy a loutky sú verné svojmu humoru a obdivuhodnému pokoju. V malej sále na mňa padla atmosféra televízneho večerníčka z detsva. Mala som však pocit, že to veľmi skoro začalo predstaveniu škodiť. Predsa len nejaká tá väčšia akcia by bodla. Iluzívne marionety sa totiž v podaní tohto súboru často prelínajú s priznaným vodením, tak prečo to nevyužiť. Aj absurdita či trefný humor akoby zmizli. Čo sa však objavilo bol hlad. Veru, pri rozprávke so skutočnými koláčmi, kto by nevyhladol!

Foto: Buchty a loutky

Hladná som bola veľmi a ani na raňajkách som sa nevedela dojesť. Veď to poznáte švédske stoly + slovenská nátura = jedz kým nepraskneš. Hladný boli aj draci v rozprávke Bajaja a musím povedať, že táto inscenácia mi bola veľmi pochuti! Čistá, jednoduchá, presná a hlavne verná. Vraví sa, že dokonalosť je vtedy keď už nemáte čo odobrať. A to bolo aj v Bajajovi. Čokoľvek by vynechali, chýbalo by to. Dokonca aj opití poddaní boli na mieste a zahraní vkusne. Nič nebolo použité zbytočne a iba jednorázovo. V správnych momentoch prepojili klasickú rozprávku s modernými prvkami. Do deja tak vtiahli nie len deti ale aj dospelých. Scénografia fungovala a pomáhala budovať dynamiku. Damúza sprítomnila jeden z príbehov, od ktorých už upúštame. Dokázala, že princovia a draci sú v nás stále živí. Na toto predstavenie určite prídem znova a vezmem aj priateľa, on má totiž stále rád tých akčných hrdinov.

Foto: Karel Kratochvíl

Po Bajajovi som najprv musela vylúštiť rébus, kde sú ’uši’. Naštastie som zistila, že v Divadle Minor je jeden pár na stene a pod nimi sa hralo ďaľšie predstavenie. Tentokrát z DAMU a to Pohádka z kufru. Divadlo objektu a predmetu raz začas uchváti každého študenta, viem o čom hovorím, ešte stále študujem. Oceňujem, že chlani našli znova ďaľšie predmety, ktoré vyjadrujú Dlhého, Širokého a Bystrozrakého. Do príbehu vložili aj mnohé odkazy od Vltavy po Zemana. Tridsať minút vlastne blbli na javisku, no pre mňa to stále ostalo viac semestrálnou prácou ako inscenáciou.

Foto: Lucie Čížková

Cez obed som stretla kamaráta, ktorého som nevidela už veľmi dlho. Zistila som, že sme trošku za ten čas obaja podrástli. Už nesnívame o ideálnom svete ale o lacnej hypotéke a vykonnej pračke. Lamentovali sme nad tým, koľko stojí snubný prsteň a zhodnotili, že to čo si želáme, nás vlastne do určitej miery zväzuje. Presne o tom je aj príbeh Jakoubkovo splněné přání. A tak ako život ani inscenácia úplne ideálne neklape. Hoci sú herečky predstaveniu oddané akosi to škrípe. Poetický príbeh by možno chcel trošku menej realistické zobrazenie alebo nájsť iný jazyk. Pripomína mi to moralitku, ktorá výrazne nepohladila ani oko ani dušu. Pre mňa je to také podivné, rovnako ako Jakoubek sám.

Foto: Michal Drtina

V nasledujúcom predstavení Ako išlo vajce na vandrovku, teda Zvířátka a loupežníci stačil Jane Vyšohlídovej len flašinet a otočná doska, na výtvorenie celého príbehu. Avšak po veľmi krátkej dobe všetko rýchlo odhalíte a aj keď je predstavenie dynamické, skĺzne do stereotypu. Ale to už tak s ’putovačkami’ býva. So stereotypom bojovala aj rozprávka K šípku s Růženkou avšak vedome a cielene. Hoci som si po treťom návrate kominára povedala ’ach ešte 7x’ nezabránilo mi to baviť sa. Asi som aj rada, že inscenácia neskĺzla do poučného dejepisu, no prijala by som možno trošku viac vyzdvihnúť pointu boja s osudom. Myslím si, že táto vrstva príbehu je pre mnohých neodkrytá – tak to celé ostáva len pri grotesknom výpočte významov slova ’pichnúť’, hoci veľmi nápaditých!

Foto: Josef Ptáček

Čo rozhodne nie je stereotypné, je samotné Divadlo Minor. Ako som už vravela, som tu poprve a tak postupne objavujem všetky jeho zákutia, mozaiky, ponorky, bludiská, kľúčové dierky, svetielka atď atď atď a nestačím sa vynadívať.

Raz mi jedna dobrá režisérka povedala: Je to divadlo, nevadí ak sa niečo pokazí, stačí keď to ostane skutočné. A presne to sa stalo pri inscenácií Dlouhý, Široký a Bystrozraký. Aj keď občas niečo nevyšlo, hercov to nezaskočilo a do drevenej inscenácie to zrazu dostalo život, šmrnc a my sme uverili, že sa to naozaj deje práve a jedine teraz. Malé fóry postrkané tu a tam pekne kontrastujú s jednoduchou rozprávkou. Drobné prekvapenia skrývajú aj bábky a objavia sa keď to najmenej čakáte. Ale veď to ani nechceme vedieť všetko dopredu.

Foto: Lukáš Hamáček

To, že Faust zle dopadne vie každý trochu sčítaný bábkar. Mladým ľudom dnes už ale málo čo hovorí súboj s čertom. Pokušenia tiež zmenili svoju podobu a preto veľmi oceňujem prácu tvorcov: Loutková Faust inscenace. Pointu i ponaučenie priblížili dnešnej dobe ale z tradičnej cesty nezišli až tak veľmi. Aj podľa okolitého publika môžeme povedať, že posolstvo na druhú stranu prešlo.

Foto: Michal Hančovský

Bábky znesú všetko! Dôkazom je aj Goon. Podstatné je, čo znesie divák. Na festivale večer vždy dobre padne nejaká tá ľahká komédia. Naštastie to tak aj bolo. Traja sympaťáci dali dopľacu všetko, čo do vážnych inscenácií nepatrí a pritom to máme chuť povedať všetci pekne jasne a nahlas. Že je Alza mimozemšťan zlo, že je Andrej presne to, čo je, že netreba všetko brať tak vážne. Malé bábkove Sin City ukončilo druhý deň festivalu. Zľahka si vykračujem na hotel, hoci trochu opatrne keby niekto chcel použiť mučiaci kufrík…

Sidi Féderová, 5. 11. 2017

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.