ŠŤASTNÝ KONIEC

Spectaculo Interesse 2017 (finále)

Na nové priateľstvo nie je nikdy neskoro. A na lásku je pravý čas vždy. Prvé štvrtkové predstavenie bolo domáce. Ostravský súbor predstavil jeden zo svojich najlepších kusov a s Dášenkou roznežnil celé publikum. Áno, aj môj otec, ten prísny pán, hneď začne ňuňukať a hlas zdvihne o oktávu, keď sa hrá s našim psíkom. Áno, táká bola Dášenka.

Foto: Divadlo loutek

Etgar Keret napísal krátku poviedku pod názvom ’Ako rozbiť prasiatko’ a presne o tom bol príbeh šporkasky Giraffe. Jednoduché, výstižné a jasné. Páčilo sa mi však, že predstavenie pokračovalo ďalej a ukázalo nám čo sa so žirafou stalo. Deťom aj dospelým tak predostrelo otázku či na to aby sme lietali, skutočne potrebujeme hmotné veci. Či nestačí jednoducho priateľstvo a láska.

Na Loutkeci sme sa stretli, môžem povedať kamaráti. Sú to kamarátstva krehké, festivalové, pominuteľné. Znova ožijú asi až o dva roky, ale možno aj skôr a možno aj vôbec. To nevadí ani v Bábkovej kaviarni sme nikdy nenašli správnu odpoveď. Všetky možnosti boli skutočné.

Myslím si, že šapitó bol super nápad. Že si k nemu ľudia našli cestu aj po zmene trasy. A teším sa keď sa to budúci ročník podarí v plnej verzií. Norská pohádka, ktorá sa tam hrala vo štvrtok ukázala silu lásky. Ale aj odhodlania (ktoré úprimne želám produkcií stanu na budúci rok)! Mne ešte k tomu pridala zážitok. Nikto sa tam na nič nehral, herci boli civilní a vlastne skoro všetko prezradili dopredu. A preto to fungovalo. Lebo to bolo pravdivé a úprimné. S Buchtami a Loutkami mi bolo v zime príjemne.

Foto: Archiv Přeletu

Posledný tanec Brigitte bolo tanečné predstavenie s veľmi slabučkým príbehom a prvoplánovými situáciami. Prečo ale celá sála nedýchala? Pre úprimnosť a nasadanie tanečníkov-hercov na javisku. Všetci sme žasli nad ich dokonalými pohybmi, presnosťou, ladnosťou a zdatnosťou. Vedeli sme ako to dopadne, no aj tak sme chceli aby to pokračovalo aby sme sa mohli ešte chvíľku dívať.

Potom prišiel on. Vyboskávala som si ho, vystískala, no srdce mi zovrela predzvesť konca. Prišiel si po mňa priateľ. Zajtra si ma odvezie domov.

Skupinová terapia s dr. Frodoniusom taká úspešná nebola. Diváci už po skúsenosti s klaunami spolupracovať odmietli. To však nebol jediný problém inscenácie. Nedokončené dejové linky boli pre mnohých sklamaním. No možno pletenie bábky už bola terapeutická procedúra…. Iní z pletenej bábky skutočnú terapiu budú potrebovať…

Večer v Karolíne prišli vianoce. Hviezda, svetielka a DUUNDDU. Priateľstvo, láska – večné témy. Bolo to čarovné, krásne. Možno sa tak festival zaryl do sŕdc nie len nám ale aj širokej verejnosti. My sme potom samozrejme boli zapiť a utužiť tie naše priateľstvá.

Piatkové ráno ešte len prišlo a ja už som sa lúčila. S mojou výbornou hostiteľkou, ktorej som okupovala gauč. Obe predstavenia boli super. DRAK do krátkeho príbehu O bílé lani dokázal dostať ďalšie roviny, rozvinúť charaktery a zrozumiteľne ich predať publiku. Nápadité výtvarné prostriedky vyťažili z klasiky a podporili modernu. Hromadné decké fuuuuuuuuj pri bozkávacej scéne je len príklad, že deti žili s príbehom.

Divadlo DRAK, Hradec Králové O bílé lani Foto: Lucie Dvořáková

Kanadské predstavenie Bez titutlu pre mňa bolo dôkazom, že divadlo Puzzle vie vystavať príbeh. Vobec by som sa ale nebránila keby to celé skončilo trošku skôr. Milé etudy mi pripomenuli, že je pomaly čas sa opäť vrátiť do školy. Festival znova trošku podrástol. Mal super dramaturgiu, ktorá ma v mnohom obohatila. Neprekonateľnú atmosféru a vykukol z divadla von na ulicu (sprievod, plagáty, šípky, šapito, trojhalie) Teším sa keď na ňu vykročí.

Idem skôr. Nechce sa mi ostať na záverečný ceremoniál. Nie som zvedavá, kto vyhral lebo ja mám svoje naj zážitky. Nechce sa mi počúvať rozlúčkové reči, nechcem aby to skončilo. Verím, že je to len krátka pauza. Teraz sa to zdá dlho ale znova budem prekvapená ako rýchlo to ubehlo. Chcem sa potichúčku vytratiť, ako by sa nič nestalo. Aby festival stále vo mne žil. Vyobímam koho stretnem, nadýchnem sa (rozkašlem sa) a odídem. V kútiku duše dúfam, že som si niečo zabudla aby som sa mohla vrátiť skoro. Na ceste domov za mňa plače obloha. Ja sa usmievam. Ďakujem, za krásny festival!

Sidi Féderová, 6. 10. 2017

Článek zatím nemá žádný komentář.

Vložit komentář: