BALANS NA HRANE

Spectaculo Interesse (den pátý)

Streda sa ma snažila oklamať, že je nedeľa. Predstavenie The Plastic bolo totiž ako vystrihnuté z ranného televízneho bloku rozprávok. Groteská naháňačka plná buchnátov a humoru typického pre nemé animované filmy. Prefektné načasovanie a animačné zručnosti komická dvojica premenila na úspech u detí. Ukázala im, že fantázia a predstavivosť sú kľúčom k zábave. Zároveň aj to ako dokáže byť nenásytnosť deštruktívna. Jediný moment, ktorý bol pre mňa sklamaním, nastal keď sa objavil vtáčik a aj napriek protestom detí, bol zjedený. Bola to šanca premeniť „len naháňačku“ na príbeh. Nevadí, aj tak som sa smiala a von vyšla plná radosti.

Foto: Michal Drtina

Myslím, že je dobré, keď sa pre deti otvarajú rôzne tabu. Krásna knižka od Wolfa Erlbrucha bola pre mňa slným zážitkom. Slovinské predstavenie Kačka, smrť a tulipán bola presne taká istá ako jej predloha. Jemná, citlivá, pravdivá. O nič viac a o nič menej. A tak ako pri knižke, aj teraz som si na konci zotrela slzy.

Foto: Michal Drtina

Na Loutkeci sme sa zišli aj s mladými študentami z konzervatória. Nad moje očakávanie, vznikla z toho veľmi podnetná debata. Príďte si aj vy zasadnúť okolo hranatého stola….

V stredu sa znova vyčasilo ale šapitó to aj tak nezachánilo pred tajfúnom. Prišlo totiž divadlo Radost z Brna aj s Tromapohádkami pro rošťáky. Pre mňa často nepochopiteľné predstavenie, nadbytočná scénografia aj prexponované herectvo. No potom sa niekto ku mne naklonil a zašepkal: ,,Víš, u nás se říká, že se divadlo hraje dobře, špatne a v Brně." A všetko som razom pochopila.

Už som spomínala, že zásadne vždy sedím na kraji a nechávam si tak možnosť úniku. Sadla som si tak aj o 17tej ale bolo mi to prd platné, pretože divadlo bolo plné. Naozaj nemám rada klaunov a preto som sa cítila nepríjemne už od začiatku. Ale nepríjemný pocit z predstavenia pramenil aj z toho, že každý vtip sa vždy preklenul až za hranicu. Celé predstavenie však bolo o manipulácií. O manipulácií klaunov samotných ale hlavne dokonalej manipulácií publika. O tom ako sa ochotne nechá vtiahnuť do každého aj zlého fóru. Keď som sa odmietla zapojiť, pred všetkými bolo na mňa skríknuté. Pre mňa to predstavenie nebolo o dvoch klaunoch. Citíla som sa ako pozorovateľ, ktorý sleduje dav ľudí čo sa nechá (pre mňa nepochopiteľne ľahko) zmanipulovať ku konaniu aj toho čo neche. Veľmi som sa chcela od toho dištancovať. Záverečný obraz nie je o zostudení hercov, je o zostudení nás, pretože v skutočnosti na javisku stojíme nahý my. To celé sa stalo len vďaka precíznemu a dokonale vymyslenému šaškovaniu. Zlý pocit som mala aj keď som z predstavenia odchádzala a to bolo dobre.

Čo sa týka Sonáty pro čtyři ruce poviem len, že to bolo úplne ako prednášky dejín bábkového divadla od jednej mojej profesorky. Tie prednášky sú totiž úpne rovnaké ako toto predstavenie. Keď sa objavili na javisku herci, pochopila som. Pravdepodobne to boli spolužiaci mojej profesorky, vek by sedel.

Anywhere bol nádherný obraz. Lahodil oku. Vôbec mi nevadilo o čom to je. Aj tak som sa zaujato dívala dokonca. Potom sa mi dostal do ruky preklad a pochopila som. Cyklus života, človeka i duše. Pochopila som.

Stredu aj večery v Cooltoure ukončil Úspech. Svojská kapela roztancovala niektorých do nepoznania. Divadlo sa dialo na parkete. Bolo tam všetko; punk, oldies aj vláčik. Nikto nebol starý ani mladý. Všetci sme zrazu boli loutky utrnuté z nití. Prišlo mi dnes pár ďalších kamarátov, stratila som ich v Lese. Streda bola najnáročnejší deň festivalu. Streda mi skončila vo štvrtok.

P.S.: nechce sa mi vrátiť domov a ďalej študovať na VŠMU bábkarinu. Na festivalu ju totiž žijem!

Vaša Sidi

Sidi Féderová, 5. 10. 2017

Článek zatím nemá žádný komentář.

Vložit komentář: