Loutkar.online

Dzadíková, Lenka: Väzby medzi slovenským českým bábkarstvom po roku 1993

Je evidentné a nepopierateľné, že po rozdelení Československa na dve samostatné republiky existujú medzi krajinami nadštandardné vzťahy. Po počiatočnom období silných nacionalistických vášní hovoria súčasné prieskumy verejnej mienky, že vzťahy medzi národmi sú harmonické, priateľské a často aj rodinné, keďže česko-slovenské manželstvá sú aj po rozdelení republík stabilným sociologickým javom.

Umelecká spolupráca medzi národmi nikdy neustala, desaťročia budované vzťahy sa novými štátnymi hranicami nedali pretrhnúť.

Výpočet slovenských tvorcov a tvorkýň dlhodobo pôsobiacich či pravidelne hosťujúcich v Českej republike by zakrátko narástol na prekvapivo vysoké číslo. Opačné prúdenie, teda hosťovania českých divadelných tvorcov na Slovensku tiež nie je ojedinelé, no nachádzame podstatne menej prípadov, v ktorých daný tvorca či tvorkyňa formuje súbor dlhodobo alebo hosťuje pravidelne viac rokov po sebe. Vysvetlením môže byť fakt, že Česko je väčšia krajina, má bohatšiu divadelnú sieť a teda viac pracovných príležitostí aj pre cudzincov. Druhým faktorom sú umelecké vysoké školy DAMU a JAMU, na ktorých stabilne absolvujú štúdium aj slovenskí študenti a študentky a len málo kedy sa vrátia na Slovensko, do slovenských divadiel. Naopak, počet Čechov absolvujúcich na Divadelnej fakulte VŠMU je zanedbateľný.

Slováci a Slovenky hosťujúci na Slovensku

Je množstvo divadelných tvorcov a tvorkýň, ktorí sa po štúdiu na českej umeleckej vysokej škole naplno uplatnili v Českej republike a ich kontakt so slovenským divadlom bol a v mnohých prípadoch naďalej je len minimálny alebo žiaden. Ako prvý príklad režiséra, ktorý “patrí” obom krajinám, uveďme Viliama Dočolomanského, zakladateľa medzinárodného divadelného štúdia Farma v jeskyni a držiteľa Európskej ceny za nové divadelné reality. Rodák z Liptovského Mikuláša vyštudoval réžiu na JAMU v Brne v roku 1999 a doktorandské štúdium ukončil na DAMU. S jedinečným súborom Farma v jeskyni sa presadil aj v zahraničí a na Európsku divadelnú cenu ho navrhli obe krajiny spoločne – aj to je dôkaz, že ho skutočne môžeme označiť za československého režiséra. Dočolomanského práca v slovenskom divadle sa viaže na ochotnícky súbor Bodea v Liptovskom Mikuláši a neskôr, po absolvovaní JAMU, na Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici, kde v roku 1999 naštudoval rozprávku Malá morská panna a v roku 2002 inscenáciu pre dospelých Slúžky.

Na katedre alternatívneho a bábkového divadla (KALD) na pražskej DAMU študovala zakladateľka divadla Anpu, rodáčka z Bratislavy Bela Schenková. Jej nadlho posledný kontakt so slovenským divadlom bolo ročné navštevovanie bratislavského Ludusu pred prijímacími skúškami na bábkoherectvo, ktoré napokon absolvovala v roku 1988. Na Slovensko prišla režírovať až v roku 2012. V Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici naštudovala Kocúra v čižmách (2012), Rozprávky na brušku (2014) a Rozprávku o zlatej rybke (2016).

Ďalším slovenským absolventom réžie a dramaturgie na KALD je Branislav Mazúch narodený v Nových Zámkoch. Pohostinne režíroval vo viacerých českých a poľských divadlách, interne v Divadle Lampion v Kladne. V súčasnosti je pedagógom na KALD DAMU. Na Slovensku dosiaľ režíroval len v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove, kde naštudoval inscenácie Posadnutí (2016) a Kráľ Ubu (2017).

Aj spojenie režiséra Martina Kukučku, ktorý sa narodil v Trenčíne, študoval na KALD DAMU a neskôr tam začal pôsobiť ako pedagóg, so slovenským divadlom je len symbolické. Počas štúdia absolvoval stáž na katedre bábkarskej tvorby DF VŠMU, kde spolu so spolužiakom Lukášom Trpišovským (SKUTR) pripravili v roku 2003 inscenáciu Macbeth. V roku 2006 vznikla inscenácia Ráj srdce, labyrint světa, ktorá bola výsledkom spolupráce študentov bábkarských katedier z VŠMU, DAMU a vroclavskej PWST. V roku 2005 sa zúčastnil projektu Divadla Pôtoň na podporu pôvodnej slovenskej drámy Fabula Rasa. Režíroval jeden z textov, ktorý tam vznikol – OO (Okatá osamelosť). V tanečnom divadle Elledanse sa v roku 2010 ako režisér podieľal na koprodukčnej inscenácii Ôkô. Medzinárodne úspešný tandem SKUTR sa na Slovensko vrátil až v roku 2018, keď v Divadle Astorka Korzo \’90 naštudoval adaptáciu filmového scenára Miloša Formana Lásky jednej plavovlásky.

Režisér a herec Braňo Holiček sa narodil v Košiciach. Vyštudoval najprv konzervatórium v Prahe a v roku 2012 absolvoval ako režisér na KALD DAMU. Jeho dosiaľ jediný režisérsky kontakt so slovenským divadlom sa odohral v Divadle Andreja Bagara v Nitre, kde v roku 2015 naštudoval inscenáciu hry Faust je hladný a zabehla mu Grétka.

Najžiarivejším príkladom česko-slovenskosti v oblasti bábkového divadla je v súčasnosti režisérka a herečka narodená v Bratislave Michaela Homolová. Vyštudovala bábkarskú réžiu a dramaturgiu na DAMU. Od roku 1999 je členkou hereckého súboru Naivného divadla v Liberci, no vyprofilovala sa tu ako výrazná režisérka osobnosť a v súčasnosti vyučuje aj na KALD DAMU. Tvorivé presahy Michaely Homolovej na Slovensko sa od druhej polovice 90. rokov spájajú s detským divadelným súborom Gong v Bratislave, ktorý predtým sama navštevovala až do nástupu na DAMU, a neskôr s nezávislým bábkovým divadlom Babadlo v Prešove. Homolovej prácu na Slovensku na prelome tisícročí dopĺňa ešte jej réžia študentskej inscenácie Verní milenci (1998) na katedre bábkarskej tvorby na VŠMU. V čase, keď už Michaela Homolová bola v Českej republike autorkou oceňovaných inscenácií, režisérkou s mimoriadnymi výsledkami, oslovilo ju na spoluprácu Bratislavské bábkové divadlo (BBD). Naštudovala tu Opice z našej police (2013) a Nám sa ešte nechce spať (2016). Inscenácie nevzbudili toľko záujmu ako jej české práce, nepresiahli kontext domovského divadla a nezúčastnili sa zahraničných festivalov. Dosiaľ posledným Homolovej príspevkom do diania v slovenskom divadelníctve je inscenácia z roku 2018 Nádherný utorok v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici.

K práci Michaely Homolovej pre slovenské divadlo patrí aj prekladateľská činnosť. Do slovenčiny preložila hry Ivy Peřinovej Popoluška (Divadlo Astorka Korzo \’90, 1996), Vánoce s Kulišákem (Divadlo Babadlo pod názvom Vianoce s Kulišiakom, 1999; Bratislavské bábkové divadlo pod názvom O vtáčikovi, klobáske a myške, 2000). Preložila aj niektoré hry, ktoré v Divadle Jonáša Záborského v Prešove uviedol český scénograf a režisér Marek Zákostelecký (viď ďalej).

Len v minimálnej miere sa hosťovania či dlhodobejšie pôsobenia týkajú bábkohercov a bábkoherečiek. V súčasnosti môžeme za jedinú dvojdomú (bábko)herečku považovať Andreu Ballayovú. Narodila sa v Nitre, vyštudovala konzervatórium v Bratislave a potom herectvo na KALD DAMU. V rokoch 2013 až 2016 pôsobila v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre, po odchode v Novom divadle Nitra a v Divadle Alfa v Plzni. Andrea Ballayová teda pôsobí súčasne v slovenskom aj českom súbore, čo je vzácny jav.

Existujú aj ďalšie prípady Slovákov “asimilovaných” v českých divadlách. Nemožno však hovoriť o špecifickom videní divadla, ktorú do Čiech priniesli vďaka inonárodnému pôvodu. Ich poetiku formovalo už štúdium na českých školách. Opačné prúdenie však takmer neexistuje. V slovenských bábkových divadlách nenachádzame Čechov a Češky, ktorí svoj umelecký život spojili výhradne so slovenským divadlom. Časté sú jednorazové hosťovania.

Českí tvorcovia v slovenských bábkových divadlách
V oblasti hosťovaní českých režisérov a režisérok po roku 1993 zaznamenávame jednorazové no i viacnásobné spolupráce. Najpočetnejšie boli dosiaľ v Bábkovom divadle v Košiciach, a to na oboch scénach divadla – na bábkovej a do roku 2007 aj na činohernej scéne Jorik. Inscenácie tam naštudovali Vladimír Čada, Petr Nosálek, Karel Vostárek, Aleš Bergman, Radovan Lipus a Karel Brožek. V Bratislavskom bábkovom divadle pracovali Vladimír Kubíček, Zdeněk Peřina, Josef Krofta, Pavel Polák a Janka Ryšánek Schmiedtová, v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici Karel Brožek, Jiří Břenek, Zoja Mikotová, Petr Nosálek a Radovan Lipus, v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre Karel Brožek, Jakub Krofta, Michal Hába, Jiří a Monika Jelínkovci, Linda Keprtová. V Bábkovom divadle Žilina hosťoval Karel Brožek. Niektorí z režisérov so súbormi spolupracovali už pred rokom 1993 a až na jednu výnimku (Vladimír Čada) nešlo v období po rozdelení republík o dlhodobé pôsobenie, ktoré by formovalo súbor.

Hoci často ide o významné osobnosti českej réžie, niektoré sa slovenským dramaturgom a dramaturgičkám podarilo osloviť až v závere ich kariéry. Príkladom môže byť hosťovanie Josefa Kroftu v Bratislavskom bábkovom divadle, kde uviedol Začarované gajdy v roku 2006. Vtedy však k výrazným tvorivým osobnostiam patril už aj jeho syn Jakub Krofta. Do Starého divadla Karola Spišáka v Nitre ho pozvali Ondrej Spišák a Veronika Gabčíková. V roku 2008 a 2010 tu uviedol inscenácie Kto chytá v žite (neskôr uvádzané ako Poondiate Vianoce) a Absolvent.

Vo všeobecnosti nemožno povedať, že by pozývanie režisérov a režisérok reagovalo na ich aktuálne úspechy v Českej republike. Mnohé výrazné osobnosti sa do slovenských bábkových divadiel stále nedostali, ostatné s istým oneskorením. O hosťujúcich scénografoch a scénografkách platí, že väčšinou prichádzajú v tvorivom tíme s režisérom či režisérkou. Spomeňme aspoň niekoľko z tých, ktorých spolupráca so slovenskými bábkovými divadlami bola viacnásobná.

V tíme s Karlom Brožkom pracoval výtvarník Alois Tománek. V období po roku 1993 spolu vytvorili inscenácie Bidpáj a jeho zvieratká (BD Žilina, 2004), Macbeth (Staré divadlo Nitra, 2007), Aucassin a Nicoletta (BD Košice, 2010) a Rozprávky (BDnR, 2011).

Na poslednej slovenskej inscenácii Karla Brožka pracovala česká bábkarská výtvarníčka Irena Marečková – naštudovali spolu Karneval na popravisku (BDKE, 2013). Irena Marečková po absolvovaní KALD DAMU pracovala v sezóne 1980/1981 ako výtvarníčka vo vtedajšom Krajskom bábkovom divadle v Banskej Bystrici. Vrátila sa tam (dnes BDnR) až v roku 2014, keď navrhla scénu a kostýmy do inscenácie Ilona, žena Hviezdoslavova. V roku 2015 sa podieľala na inscenácii Popoluška, pri tvorbe ktorej sa spojili Bábkové divadlo v Košiciach a opera Štátneho divadla v Košiciach.

Dosiaľ len symbolická je tvorba Barbory Jakůbkovej v slovenských bábkových divadlách. Aj ju by sme mohli zaradiť do kategórie “Slovenky hosťujúce na Slovensku”. Rodáčka z Bratislavy po maturite na strednej umeleckopriemyselnej škole absolvovala KALD DAMU a pracovala predovšetkým v českých divadlách. Často v tíme s Michaelou Homolovou, s ktorou spolupracovala aj na Slovensku, a to na inscenáciách v prešovskom Divadle Babadlo a v roku 2013 aj na inscenácii Opice z našej police v Bratislavskom bábkovom divadle. V tomto divadle realizovala aj výpravu k inscenáciám Finist (2001) a Malá morská víla (2007).

Väčšie množstvo prác v ostatnom období na Slovensku realizoval scénický výtvarník Karel Czech. Počas štúdia na DAMU i po jeho ukončení spolupracoval s režisérom Šimonom Spišákom. Od roku 2013 vytvárali spoločné inscenácie aj v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre. Po istom čase sa Šimon Spišák stal interným režisérom a Karel Czech vedúcim dielní a de facto aj interným scénickým výtvarníkom divadla. Tieto zmeny na postoch umeleckého vedenie formovali novú fázu divadla, no toto obdobie netrvalo dlho. V roku 2015 divadlo Šimon Spišák aj Karel Czech opustili. Naďalej však pracujú v iných slovenských súboroch.

Dlhodobo pôsobí na Slovensku výtvarníčka Markéta Plachá. Narodila sa v Znojme, žije však na Slovensku. Vyštudovala odbor interiér, výstavníctvo a scénografia na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave, neskôr výtvarné spracovanie animovaného filmu na Vyššej odbornej škole filmovej v Zlíne. V rokoch 2003 až 2011 sa podieľala na realizácii televíznych relácii pre deti v Slovenskej televízii, a to najmä na relácii Elá hop!, ktorú vytvárali spolu s Katarínou Aulitisovou a Ľubomírom Piktorom. V Česku sa divadlu nikdy nevenovala, v slovenskom divadelnom prostredí začínala s Divadlom Piki, keď v roku 2005 pripravila výpravu k ich inscenácii Kamoš Obor a neskôr aj k ďalším – Elá hop do múzea! (2010), Pes prí(tulák) (2012), Babička z vajíčka (2015). S Katarínou Aulitisovou spolupracovala aj na site specific projekte Začnite s vysťahovaním (2014), v Bratislavskom bábkovom divadle (Na slepačích krídlach, 2016) a v Bábkovom divadle Žilina (Tracyho tiger, 2016). Ich spoločné inscenácie už nesú znaky osobitej poetiky, patria k tomu najprogresívnejšiemu, čo v súčasnom slovenskom bábkovom divadle vzniká. Markéta Plachá sa presadila aj v činoherných divadlách a nezávislých súboroch (Slovenské národné divadlo, Štátne divadlo Košice, Med a prach, Stoka). Od roku 2012 pôsobí ako pedagogička na katedre bábkarskej tvorby na DF VŠMU.

Špecifickým prípadom medzi hosťujúcimi českými umelcami je Marek Zákostelecký. Na Slovensku tvorí nielen ako scénograf, ale aj ako režisér. Ide o istý paradox – uznávaná osobnosť bábkarskej scénografie pôsobí na Slovensku ako režisér v činohernom divadle. Napriek tomu, že jeho prácu poznajú vo viacerých krajinách Európy, na Slovensku sa ako scénograf prezentoval len raz – bol autorom výpravy k inscenácii Jánošík v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre (2010). Šlo o medzinárodný projekt, v rámci ktorého tri divadlá (Divadlo DRAK Hradec Králové, Teatr Lalka Varšava a Staré divadlo Karola Spišáka Nitra) naštudovali vlastnú inscenáciu o Jánošíkovi a následne vznikla jedna medzinárodná Jánošík, Janosik, Jánošík, ktorá spájala fragmenty z jednotlivých poňatí legendy o známom zbojníkovi.

Prvú réžiu na Slovensku – inscenáciu Líška Bystrouška alebo Lovestory z vášho lesa (2008) realizoval v Divadle Babadlo v Prešove. V roku 2008 sa začala aj spolupráca Marka Zákosteleckého s Divadlom Jonáša Záborského v Prešove (DJZ). Ako režisér i scénický výtvarník tu dosiaľ pripravil päť inscenácií českých textov: Jan Antonin Pitínský: Betlehem (2009), Jules Verne – Vít Peřina: Tajomný hrad v Karpatoch (2010), Vít Peřina: Budulínček (2016), Václav Havel: Audiencia (2017) a Zdeněk Jirotka – Miroslav Oščatka: Saturnin (2018). Inscenácie Marka Zákosteleckého v DJZ Prešov ponúkajú výtvarne exponované divadlo a do súboru priniesol aj iný prístup k hereckej tvorbe, keď od hercov žiada hyperbolizáciu konania, gest a mimiky, štylizovaný pohyb, karikatúru.

Spomenuli sme niekoľko divadelníkov a divadelníčok, ktorí reprezentujú česko-slovenské divadelné vzťahy po roku 1993. Nemôžeme hovoriť o jasne vymedzených umeleckých vplyvoch, nemožno povedať, že by českí tvorcovia prinášali na Slovensko špecifickú poetiku a naopak. Tvorca, ktorý v Českej republike vyštudoval umeleckú školu a celý čas tvoril predovšetkým tam, ťažko vnímať ako niekoho, kto do českých divadiel prináša prvky slovenského ponímania divadla. Vzájomné výmeny sú viac dôsledkom prirodzených vzťahov medzi národmi, ktoré sú aj po rozdelení spoločného štátu nadštandardné. Historická a jazyková blízkosť spôsobuje, že štúdium, prácu či manželstvo v Čechách takmer ani nevnímame ako život v cudzine.

Hoci sme niekoľkokrát zdôraznili, že vzťahy medzi Slovenskom a Českom sú nadštandardné, spomeňme príklad, kedy rozdelenie krajín spôsobilo ukončenie jedného projektu. V roku 1990 vzniklo Bábkové divadlo Kde bolo tam bolo. Založili ho bábkoherečka Ivica Ozábalová z Bratislavy a bábkoherec Vratislav Schilder z Brna. Naštudovali päť inscenácií, podľa miesta, kde sa konalo predstavenie, ich uvádzali v českom alebo slovenskom jazyku, vianočnú inscenáciu Prinášame vám noviny hrali dvojjazyčne. Činnosť ukončili v máji 1993, teda krátko po rozdelení republík, aj pre organizačné komplikácie, ktoré spôsobilo zavedenie hraníc…

Loutkář 4/2018, p. 96–98.

This website is maintained by Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Prague, ID no.: 67363741. The content of this website is subject to copyright law and without consent of its owner may not be disseminated further. The owner does not accept any responsibility for the content of third-party websites linked from this site.