Loutkar.online

Mašlárová, Martina: O kráľovstve nebeskom i pozemskom, o kráse, hnuse, mede, prachu a iných substanciách

Súčasné umenie charakterizuje zvláštny postmoderný paradox. Na jednej strane sme si zvykli na myšlienku, že originalita viac neexistuje, všetko tu už bolo a že čokoľvek skutočne nové, prelomové a revolučné skončilo “-izmami” minulého storočia.

Na druhej strane však doba absolútneho liberalizmu, tvorivej slobody v experimentovaní, posúvania hraníc a zároveň obrovskej inter- aj intramediálnej konkurencie priniesla neustále hľadanie čohosi svojbytného, autentického, nanajvýš aktuálneho, či už v rovine formálnej alebo tematickej. Konvenčné, klasické či tradičné sa stalo synonymom nudného, neinovatívneho a nezaujímavého.

V tomto zápase o inakosť, po ktorej bažia tak umelci, ako aj teoretici, má slovenské divadlo ešte paradoxnejšiu pozíciu. Každú sezónu sledujeme, koľko priemerného, interpretačne málo vzrušujúceho, formálne málo spektakulárneho, celkovo nenápaditého divadla u nás vzniká (nech tvorcovia prepáčia, že s cieľom akcentovať myšlienku iste aj preháňam a zovšeobecňujem). A tak – keď sa popri všetkom komerčnom balaste, šedej mase remeselne zručne zhotovených inscenácií a pár výnimočných kusoch objaví niečo, čo prekvapuje svojou odlišnosťou, neraz si s tým nevieme poradiť. Buď to – nezriedka až nadmieru – glorifikujeme, alebo naopak to nedokážeme uchopiť a neraz s nevôľou zavrhneme.

Andrej Kalinka – kráľ “iného” divadla

Jedným z takých zjavov najmä ostatných dvoch sezón je aj zoskupenie Med a prach, voľné (a flexibilne sa rozširujúce) združenie umelcov rôzneho zamerania, ktorého jadro tvoria Andrej Kalinka, Ivan Martinka a Juraj Poliak. Hoci Med a prach funguje na slovenskej scéne už niekoľko rokov (podľa elektronickej databázy Divadelného ústavu od roku 2010), práve minulú sezónu nastal v jadre kolektívu istý obrat, ktorý zároveň vygeneroval pomerne markantnú zmenu estetiky tvorby. Tento zvrat môžeme približne časovo zasadiť do obdobia, kedy traja spomínaní tvorcovia spolupracovali na inscenácii Mojmír II. alebo Súmrak ríše v réžii Rastislava Balleka v Slovenskom národnom divadle a zároveň dostali priestor vytvoriť v Starom divadle Karola Spišáka inscenáciu Alica (o inscenácii a jej neblahom osude v súvislosti so spormi tvorcov a riaditeľa Starého divadla Karola Spišáka referoval Loutkář 2/2016, pozn. aut.). Práve pri práci na Alici sa ako pomyselná vedúca osobnosť Medu a prachu začal profilovať dovtedy najmä autor hudby Andrej Kalinka, ktorý vystúpil do popredia spoza notového zápisu a hudobných nástrojov a začal sa javiskovej tvorbe venovať komplexnejšie, teda aj z pozície autora ideovej a výtvarnej koncepcie a réžie. Tak vznikla v predminulej sezóne inscenácia Krása a hnus, v minulej sezóne inscenácia Kráľ a tiež jedna z častí (mimochodom veľmi pôsobivého) koprodukčného projektu divadla Pôtoň s názvom Miracles.

Ako sám priznal v jednom z rozhovorov, Andrej Kalinka sa v tejto všestrannosti našiel a zároveň začal svojou tvorbou vypĺňať medzeru, ktorá podľa neho v dnešnom slovenskom divadle existuje a v porovnaní so zahraničným kontextom je priam priepastná. Pravdou je, že spôsob práce, ktorý Med a prach v súčasnosti reprezentuje a uplatňuje aj pri spoluprácach s inými divadlami, nemá aktuálne u nás obdobu. Hoci tvorba niektorých nezávislých telies (napríklad súboru Debris Company či performerky Slávy Daubnerovej) sa koncepčne približuje tomu, čo robí Kalinka s Medom a prachom, predsa len vyrastá z iných základov.

Práchnivé kosti kráľov a duchovné možnosti človeka

Čím sú teda projekty Medu a prachu špecifické? V prvom rade tým, že sami tvorcovia o nich neradi hovoria ako o divadle a namiesto toho ich nazývajú scénickými dielami, hudobno-výtvarno-performatívnymi inštaláciami, či ešte inak – oprávnene, keďže na javisku paralelne prebieha pohybová akcia sprevádzaná hudbou, akčnú maľbu či “online” reštaurovanie (premietané live-camerou na plátno) strieda čítanie literárnych úryvkov či iný druh narácie. Hoci spôsob tvorby, ktorý kombinuje výtvarné, hudobné a performatívne umenie poznáme už od 50. rokov minulého storočia a prelomových Cageových či Kaprowových happeningov, v našom divadelnom prostredí je to minimálne netypické. Rovnako atypický je priestor, do ktorého tvorcovia pod Kalinkovým vedením svoje diela inštalujú – zásadne mimo divadiel, do sakrálnych budov, múzeí, rekonštruovaných historických siení i zabudnutých sál. Samotný priestor sa podieľa na celkovej atmosfére, tvorcovia s ním pracujú a on pracuje s nimi (obzvlášť efektné sú skoré letné reprízy počítajúce so západom slnka).

Zaujímavé je to najmä v súvislosti s novším Kráľom, ktorý je produkciou Bratislavského bábkového divadla, doteraz takmer výlučne orientovaného na detské publikum. Hoci slovenskí bábkari už dlhší čas verejnosti neúnavne dokazujú, že ich umenie rozhodne nie je iba pre deti, Bratislavské divadlo v tom doteraz zaostávalo. Oslovením Kalinku, ktorý Kráľa voviedol do pompéznej Moyzesovej siene Univerzity Komenského, pritom vo svoj prospech obrátilo nepríjemnú situáciu vlečúcej sa prestavby domovskej scény. Zároveň tiež ukázalo, aký široký môže byť pojem bábkové divadlo, ktorého prvky Med a prach (najmä vďaka jednému z najlepších bábkarských tvorcov súčasnosti Ivanovi Martinkovi, ale aj vďaka ďalším členom zoskupenia, ktorí vzišli z tohto prostredia) kontinuálne integruje do svojich multidruhových a multižánrových diel. Figurálnu bábku v tradičnom zmysle slova (aká sa objavila napríklad v predošlej inscenácii Medu a prachu Domov Eros Viera) nahradila precízna práca s objektom, ktorá v sebe často nesie aspekt dekompozície, dezintegrácie. V Kráse a hnuse je jedným z najkrajších, najjemnejších momentov beh postavičky, ktorú herečky spolu s ďalším aktérom, malým chlapcom, “poskladajú” z jednotlivých drevených paličiek (musia pri tom spolupracovať a sústrediť sa jeden na druhého, aby postavu v pohybe udržali pokope). V Kráľovi je zas jednou z ústredných rekvizít a výtvarných prvkov klasická figurína reprezentujúca kráľovskú entitu, ktorú performeri postupne rozoberú. Na záver potom pomocou vlastných ramien a dlhých zlatých tyčí vytvoria herci veľkého vtáka, letiaceho pelikána, ktorý – ako zaznie v príbehu – kŕmi mláďatá vlastnou krvou, čo je známa paralela s Kristom.

Kresťanská symbolika sa v Kalinkových inscenáciách strieda s alúziami na iné umelecké diela, intertextovými referenciami na filozofické texty či poéziu. Vzniká akási Rubikova kocka motívov, náznakov a krokov, z ktorých si možno vo finále poskladať celistvý obraz. Bolo by náročné opísať a interpretovať každý impulz, ktorý tvorcovia vo svojich inscenáciách ponúkajú. Krása a hnus ani Kráľ nie sú “bežným” divadlom, ale filozofickou kontempláciou, ktorá sa pretavuje cez živé výtvarné, hudobné či performatívne akcie do série asociatívnych obrazov. Tie môžu mať banálny a až prvoplánový výklad – napríklad v oboch produkciách (a tiež v spomínanej časti inscenácie Miracles) herci ťahajú ťažký náklad – (zdanlivo) betónový kváder, veľkú žinenku či horiaci vozík. Všetky tieto výjavy pripomínajú jednak Krista a jeho utrpenie pod krížom, kráľovské jarmo zodpovednosti, ale tiež každého človeka, nesúceho na lopatkách svoju ťarchu problémov. Môžu však skrývať viac alebo i menej, niektoré významy možno ostanú časti publika zahalené a iné možno nepochopí nikto. Kľúčom k nim je aj nekonkrétnosť, šanca vytvoriť si vlastnú mozaiku toho, čo jasné a pritom abstraktné pojmy ako “krása”, “hnus”, či “kráľ” predstavujú.

Je dnešný svet obrátený naruby a hodnoty minulosti sú zabudnuté? Oslavujeme dnes škaredosť namiesto krásy? Stali sa nákupné centrá našimi chrámami? Tieto a mnohé iné otázky kladie inscenácia Krása a hnus; a v Kráľovi akoby Kalinka na ne viac či menej priamo nadväzoval. Je zlomená a rozložená figurína kráľa nepochopená božská entita, alebo oslabené vedomie vlastnej histórie? Sú dlhé zlaté palice zlomenými prútmi nad našou krajinou? Sú kosti, ledabolo uložené v provizórnych muzeálnych vitrínach, strážené strážnikom, ktorý na konci zhasne posledné svetlo, rozsypanými ostatkami majestátu, ktorý nám v živote chýba? Jednoznačnú odpoveď asi počuť nebudeme, čo však za počúvanie stojí, je hudba v oboch inscenáciách. Nový principál združenia Kalinka zo seba nálepku primárne hudobného tvorcu strháva len ťažko – a hoci voči dramaturgickým či režijným aspektom jeho inscenácií je určite možné mať výhrady, živelné rytmické hudobné pasáže jednoznačne strhávajú svojou dynamikou a energiou. Rovnako ako svojou energiou a vyžarovaním strhávajú mimoriadne disciplinovaní univerzálni interpreti, ktorí sú zároveň hudobníkmi, tanečníkmi i hercami. Je zjavné, že režisér dokáže svojich kolegov vybudiť k obrovskému nasadeniu a pritom ich udržať “na uzde”.

Koľko ešte nepochopiteľnej neuchopiteľnosti?

Na druhej strane tento typ performatívneho umenia prirodzene vyvoláva aj otázky. Jedna z nich (ktorá sa aj mne samej v súvislosti s ostatnými projektmi Medu a prachu najintenzívnejšie vynára) je, dokedy sa dá rovnaký princíp tvorby využívať, kým sa neopotrebuje? Pravdupovediac, zdá sa, že v tomto prípade pomerne krátko. Už pri Kráľovi sa divákovi, ktorý videl Krásu a hnus, mohlo zdať, že ho tá – predtým iste v niečom ohromujúca – forma pri druhom pokuse nijako neprekvapila. A v tomto pocite sa mohol opätovne utvrdiť aj pri sledovaní časti Gramatika zázraku – Zázrak života alebo Obrazy pustej zeme spomínaneho projektu Miracles. Nie že by tieto ďalšie dve diela nemali silnú atmosféru, nie že by neponúkali možnosť kontemplovať nad filozofickými i metafyzickými otázkami, no recyklácia použitých výrazových prostriedkov, symbolov a nielen hmotnej, ale akoby i myšlienkovej matérie vyvolala dojem, že hoci téma je iná, spôsob reči, jazyk, a najmä použitý slovník sú takmer rovnaké. Je ale možné opísať dva rôzne fenomény, porozprávať dva (či tri) odlišné príbehy podobnými slovami či vetami? Iste, možné to je, ale predsa v tej podobnosti zanikne špecifickosť toho, o čom referujeme, celkom nevyhnutne sa vytratí istá osobitosť a čaro predmetu rozprávania i rozprávania samotného. A tak aj neživá figurína, ktorá sa opakovane stáva obeťou rozkladného zabudnutia, aj kráľovská koruna, ktorá zas a znova asociuje smutných vládcov našej histórie, naše duchovné hodnoty a ich vyprázdnenosť, aj ďalšie a ďalšie ťahanie svojho ťažkého životného jarma, aj tá najvzrušujúcejšia metafora ukrytá v minucióznom pohybe reštaurátorského štetca môžu pri opätovnom odhalení vyrušiť. A môže aj vyvolať apatiu voči ďalšiemu rozkrývaniu vrstiev významov, ktoré obaľujú gestá, pohyby, tóny a ťahy štetcom, či už sú presne premyslené, alebo práve náhodne vytryskli na povrch prostredníctvom média umelca.

Ďalšou otázkou, ktorá sa azda prirodzene ponúka, je – ako vlastne reflektovať tento typ diela? Ako v reportáži z festivalu Dotyky a spojenia 2017 trefne komentovala kritička Eva Kyselová, aj slovenská kritika, odchovaná predovšetkým na interpretačnom divadle, ostáva v pomykove (a asi to treba úprimne priznať) pri odomykaní, snahe o rozbor takéhoto diela. Ono totiž nie je len lakmusovým papierikom pripravenosti odčítať, že slová, ktoré z javiska zaznievajú, sú povedzme slovami Verlainovej básne Chanson d´automne, alebo že ťažký, naruby obrátený podstavec sveta, socle du monde, je replikou Manzoniho ikonického, symbolikou nasýteného diela. Je tiež skúškou asociatívneho myslenia, schopnosti sústrediť sa a pospájať jednotlivé kúsky skladačky, možno dokonca empatie, nie však voči postave, ale voči delimitovanému myšlienkovému univerzu. Akoby sme sa vlastne báli, že je chybou, ak dielo nedokážeme racionálne analyzovať a na druhej strane sa v akejsi bázni pred niečím, čo nás (aspoň domnelo) presahuje, hanbíme priznať, keď to v nás nevyvoláva dostatočné nadšenie, emocionálne či intelektuálne opojenie.

(Najmä) Andrej Kalinka sa možno až príliš urputne snaží vymedziť voči priemernému a nezáživnému slovenskému divadlu, voči ktorému netají svoje kritické výhrady. Toto úsilie prezrádza aj prehnané ľpenie na slovách (napríklad komplikované názvy a podnázvy ako Krása a hnus – nezastupiteľnosť nepomenovateľného), dlhé a verbálne komplikované anotácie k takmer nonverbálnym inscenáciám, vášnivá obrana voči obvyklým kategóriám, do ktorých teória a kritika škatuľkuje divadlo. V tejto súvislosti teoretikovi nedá nespomenúť si na celkom prvú inscenáciu Medu a prachu Bartimejove pašie, ktorej nechýbal nesmierny vtip a nadhľad, ale zároveň si uchovala silný duchovný rozmer, krehkosť ľudsky univerzálneho posolstva. Napriek týmto zdanlivým výčitkám však bude určite zaujímavé sledovať, kam sa self-made man Kalinka spolu s Medom a prachom a ďalšími spolupracovníkmi budú ďalej posúvať. A či sa niekedy vrátia na začiatok, k bodu nula.

Loutkář 3/2017, p. 88–90.

This website is maintained by Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Prague, ID no.: 67363741. The content of this website is subject to copyright law and without consent of its owner may not be disseminated further. The owner does not accept any responsibility for the content of third-party websites linked from this site.