Loutkar.online

Lešková Dolenská, Kateřina: Pre mňa je to rovnaká škola ako pre študentov

Dlouhé roky jsem Katarínu Aulitisovou vnímala “jen” jako nedělitelnou polovinu herecko-režijního dua pod hlavičkou veleúspěšného Divadla Piki. Zhruba od roku 2006 se však vydala – tehdy ještě společně s Ľubomírem Piktorem – režírovat do jiných souborů a dnes patří mezi nejvýraznější nejen slovenské loutkářské režisér(k)y. A světe div se, oba vstupují do angažmá!

Kdy jste se od svého muže “osamostatnila” jako režisérka?

Divadlo Piki, napriek nie ľahkej pozícii divadelného bezdomovca, funguje prekvapivo hladko už 28 rokov. Celý ten čas sme si nielen my, ale aj recenzenti a diváci mysleli, že je to blízkosťou – umeleckou aj osobnou. Zdalo sa, že máme s Ľubom rovnakú poetiku, inklinujeme k podobným výrazovým prostriedkom, zdieľame spoločný umelecký názor, skrátka, že sme zohraný umelecký tím. Až prišlo nečakané a aj pre nás prekvapivé rozhodnutie učiť na Katedre bábkarskej tvorby VŠMU a s tým aj otázka: Čo? Zrazu vyšlo najavo to, čo bolo len tušené, alebo skryté kdesi v podvedomí, a síce, že každý inklinuje k niečomu celkom inému, že preferujeme rozdielne, ba niekedy až kontrastné formy. Ukázalo sa, že naše divadelné súžitie nie je výsledkom dvoch rovnakých, ale naopak rozdielnych poetík, ktoré však na seba nenarážali, ale sa navzájom prelínali, doplňovali a inšpirovali tak nenápadne a prirodzene, že sme si to skoro ani nevšimli. (Vidím tu paralelu na súžitie v akejkoľvek forme a teda aj jedinečnosť každého, nielen pracovného vzťahu.) Ale ak mám odpovedať na otázku, najskôr sme sa osamostatnili navzájom – ako pedagógovia, a to pred piatimi rokmi. Čo ale neznamená, že sme opustili Piki. Divadlo funguje ďalej a zdá sa, zatiaľ, nezničiteľné.

Jaké předměty máte na katedře v kompetenci? Funguje zdejší výuka také systémem ročníkových vedoucích jako na pražské KALD DAMU?

Keď nový vedúci katedry pootváral dvere školy a vpustil do historického prostredia čerstvý vzduch, nastala na katedre priaznivá tvorivá klíma, ktorá umožnila prinášať nové formy prístupu. Ja som sa pokúsila zameniť prednášky v uzavretom priestore skúšobne za priestor verejný, alebo ne-divadelný a ponúknuť študentom dobrodružstvo tvorby s inými – pre nich novými – inšpiračnými zdrojmi. Predmet má neoficiálny názov Ne-divadlo a vediem ho od roku 2012 spolu s výtvarníčkou Markétou Plachou. Spoločne sa tiež pokúšame vymýšľať iné formy komunikácie s materiálom a objektom v predmete Divadlo objektu. Cielene sa venujeme pominuteľným výrazovým prostriedkom a ich využitiu v určitom presnom momente, pretože inak vyprchajú. Bábkové divadlo chápeme ako divadlo obrazu a znaku, preto povzbudzujeme študentov k experimentovaniu s čímkoľvek.

Na našej katedre neexistuje systém ročníkových tútorov, ktorí sprevádzajú študentov celým štúdiom a tým ich formujú, alebo im ukazujú cestu. Je to skôr systém viacerých a niekedy aj veľmi odlišných poetík, ktoré študenti dostávajú na výber a je na nich, čo si odnesú a akým smerom sa vyberú.

Jaké inscenace jste doposud nastudovala? Je jim něco společné?

Jednou zo zmien po “osamostatnení sa” bolo, že po rokoch tvorby pre deti som sa začala venovať projektom pre mladého a dospelého diváka, a to nielen v školských projektoch, ale aj v inscenáciách, ktoré som naštudovala mimo školy. Všetky projekty som realizovala spolu s výtvarníčkou Markétou Plachou, ktorej sympatie pre recykláciu a “upcykláciu” sú v úplnej symbióze s divadlom materiálu a objektu, ktoré zase je tak trochu mojou prioritou. Ale nie je to len divadlo objektu, v našich inscenáciach hľadáme prieniky medzi rôznymi formami, spájame a miešame nesúvisiace štruktúry a snažíme sa hľadať aj tam, kde už sa zdanlivo nič nájsť nedá. Ne-divadelný priestor nám určuje témy, ktoré sú v schátralých priestoroch s pohnutou históriou prirodzene závažné. V kaštieli Radvanských v Banskej Bystrici sme so študentmi troch umeleckých škôl realizovali autorský site specific projekt Začnite s vysťahovaním, ktorý mal byť reflexiou, či spomienkou k 70. výročiu SNP. V tom čase sa županom Banskobystrického kraja stal líder extrémistickej Ľudovej strany Naše Slovensko Marián Kotleba. Zrazu nešlo len o spomienku, ale o aktuálnu hrozbu. Nešlo o “kedysi”, ale o teraz, hneď a tu! Boli sme v epicentre. Historická téma sa stala až hrozivo súčasnou a osobnou. Pre študentov tak vznikla šanca pre generačnú výpoveď, pre vyjadrenie vlastných postojov k násiliu a jeho dôsledkom.

Témy reflektujúce súčasný stav človeka a spoločnosti sa objavujú aj v predstaveniach, ktoré sme realizovali v klasických divadelných priestoroch. V Bratislavskom bábkovom divadle vznikla na základe knihy Ireny Brežnej inscenácia Na slepačích krídlach, ktorú mohli vidieť aj českí diváci na festivale Divadlo v Plzni. Nejde v nej len o všeobecne známe fenomény komunistického režimu (manipulácia, strach, diskriminácia, rozdvojenosť osobnosti a morálky), ale hlavne o ich presah do súčasnosti.

Naša posledná práca – adaptácia Saroyanovho Tracyho tigra v Bábkovom divadle Žilina – zase skúma, ako a či vôbec osobné rozhodnutie a odvaha zmeniť samého seba mení aj ľudí a svet okolo nás.

Na co kladete při formování mladých umělců důraz? Jsou to spíš základy řemesla, nebo, řekněme, vzájemné inspirování se?

Na Katedru bábkarskej tvorby som prišla z praxe, a preto sa necítim len ako pedagóg, ale skôr ako spolutvorca. Mojím cieľom je, aby projekty neboli “vyučovaním”, ale zážitkom, hrou, ukážkou určitého spôsobu či formy. Proces teda prebieha prostredníctvom “zažitia si” určitých postupov a prístupov, ktoré sú často aj pre mňa samú experimentom. Cvičenia a celý proces prispôsobujem na mieru skupine, s ktorou pracujem, a preto je proces vždy trochu iný. Tému a myšlienku väčšinou určuje náhoda, autorská tvorba, improvizácia a charakter skupiny. V diskusiách nič nie je tabu, nič nie je dané, predpísané, určené. Všetko je možné a zároveň aj spochybniteľné. Výsledný tvar je však už výsledkom koordinovanejšieho a koncepčnejšieho – teda klasickejšieho postupu. Je vzrušujúce a zábavné pozorovať, ako sa tieto dva spôsoby ovplyvňujú, navzájom miešajú, spájajú, vzďaľujú a potom zase zbližujú a hľadajú styčné plochy. Drží to v napätí nielen študentov, ale aj mňa.

Jak byste formulovala své pedagogické krédo?

Každý z nás má svoj vlastný mikrosvet, ktorý na našich stretnutiach zdieľa s ostatnými. Tvorivý proces je priestorom, kde niečo zo seba dávame a niečo iné, nové zase prijímame. Pre mňa je to rovnaká škola, ako pre študentov. Takže okrem toho, že sa cítim ako spolutvorca a partner, som aj žiačka.

Často poslouchám nářky, že mladou generaci loutky nezajímají, nic o nich neví a nechce se jim do budoucna věnovat. Našla jste už klíč, jak je pro studenty ve výuce zatraktivnit?

Študenti často “nariekajú” alebo sa sťažujú. Sú tiež veľmi kritickí a nekompromisní. A plní rozporov a majú vždy svoju pravdu. Presne ako my, keď sme boli študentmi. Takže mám pre to pochopenie. Nesnažím sa silou mocou zaujať všetkých. Ponúkam študentom určitý spôsob uvažovania a pokúšam sa robiť to atraktívne. Často si porozumieme a potom vznikajú úžasné veci, ale občas si aj neporozumieme a… Tiež vzniknú úžasné veci!

Samozrejme aj u nás musíme bojovať s predsudkami voči bábkovému divadlu, ale zdá sa mi, že čoraz menej. Isteže verejnosť stále chápe bábkové divadlo ako divadlo pre deti. Avšak predstavenia, ktoré na škole hrávame, bývajú plné mladých ľudí a na premiéry v bábkových divadlách a bábkové festivaly začínajú chodiť recenzenti, ktorí sa doteraz zvykli venovať hlavne činohernému divadlu. Bábkové predstavenia a bábkarskí tvorcovia sa začínajú objavovať v užších nomináciách na divadelné ocenenia, hneď vedľa činoherných. Vyzerá to tak, že pomaly a iste dochádza k emancipácii. I keď o tom, či to súčasné divadlo je naozaj bábkové, alebo je to skôr divadlo “oživenej formy”, ako ho nazývajú v Poľsku, by sa isteže dalo polemizovať.

Od nové sezóny budete působit v kamenném divadle, kde už jste ostatně jednou v angažmá byla: v již zmiňovaném Bratislavském bábkovém divadle. Co vás k tomuto kroku z volné nohy vedlo?

Bratislavské bábkové divadlo je ako Šípková Ruženka. Odchádzala som z neho v roku 1990 a po dvadsiatich siedmych rokoch sa vraciam do rovnakej budovy, medzi skoro tých istých ľudí a do takmer totožných pravidiel. Jedno je však predsa iné. Zmenil sa umelecký súbor – do divadla prišlo niekoľko našich absolventov, mladí cieľavedomí dramaturgovia a niekoľko ďalších zaujímavých ľudí. Posledné tri inscenácie divadla boli veľmi ambiciózne a úspešné, napriek tomu, že divadlo spí už 27 rokov. Je asi načase ho pobozkať. Keďže sa asi nenašiel žiadny princ, som to ja. V rámci rodovej rovnosti je to v poriadku.

Divadlo Piki bude naďalej pokračovať, ale v pokojnejšom režime. Doteraz sme robili predstavenia pre radosť, aj pre živobytie. Teraz nám ostáva hlavne tá radosť.

Jaké máte na novém postu ambice? Chystáte nějakou zásadní personální proměnu ve složení souboru a uměleckého vedení?

Divadlo má veľa problémov, ktoré sa nedajú riešiť naraz. Na mnohé ani nemám kompetencie. Našťastie s pánom riaditeľom vedieme pomerne konštruktívny dialóg a budúcnosť vyzerá nádejne. Vypracovala som krízový plán, podľa priorít. To, čo neznesie odklad, robíme ihneď, ďalšie veci posúvame na neskôr. Umelecký súbor je to najlepšie, čo divadlo v tejto chvíli má, takže – nie, zatiaľ sa nechystám robiť žiadne personálne zmeny.

Pokud vím, je o BBD čím dál víc slyšet nejen v souvislosti s vaší ceněnou inscenací Na slepačích krídlach, ale i s novinkou připravenou Andrejem Kalinkou Kráľ, která cílí na starší publikum. Je to cesta, kudy chcete divadlo vést?

Divadlo je už dva roky v rekonštrukcii, ktorá kvôli rôznych obštrukciám ešte ani nezačala. Momentálne sa sťahuje z jedného náhradného priestoru do druhého. Moju víziu som tiež nazvala rekonštrukciou – tou vonkajšou, ale aj vnútornou, osobnou. Každý jeden zamestnanec (pri mojich plánoch), bude musieť prejsť obrodou a ozdravením a možno aj zmenou postoja a názoru. Pokúsim sa vliať divadlu do žíl novú energiu, otvoriť ho novým podnetom, spoluprácam a projektom. Uvoľniť striktné pravidlá, vpustiť dnu čerstvý vzduch a nedovoliť mu znovu zaspať. Áno, súvisí s tým aj rozšírenie diváckej základne o mladého a dospelého diváka. Rada by som im poskytla ten úžasný pocit tvorivej slobody, ale zároveň aj zodpovednosti za úspechy či neúspechy, ktorý sme 27 rokov mali my v nezávislom Divadle Piki.

Už jste to naznačila, tak to dopovězme: nastudovalo Piki vůbec někdy inscenaci určenou výhradně dospělému publiku? A pokud ne, nechystáte se? Je už slovenské publikum zvyklé přijímat loutkové divadlo pro dospělé?

V tomto smere predsudky ešte trvajú. Bábkové divadlo pre dospelých je menšinovým žánrom. Môže prežiť len s výraznými dotáciami od štátu či sponzorov. Preto sme sa s Divadlom Piki o predstavenie pre dospelých ani nepokúsili. Ale čo nebolo, môže byť. Ešte nedávno som tvrdila, že nie je nad súkromnú sféru a že sa nikdy nezamestnám – a ajhľa…

Loutkář 3/2017, p. 85–87.

This website is maintained by Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Prague, ID no.: 67363741. The content of this website is subject to copyright law and without consent of its owner may not be disseminated further. The owner does not accept any responsibility for the content of third-party websites linked from this site.