Lešková Dolenská, Kateřina: Inscenovaniu rozprávok sa nevyhnú ani tí najlepší

O rozhovor o tom, jak se dnes daří německým loutkářům z obou stran někdejší železné opony, jsem požádala původem slovenskou režisérku Moniku Gerboc, absolventku Akadémie umení v Banské Bystrici a Akademie teatralnej im. A. Zelwerowicza v Bialystoku, která se v loňském roce stala ředitelkou ansámblového loutkového divadla ve Zwickau a která má tedy tuto problematiku zažitou na vlastní kůži.

Je v německém divadelním světě ještě dnes, více než čtvrt století po znovusjednocení, rozdíl mezi Východem a Západem?

Myslím, že áno. Východná časť Nemecka sa ešte trošku podobá na divadelný svet, aký poznáme my. Ešte existujú kamenné divadlá, aj keď oveľa menšie ako na Slovensku, v Čechách či Poľsku. Nemecký bábkarsky súbor “kamenného divadla” má v priemere 4–5 hercov. Západná časť, to sú už väčšinou voľne sa zoskupujúce skupiny umelcov na voľnej nohe, bez inštitucionálneho charakteru či takejto finančnej podpory.

Čo sa týka trebárs dramaturgie, východní a západní Nemci vyrástli na iných knihách, a tak sa v oboch častiach krajiny prirodzene inscenuje iná literatúra. Rozprávky bratov Grimmovcov však majú radi všetci.

Kolik profesionálních loutkových divadel dnes v Německu odhadem působí? Kolik souborů s takzvanou “východní” praxí divadla ansámblového typu přežilo? Nehrozí jim do budoucna zrušení?

Bábkové divadlo ako samostatnú inštitúciu momentálne nájdete v Magdeburgu, Erfurte – ako občianske združenie, ale s prisľúbenou finančnou podporou– a najnovšie zasa v Zwickau ako čisto mestské divadlo. V mestách Leipzig, Halle, Drážďany, Gera, Bautzen, Chemnitz a Koblenz sú bábkari štvrtým súborom “veľkého” divadla, ktoré ponúka i činohru, balet a operu. Štruktúra divadiel sa však neustále mení, veľké divadlá sa zlučujú, rušia, okresávajú a bábkari bývajú často prvým odvetvím, ktoré to postihne. Mestá ako Berlín či Mníchov už vlastné bábkové divadlá nemajú, ale je tu dosť umelcov na voľnej nohe, ktorí dopyt po takýchto predstaveniach pokryjú.

Jak v Německu funguje systém financování loutkových divadel a souborů?

Kamenné divadlá sú poväčšine financované z rozpočtu kraja a rozpočtu mesta, v ktorom sa nachádzajú, ale podiely sa v jednotlivých prípadoch výrazne líšia. Naše divadlo v Zwickau už financuje iba mesto, čo však neznamená, že nežiadame o dodatkovú podporu v rámci grantových programov kraja. Táto podpora však nie je určená na inscenácie, ide skôr na novú techniku a prestavbu budovy v rámci “rozvoja regiónu”.

Granty na inscenácie sú spôsobom, akým sa financujú “freie Gruppen” – voľné zoskupenia umelcov či bábkari na voľnej nohe, ktorých je v Nemecku naozaj veľmi veľa. Absolventi bábkarského umenia sú totiž posledné desaťročia školou vychovávaní tak, aby už nenastupovali do kamenných divadiel. Z desiatich absolventov si angažmán v kamennom divadle skúsia maximálne dvaja, aj to len na rok, dva. Fluktuácia v súboroch kamenných divadiel je veľmi veľká, ba čo viac, je veľký problém obsadiť miesto, ktoré ostane voľné.

Říkala jste, že škola své studenty nevychovává pro ansámblovou praxi. Na co je tedy kladen ve výchově německých loutkářů důraz?

V Nemecku sa dá študovať iba bábkové umenie ako také, nenájdete tu špecializované študijné odbory, ako sú bábkoherectvo, réžia bábkového divadla a scénografia bábkového divadla. Škola sa snaží vychovať “univerzálneho umelca”, ktorý si sám alebo s pomocou spriaznených kolegov inscenáciu vymyslí, vyrobí, odohrá, odrežíruje a bude ju i predávať. A tak sa mnohým absolventom zdá, že všetko zvládnu sami, že vlastne kamenné divadlo a jeho štruktúru vôbec nepotrebujú. Kamenné divadlo s jeho hierarchiou vnímajú ako otrokára, ktorý im bude diktovať, čo a ako majú robiť. Na voľnej nohe o sebe rozhodujú sami.

Uživí se ale takový loutkář? Nedonutí ho reálná praxe nakonec ke kompromisům?

98 percent absolventov nemá najmenšiu chuť hrať pre deti a presne to ich v kamennom divadle čaká. Inscenáciám pre deti sa preto v škole nevenuje takmer žiadna pozornosť. Taký absolvent opúšťa školu s veľkým sebavedomím, cíti sa byť plnohodnotným umelcom a je veľmi citlivý na to, ak od neho ktosi požaduje, aby “zabával deti”. Až prax mu ukáže, aké náročné je robiť si všetko sám, ako veľmi sa pri výbere repertoáru treba prispôsobiť požiadavkám trhu. Inscenovaniu rozprávok sa napokon nevyhnú ani tí najlepší. Pravdu povediac, mnohí absolventi sa po prvých náročných rokoch svojho povolania vzdajú.

Existuje vůbec v Německu loutkové divadlo určené čistě dospělému publiku?

Zatiaľ nepoznám žiadne divadlo, ktoré by sa produkciou pre dospelého diváka uživilo. Aj keď sa robí veľa inscenácií pre dospelých, väčšina populácie si stále myslí, že bábkové divadlo je pre malé deti a že ich na scéne bude očakávať Kasperle. Nemeckí bábkari sa snažia vyvracať tento názor rovnako ako bábkari v iných krajinách. Všade je to však beh na dlhé trate.

Jaké je v německé společnosti postavení loutkového divadla? Má přirozený respekt i v porovnání s jinými divadelními druhy?

Rešpekt voči bábkovému umeniu a jeho postavenie sú ešte stále porovnateľné s rešpektom a postavením bábkového divadla v Čechách. Samotní absolventi si však oveľa viac veria, bývajú drzejší a priebojnejší. Keďže nemecký divák (ako každý iný) uznáva predovšetkým hercov, ktorých pozná z televíznej obrazovky, mladí nemeckí bábkari zamierili do televízie – napríklad Michael Hatzius, René Marik či Sascha Grammel majú vlastné úspešné TV-show –, minulý rok sa odštartoval TV-formát Puppenstars, čo je niečo na spôsob Superstars, len nejde o spevácke, ale o bábkové umenie. Uvidíme, ako sa to všetko vyvinie.

Kdo podle vás dnes patří v Německu mezi nejzajímavější nebo nejinvenčnější divadelní tvůrce? V Česku sledujeme činnost umělecké dvojice Wilde a Wogel, hostoval u nás třeba Frank Soehnle, Theater Helios, na poslední Loutkářskou Chrudim zavítal loutkář Heiki Ikkola, ale to je jistě jen nepatrná část výkvětu německé loutkářské scény. Jaká je zde podle vás situace?

V Nemecku existujú dve vysoké školy vychovávajúce bábkarov – Berlín a Stuttgart. Veľmi sa od seba líšia. Berlín sa ešte zaujíma o príbeh, aj keď k nemu pristupuje inak ako my Slovania. Absolventi Stuttgartu sa naopak nadchýnajú formou. Frank Soehnle a dvojica Wilde a Wogel sú absolventi Stuttgartu.

Zaujímavou osobnosťou je určite i Hans-Jochen Menzel, jeden zo zakladateľov berlínskej školy, a jeho nasledovníci Pierre Schäfer a Peter Müller alebo celá skupina Handgemenge. Spôsob ich tvorby by sa dal zhrnúť heslom “pripustiť chaos”.

Takmer všetci bábkari na voľnej nohe už pracujú týmto spôsobom, inscenácie vznikajú z improvizácií. Texty pre bábkové divadlo už dnes takmer nezoženiete, nepíšu sa. Každá skupina si improvizuje na tému podľa ľubovôle a ich inscenácie či texty, ktoré povstanú, sú vlastne neprenosné, lebo fungujú len v kombinácii s nimi zvolenými výrazovými prostriedkami.

Ak sa ma ale pýtate na môj osobný názor či vkus, mne učarovali Ilka Schönbeinová a scénograf a režisér Frank Alexander Engel. Aj oni vám vizuálnou stránkou inscenácie vyrazia dych, ale ich obrazy slúžia príbehu a inscenácie majú výpoveď. Veľmi zaujímavá je tiež dvojica Melanie Florschützová und Michael Döhnert. Špecializujú sa na bábkové divadlo pre maličké deti do troch rokov a robia to s veľkým vkusom. Výnimočné herecké talenty sú podľa mňa Michael Hatzius, Daniel Wagner, Lars Frank a už spomínaný Heiki Ikkola.

Existuje nějaká aktivní umělecká výměna mezi českými (a slovenskými) a německými tvůrci? Jak jste se třeba konkrétně vy dostala až na post ředitelky zwikauského divadla? Pokud vím, působila jste předtím několik let v Chotěbuzi.

Môj osobný príbeh nie je nijako zaujímavý. Šla som sa do Berlína učiť nemčinu, zamilovala sa, získala prvé angažmán v Cottbuse a po piatich rokoch – keď som už potrebovala zmeniť vzduch – sa mi podarilo vyhrať konkurz na moju terajšiu pozíciu.

Chystáte vy sama v divadle nějaké mezinárodní německo-slovenské, případně i německo-české či německo-polské projekty?

Samozrejme, nikdy som si na spoluprácu neprestala pozývať kolegov zo Slovenska, Čiech či Poľska. V Cottbuse sme pracovali so scénografmi Tomášom Volkmerom, Zuzanou Malcovou, Martinou Fintorovou, Ewou Wozniak, Agnieszkou Makowskou, so skladateľom hudby Jirkom Philippom. Inscenovala som libreto Ivana Martinku a Jany Šturdíkovej. V Zwickau som iba rok, ale už tu bol Pavel Hubička, práve spolupracujeme s Evou Farkašovou a Robom Mankoveckým. Bábky i scénu nám robí Rafal Budnik z Bielsko-Bialej. Už aj v samotnom súbore máme dvoch Poliakov: bábkoherca Konrada Bruno Tilla a režisérku Malgorzatu Kazinsku. Na slávnostnom novootvorení divadla u príležitosti jeho prechodu pod mesto ako špeciálny hosť účinkovala Klinika lalek z Wroclawy.

Jaký je pro vás největší rozdíl mezi našimi divadelními kulturami? Narazila jste na něco, co vás vysloveně překvapilo, nebo snad až zaskočilo?

Vyrástla som na slovanskom spôsobe divadelného myslenia a tvorby inscenácie a nejako si na ten nemecký spôsob neviem zvyknúť. Je pre mňa ako režisérku dôležité, aby mi bol scénograf partnerom na rozhovor, aby sme formu hľadali spoločne a aby mal v tejto oblasti oveľa lepší prehľad ako ja. V Nemecku ale vyštudovaného scénografa nenájdete – scénografia ani réžia bábkového divadla sa tu študovať nedá. Bábky po väčšinou vyrábajú ľudia, ktorí absolvovali odbor “bábkové umenie”, 80 percent ich vyučovania však tvorilo bábkoherectvo. Vy ako režisér musíte povedať, koľko a aké bábky chcete, a oni vám ich vyrobia. Nepremýšľajú s vami o celku, nesprevádzajú vás procesom tvorby, len splnia jedno konkrétne zadanie. Bábky sa dovezú, vy zaplatíte, často za kus, a spolupráca sa tým končí. Ja ale verím na tvorivé tímy, na to, že sa tvorcovia navzájom môžu inšpirovať a že ich spoluprácou oni sami i kvalita inscenácie narastú.

Na loňském ročníku festivalu Bábkarská Bystrica jste během konference Umění na periferii představila speciální projekt, jemuž se ve svém divadle také věnujete: takzvanou Theaterpädagogik. V čem přesně tato “divadelní pedagogika” spočívá?

Okrem hrania pre diváka rôznych vekových kategórií ešte ponúkame divákovi možnosť aj vyjsť na scénu a aspoň na chvíľu si tvorivý proces vyskúšať. Alebo si len pomocou akejsi hry mimo javiska vyskúšať situáciu, v ktorej bol hlavný hrdina videnej inscenácie.

Je veľa rôznych formátov divadelnej pedagogiky, ale v skratke umožňujú našim divákom nahliadnuť za kulisy, byť pri tvorbe inscenácie, samostatne jednu vytvoriť či naučiť sa dosiaľ nepoznané metódy komunikácie. Pre pedagógov ponúkame napríklad doplnkové vzdelanie na tému podpora reči u detí pomocou mimickej bábky. Vďaka divadelnej pedagogike máme možnosť prehĺbiť divadelný zážitok z tej ktorej inscenácie alebo podporiť deti, mládež či dospelých pri vyjadrovaní sa na ich vlastné témy, o ktorých majú potrebu hovoriť, čo potom obohacuje náš repertoár. Sú to projektové dni, workshopy, kurzy, možnosti doplnkového vzdelania, hravé vyučovacie hodiny na nejakú tému… Vytvárame bežnému človeku priestor na tvorbu, posmeľujeme ho, aby sa slobodne vyjadroval. Na rozdiel od školy sa u nás smú robiť chyby, smie sa byť bláznivý a sloboda prejavu je základným kritériom. Tu sa neznámkuje a nehodnotí. Takýto divák sa stáva jedným z nás, rastie spolu s nami, alebo skôr my s ním, vďaka priamemu kontaktu si k sebe vytvárame citovú väzbu a máme možnosť v praxi sledovať výsledky našej tvorby. Divadlo, jeho budova, sa tak stáva spoločným domovom všetkých. Okrem toho, takýto divák je skvelým multiplikátorom – privádza k nám svoju rodinu, kamarátov, spolužiakov.

Odkud se rektrutují divadelní pedagogové v Německu? Jsou to vzděláním pedagogové, nebo spíš praktičtí divadelníci? Nebo obojí zároveň?

Oboje. Divadelná pedagogika sa dá študovať na vysokej škole alebo formou doplnkového vzdelania. Sú to špeciálne vyškolení ľudia, ktorí sú na pomedzí medzi pedagógmi a umelcami. Sú jedno i druhé zároveň, ba čo viac, sú to veľmi šikovní psychológovia, ktorí dokážu svojich zverencov hravou formou viesť k obdivuhodným výsledkom.

Je podle vás přenositelná i do kontextu českého nebo slovenského loutkářství?

Určite je. Divák by sa z pasívneho konzumenta stal aktívnym konzumentom, niekde dokonca i spolutvorcom, a to vytvára už spomínanú silnú citovú väzbu medzi ním a divadlom. Otvoril by sa úplne iný priestor na diskusiu, divadlá by už pri tvorení repertoáru mohli čerpať z priameho zážitkového kontaktu so svojím divákom. Rastieme iba spoločne. Divadelná pedagogika je vlastne komunikáciou s vlastným divákom na zásade “rovný s rovným”.

Loutkář 3/2017, p. 19–22.

Lešková Dolenská, Kateřina: Inscenovaniu rozprávok sa nevyhnú ani tí najlepší

Current issue

Premieres

Festivals

Anniversaries

Links

Our supporters