Knopová, Elena: Med a prach

Zoskupenie tvorcov s názvom Med a prach oficiálne vzniklo v roku 2013. Medzi jeho zakladajúce a kmeňové osobnosti patria bábkoherec, herec, režisér, scénický a kostýmový výtvarník a výrobca bábok Ivan Martinka, hudobník, skladateľ a libretista Andrej Kalinka, výtvarník a scénograf Juraj Poliak a básnik, hráč na kontrabas a pedagóg Michal Mikuláš.

Ide o tvorcov obdarených nebývalým talentom, invenciou a citom pre divadelnú synergiu. Predovšetkým ich však spája svet spoločne vyznávaných hodnôt, hľadania a nachádzania zásadných a pritom vyslovene osobných tém. Majú dar viesť divadelný dialóg, komunikovať s divákom prostredníctvom prepracovaného scénického tvaru, ale aj na báze spoločne prežívanej emócie, slobodnej asociácie, ba až akejsi vzájomnej divadelnej kontemplácie na osi tvorca–divák.

Med a prach v súčasnosti predstavuje výnimočné prepojenie výtvarného, bábkového (nefiguratívneho, materiálového výtvarného divadla) a hudobno-dramatického umenia v dielach pohybujúcich sa na rozhraní performancie, činohry, pohybového divadla, koncertov či inštalácií, pričom pohybová a hudobná zložka je často dominantnejšia ako textová. Inscenácie sa odpútavajú od prvotného logocentrizmu a pracujú s divákovou vnímavosťou s dôrazom na intimitu vzájomnej komunikácie. Na svojom repertoári majú zatiaľ dve, treba však dodať že úspešné a viackrát ocenené inscenácie Bartimejove pašie a Domov, Eros, Viera (plánovaná je tretia inscenácia s pracovným názvom Krása a hnus). Základnou charakteristickou črtou je tzv. autorská kolektívna tvorba, v ktorej nachádzame prvky postupnej textovej a scénickej fixácie skúšaného divadelného tvaru.

Tímová práca prirodzene vyžaduje vzájomnú dôveru a často aj spoločnú skúsenosť. Vzniku Medu a prachu predchádzala najmä spolupráca A. Kalinku a I. Martinku v iných platformách. Vystopovať ju môžeme už pri projekte Noc svetla a deň tmy (réžia Jozef Krasula, 2005). Bol to na Slovensku mimoriadne zaujímavý projekt spojenia príležitostnej výtvarnej inštalácie, hudobného oratória a divadla s témou holokaustu, ktorý bol verejne prezentovaný v synagóge v Šuranoch. Sochár Viliam Široký vytvoril monumentálnu plastiku z ocele a skla – objekt predstavujúci zánik ženskej krásy. Do sklených tabúľ objektu boli vypieskované obrazy nahých ženských tiel, ktoré akoby vírili vzduchom a stúpali hore komínom. Plastika bola zároveň centrálnou súčasťou scénografického riešenia predstavenia (libreto, hudba, projekcie A. Kalinka). Súčasťou scénografie boli video projekcie a tlačené materiály vystavené na paneloch pod balkónmi v synagóge. Hlavnou postavou bolo nenarodené Dieťa (I. Martinka), ktoré rozpráva príbeh svojich židovských rodičov – od cesty dobytčím vagónom cez pokus o útek až po ich smrť v koncentračnom tábore v Brezinke. Na udalosti a situácie nahliadalo akoby zvonka. Rozprávaný príbeh vnímalo ako jedinú hru (dobrodružstvo), ktorú vzhľadom na to, že sa nikdy nemohlo narodiť, pozná. Rekvizitami Dieťaťa, pomocou ktorých divadelne sprítomňovalo príbeh rodičov a vlastné predstavy, bolo asi 10 kg modelárskej hliny a otočný podstavec. Na ňom si priamo pred očami divákov formovalo svojich rodičov a svet, aký bol, alebo by mohol byť, keby mu bolo umožnené narodiť sa.

Po Noci svetla nasledoval ďalší spoločný projekt monodramatického oratória v Hudobnom divadle Trenčín s názvom Pašie (2006). V roku 2012 sa Pašie dočkali nového naštudovania v Divadle Ticho a spol. pod názvom Bartimejove pašie. Žánrovo spomenutí spoluautori hru označili za monodilemu o pravde a strachu. Išlo o divadelnú hypotézu – interpretáciu udalostí pred a po Kristovom umučení z perspektívy slepca Bartimeja (I. Martinka), uzdraveného Ježišom pri Jerichu (posledný Kristov zázrak) krátko pred Jeho slávnym vstupom do Jeruzalema a následným ukrižovaním na Golgote. Bartimejove pašie vykazujú črty spirituálnej drámy a patria k textovo najprepracovanejšej tvorbe tandemu Kalinka–Martinka. V sémantike inscenácie je zakódovaný osobný vzťah k Bohu, blížnym a osobný zápas o Boha ako všeobecný ľudský zápas o hodnoty života a napĺňanie jeho zmyslu. Na prvý dojem výtvarne úsporná inscenácia však nebývalým spôsobom pracovala s hrou svetla a tieňa. Použité bábky, rekvizity i kostýmy fungovali v štruktúre inscenácie ako divadelné nepopisné znaky a symboly, čo viedlo k jej konečnému metaforickému vyzneniu. Evidentná bola práca s materiálom, ktorá umožnila hercovi pri stvárnení jednotlivých situácií vyjadrovať sa predovšetkým cezeň (scénický objekt, bábku, rekvizitu, priestor), v súčinnosti s detailne riešeným časopriestorom (napr. lúč svetla dopadajúci na bielu palicu, po ktorej stekajú kvapky krvi akoby v trvaní prieniku svetla priestorom, evokujúcim tak prítomný moment ako aj celú večnosť). Medzi najzaujímavejšie a najpôsobivejšie časti inscenácie patril moment, keď sa práve bábka stáva skutočnejšou a živšou než živý herec na javisku, keď sa ona stáva metaforou hercovho vnútra a zároveň vnútra stvárňovanej postavy. Bol to moment prekonania strachu a vykročenia na cestu dôvery vo vlastné presvedčenie (živá skúsenosť viery). Prostredníctvom úzkeho vzťahu a práce bábkoherca s krehkým materiálom bábky bolo možné sledovať premenu, v ktorej nevedie bábkoherec bábku, ale ona jeho. Bábka vyvedie Bartimeja z tmy na svetlo, zo samoty do verejného života, v absolútnom tichu, akoby sa spolu dorozumievali len pohľadmi a vzájomnou blízkosťou.

Ešte v roku 2011 mala v Bábkovom divadle Žilina premiéru inscenácia, slovami tvorcov javisková báseň, Epos (pôvodne išlo o rozsiahlejší projekt s názvom Gilgameš). Na nej už komplexne od začiatku spolupracovali všetci zakladajúci členovia Medu a prachu. Témou bolo odveké hľadanie miesta človeka vo svete, povestného večného života a vyrovnávanie sa so smrteľnosťou (resp. s tým, čo nás napokon presiahne). Samotnému skúšobnému procesu predchádzali príležitostné workshopy v oblasti hudby (polyfonického spevu a jeho javiskového využitia), súčasných tanečných techník, práce s materiálom, objektom a bábkou. Inšpirácia starým Eposom o Gilgamešovi však priniesla vyslovene súčasný pohľad a senzibilitu dnešného človeka k hodnotám, ktoré si uvedomuje, najmä keď svoj život či život svojho blízkeho stráca. Inscenácia bola opäť metaforickým divadlom, sledom osudových ľudských zlomov vyjadrených výraznou výtvarnou, pohybovou a tanečnou zložkou, no najmä emocionálne dráždivou hudobnou zložkou (hoci často išlo o alúzie známych ľudových piesní, ich interpretácia bola dosť netradičná).

Na Bartimejove pašie tvorcovia voľne nadviazali (témou a poetikou) scénickým dielom stojacim na rozhraní umeleckých druhov divadla a performancie Domov Eros Viera. “Inscenácia” pripomínala konceptuálne dielo predvedené na javisku. Teda také, ktoré svoju ústrednú myšlienku a osobnú výpoveď tvorcov (hľadanie, nachádzanie, ale i strácanie domova, lásky a viery ako základných ľudských pilierov a istôt) vyjadruje prvkami a prostriedkami viacerých umeleckých druhov (hudby, spevu, akčnej maľby, bábkového divadla, performancie), pričom jednotliví umelci hierarchizujú použitie zvolených prvkov a podriaďujú svoje výstupy ústrednej myšlienke a ambícii hľadať s divákmi spoločne “tu a teraz”. Inscenáciou sme sa už bližšie zaoberali v recenzii Stopárov sprievodca údelom človeka uverejnenej v tomto časopise. Treba však pripomenúť, že jej predchádzala výstava Napríklady (Domov Eros Viera) v Považskej galérii umenia v Žiline (12. 12. 2013–26. 1. 2014). V nej výtvarník J. Poliak, hudobník A. Kalinka, herec a bábkar I. Martinka prostredníctvom maľby, linorytu, výstavného objektu, inštalácie, zvuku a svetla rozvíjali spomenutú tému domova, lásky a viery, ktorá by sa dala zjednotiť aj pojmom rodina v tom najširšom kontexte chápania tohto slova. Vyústením výstavy sa stalo takmer rovnomenné divadelné dielo, na ktorom spolupracovali ďalší umelci (hudobníci M. Mikuláš a Adam Marec, herečka Miriam Kalinková).

Tvorba zoskupenia Med a prach má teda podobu koncentrovanej, kontinuálnej spolupráce, nezriedka je výsledkom, ktorý v sebe vo vizuálnej i tematickej rovine obsahuje predchádzajúce snaženia tvorcov, včítane tvorby v iných divadlách. V prostredí slovenského divadla tak predstavujú jedinečný fenomén prepájania profánneho s náboženským. Námety často čerpajú z mystických žánrov či náboženských textov, ktoré kombinujú s reálnym pocitom súčasníka. Nachádzame v nej prvky typické pre ľudovú kultúru i našu súčasnosť. Sú v nej síce obsiahnuté prvky ľudového (dôraz na hru, muzikálnosť, archetypálnosť) i kresťanského divadla a drámy (spirituálne témy, kresťanský étos, zdieľanie), ale tie sú prepájané s prvkami postdramatickými a performatívnymi (časová nejednotnosť, fragmentárnosť, konceptuálnosť). Pre scénické diela Medu a prachu je príznačná viacvýznamovosť, mnohovrstevnatosť, intertextualita, intímnosť a emocionalita. Typickou črtou je aj divadelná synergia všetkých zložiek, pokora tvorcov voči divadelnému tvaru a zároveň odvaha byť iní. Najmä však ide o v dnešnom divadle veľmi vzácne sprostredkovanie nesekularizovaného pohľadu na deje a problémy tohto sveta, než moralizovanie. Ako jedno z mála profesionálnych divadelných zoskupení stavia Med a prach svoju tvorbu na základoch sebareflexie súčasníka skrz prizmu vyznávaných (kresťanských) hodnôt, ktoré tvoria základný pilier našej civilizácie i kultúry a formulovania postoja súčasného človeka k životu prostredníctvom konfrontácie vonkajšieho a vnútorného. Badateľným úsilím Medu a prachu je dosiahnuť aktívnu účasť diváka na predvádzanom diele prostredníctvom vytvorenia kontemplatívneho priestoru ako momentu vzájomnej komunikácie na osi tvorca–divák. To sa im zatiaľ do značnej miery darí vďaka zážitku spoločne a priamo zakúšanej emocionálnej (možno až duševnej) intimity, čo je v slovenskom divadle javom predovšetkým veľmi, veľmi vzácnym.

Loutkář 6/2015, p. 42–43.