Dzadíková, Lenka: Batolenie po slovensky

Divadlo pre najmenšie deti nie je v európskom divadelnom priestore novinkou, no impulzom pre jeho rozvoj na Slovensku bol až program festivalu Bábkarská Bystrica 2010. Väčší priestor vtedy dostali zahraničné inscenácie pre najmenších divákov – deti vo veku od jedného roka. Medzi najzaujímavejšie patrili inscenácia Mňam, Mňam Bábkového divadla Bélu Kövéra z maďarského Szegedu a Cirkus kociek v podaní The Train Teater z Jeruzalema.

Banskobystrické batoláriá

Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici (BDnR) a hosťujúca režisérka Monika Kováčová následne pripravili Batolárium (premiéra 16. 10. 2011) pre deti od desiatich mesiacov do troch rokov. V propagačných materiáloch uvádzali, že “na predstavení je dovolené batoliť sa, dotýkať sa, slintať, prdkať, smiať sa, aj plakať.” Je teda jasné, že to, čo sa na javisku deje, je plne prispôsobené možnostiam batoľaťa, jeho vnímaniu a faktu, že nebude rešpektovať vzťah javisko–hľadisko, nebude v tichosti sledovať dianie, ale bude chcieť preskúmať všetko, čo sa pred ním zjaví. Preto aj používanie slova inscenácia pri týchto projektoch nie je na mieste. Ide skôr o detskú hru s divadelnými postupmi a prvkami.

V Batoláriu herečka (Ivana Kováčová alebo Veronika Fekiačová) znázorňuje mikropríbeh premeny húsenice na motýľa. Používa jemné zvuky, zrakové a hmatové impulzy (rolničky, farebná šatka, gumená lopta a podobne). Herečka sa s rekvizitami približuje až k deťom, ktoré sa ich môžu dotýkať, nadväzuje očný kontakt, čaká na reakcie batoliat.

Inscenácia zaznamenala veľký divácky záujem, na základe ktorého vzniklo ešte v tej istej sezóne pokračovanie projektu. Druhé batolárium (toto pomenovanie je pre tento typ tvorby v slovenskom kontexte už zaužívané) možno považovať za náročnejšie. Tvorkyniam a tvorcom teda slúži k ich umeleckej cti, že pokračovanie nie je len reakciou na divácky úspech, nie je iba “Batoláriom 2”, variantom s malou úpravou.

Akvabatolárium (premiéra 22. 4. 2012) sa, ako napovedá aj názov, inšpiruje vodou a všetkým, čo s ňou súvisí: dážď, morské živočíchy, hygiena, pranie, lodná doprava aj šantenie vo vode. Práca s rekvizitou, jej premena, bola použitá už v Batoláriu. V Akvabatoláriu je výraznejšie zastúpená premena predmetu na bábku. Špongia na umývanie sa pripnutím štipcov mení na raka či na vtáčika, ktorý zobe deťom z ruky. Tvorcovia rozvíjajú detskú imaginatívnosť nielen premenou bežného predmetu na postavu, ale aj využitím predstavivosti na základe zvukových podnetov: predstavu dažďa dosahujú jemným úderom o vedro – dopadom imaginárnej kvapky na dno. Hlavnou rekvizitou je voda. Z nej vyrába herec (Juraj Smutný) alebo herečka (Mária Šamajová) bubliny, v nej sa umýva bábka vyrobená z detských odevov.

V Batoláriu dej sprevádzal Tomáš Pohorelec hrou na gitare. Vedel reagovať na aktuálne dianie, ktoré je pri batoľatách – špecifických divákoch – nepredvídateľné. V prípade Akvabatolária je hudba minimalizovaná na zanedbateľné reprodukované zvuky. Tie spustí herec či herečka z prehrávača na začiatku predstavenia. Spočiatku je to veľmi tichý zvuk dažďa, neskôr takmer nečujná bezpríznaková hudba. Nemožno však povedať, že hudba predstaveniam chýba. V popredí je komunikácia s deťmi, ich spontánne reakcie na rekvizity i vodu v rôznych podobách.

Záverom zdivadelnenej detskej hry je voľná zábava. Herec alebo herečka “odplávajú” na plachetnici z dáždnika a plienky a deťom nechávajú k dispozícii nafukovací bazén, vedrá s teplou vodou, nafukovacie kolesá, malé vedierka. Pripravené sú aj pršiplášte, gumáky a čisté uteráky. Nasleduje číra detská zábava a radosť z vody, jej prelievania, dokonca aj kúpania sa.

Tretie pokračovanie projektu sa inšpirovalo farbami, nazvali ho Farbatolárium (premiéra 19. 5. 2013). Scéne dominuje biela farba. Tvorí ju rolka papiera, vedrá s farbou a štetce. Z bielej prechádzajú na čierno-bielu (alternujúci herci Peter Butkovský alebo Marianna Mackurová zložia z papiera tučniaka) a potom k celej farebnej škále. Biely priestor sa prostredníctvom kresieb kvetov a rýb mení na mnohofarebný. V závere odokryjú deťom veľkú nádobu plnú farbičiek a vyzvú ich, aby si “namaľovali svoj svet, ako chcú”.

Pri účinkujúcich vo všetkých častiach projektu možno hovoriť o hereckej odvahe, nesmiernej sústredenosti, pozornosti a schopnosti improvizácie. Deti sú nevyspytateľné. Je potrebné ich nenápadne usmerniť, chvíľu sa venovať jednému neposednému divákovi tak, aby sa ostatní nenudili apod. Práca hercov a herečiek BDnR je prirodzená, na deti nie sú nevhodne prísni či autoritatívni. Stávajú sa ich nežnými spoluhráčmi. Sprevádzajú ich polhodinovou hrou s divadelnými prvkami a postupmi. Deti sú spolutvorcovia každého predstavenia, ovplyvňujú jeho priebeh i dĺžku. Dôležitá je spolupráca rodičov či iných sprievodcov dieťaťa na predstavení. Batoľa treba vedieť upozorniť na prebiehajúcu akciu, či usmerniť ho, ak svojou dominanciou ovplyvňuje zážitok ostatných divákov. Aj preto je dôležité dodržať odporúčaný vek divákov. Pre deti staršie ako tri roky môže byť takéto predstavenie nudné, respektíve reakcie na pripravené divadelné podnety neprimerané zámeru tvorcov – zabaviť batoľatá.

Dalo by sa na tomto mieste uvažovať o tom, čo sú hranice divadla a detskej hry. Aký je rozdiel medzi takto pripravenou teatralizovanou detskou hrou vedenou hercom v divadle a zábavou v rodinnom centre, ktorú môže viesť animátor? Rozdiel je však zásadný: banskobystrické batolária organizuje divadlo a konajú sa v divadle. Vzniká tak prvá skúsenosť s návštevou divadelného predstavenia. Účelom je síce zábava a zážitok detí, no tie sú od začiatku koncipované ako divadlo s použitím bábkarských princípov.

Vo štvrtom pokračovaní projektu Čiarkolárium (22. 2. 2015) sa zmenilo zloženie tvorivého tímu. Autorkou konceptu a režisérkou je Iveta Škripková pod pseudonymom Ajka Liňajka. Na prvých troch batoláriách spolupracovala Františka Fehérová, výtvarné riešenie štvrtého pokračovania vytvorila poslucháčka Vysokej školy múzických umení Mária Stanko. Vyšší je aj vek adresátov. Čiarkolárium o priamkach, čiarkach, linkách a linajkách je určené deťom od osemnástich mesiacov do troch rokov. Oproti trilógii Moniky Kováčovej je najnovšie batolárium ťažkopádnejšie, menej spontánne. Ľahkosť mu chýba aj vo výtvarnej stránke. Dôvodom je pravdepodobne aj náročnejšia, ale zároveň podstatne užšia téma, ako boli voda a farby.

Príspevok Divadla Ludus

Dlho sa zdalo, že banskobystrické divadlo ostane v aktivitách pre batoľatá na Slovensku osamotené. Na konci divadelnej sezóny 2012/2013 však svoju inscenáciu pre túto špecifickú divácku skupinu prezentovalo aj bratislavské Divadlo Ludus.

Autor konceptu Peter Kuba zvolil tému “pod perinou” a výsledku dal podtitul “Inscenácia ľahšia ako pierko.” Prívlastok ju v mnohom vystihuje. Ide o bez mála trištvrte hodinovú nežnú, prísne nonverbálnu hru na činnosti a deje súvisiace so spaním. Inscenácia má v bulletine zverejnený scénosled tridsiatich siedmich tém, napríklad Zívanie, Lezenie pod perinou, Škúlenie, Grimasy, Rôzne chrápania, Žonglovanie s vankúšmi, Hra s pierkom…

Predstavenia sa odohrávajú na javisku, v stane z jemnej látky – “padákoviny”. Herečky a herec pozvú deti do tajomného altánku a usadia ich na vankúše. Predstavenie sa tak odohráva v intímnom, uzatvorenom priestore, kde môže vznikať koncentrovaná hra hercov a vnímanie malých divákov nie je rušené inými podnetmi.

Inscenácia má zaujímavú hudobnosť. Spočiatku ju vytvára len hracia skrinka visiaca nad javiskom ako alúzia na “detský kolotoč” nad postieľkou. Sporadicky použité perkusie, rapkáčik, drumbľa a metronóm sú doplnené výstupmi Rytmické tlieskanie na telo a cmukanie a bubnovanie na drumbeny. Práca s netradičnými nástrojmi a rytmizovanie vytvárajú vydarené scénky, ktoré strhávajú pozornosť malých divákov.

Aj táto inscenácia vyžaduje od hercov (Simona Martináková, Adela Mojžišová, Radovan Kianica) nadštandardnú sústredenosť, trpezlivosť a schopnosť improvizácie.

Rovnako ako zásahy hercov (jemné usadenie dieťaťa mimo hraciu plochu, ak do nej vstúpi), je dôležitá i spoluúčasť sprievodcov detí (rodičov, starých rodičov). Inscenácia, na rozdiel od banskobystrických batolárií, nie je interaktívna. Nevyžaduje od detí, aby do diania zasahovali a vstupovali k hercom. Nie sú priamo vyzývané na spoluprácu. Tento rozdiel medzi projektmi je zaujímavý. Pod perinou sa tým viac približuje k divadlu a jeho zákonitostiam. To je možné aj preto, že dolná odporúčaná veková hranica pre divákov sú dva roky.

Divadelná tvorba pre batoľatá má v spektre tvorby slovenských divadiel svoje miesto. Je dôležitým nástrojom výchovy k divadlu a tiež podnetným spôsobom trávenia času s malými deťmi. Ak pre batoľatá existujú špecializované televízie, je len vítané, že pre nich existujú aj divadelné predstavenia.

Batolárium

Hudba a text piesne: Tomáš Pohorelec, a. h.

Scéna a kostýmy: Františka Fehérová, a. h.

Režijná spolupráca: Marián Pecko

Réžia: Monika Kováčová, a. h.

Účinkujú: Ivana Kováčová / Veronika Fekiačová, a. h.

Bábkové divadlo na Rázcestí Banská Bystrica, premiéra: 16. 10. 2012.

Akvabatolárium

Scéna a kostýmy: Františka Fehérová, a. h.

Režijná spolupráca: Marián Pecko

Réžia: Monika Kováčová, a. h.

Účinkujú: Juraj Smutný / Mária Šamajová

Bábkové divadlo na Rázcestí Banská Bystrica, premiéra: 22. 4. 2012.

Farbatolárium

Scéna a kostýmy: Františka Fehérová, a. h.

Režijná spolupráca: Marián Pecko

Dramaturgia: Lea Vitkovská

Scenár a réžia: Monika Kováčová, a. h.

Účinkujú: Marianna Mackurová / Peter Butkovský

Bábkové divadlo na Rázcestí Banská Bystrica, premiéra: 19. 5. 2013.

Čiarkolárium

Hudba: Juraj Hačko, a. h.

Scéna a kostýmy: Mária Stanko

Koncept a réžia: Iveta Škripková

Účinkujú: Juraj Smutný, Mária Šamajová / Anna Zemníková, a. h.

Bábkové divadlo na Rázcestí Banská Bystrica, premiéra: 22. 2. 2015.

Pod perinou

Scénická hudba: Katarína Baranová

Výtvarné riešenie: Zuzana Hlavatá

Svetelný dizajn: Peter Stránsky

Koncept a réžia: Peter Kuba

Účinkujú: Simona Martináková, Adela Mojžišová, Radovan Kianica

Divadlo Ludus Bratislava, premiéra: 12. 5. 2013.

Loutkář 2/2015, p. 30–31.

Dzadíková, Lenka: Batolenie po slovensky

Current issue

Premieres

Festivals

Anniversaries

Links

Our supporters