Kováčová, Monika: Divadlo pre najmladších a najmladšie

Divadlo pre najmladších a najmladšie

(Theatre for very young/Early years theatre/Baby theatre)

V roku 1987 vytvorili Roberto a Valeria Frabetti z boloňského divadla La Baracca – Testoni Ragazzi predstavenie s názvom Voda. Trvalo 15–20 minút, bolo vizuálne pútavé, charakterizovalo ho minimum slov a pokojná atmosféra. Jednoduchý príbeh hovoril o kvapke, ktorá utiekla z vodovodného kohútika, aby spoznala svet.

Predchádzajúce riadky môžu pôsobiť veľmi banálne, až kým sa neprepracujeme k pointe: bolo to prvé predstavenie určené pre vekovú kategóriu, ktorá predtým do divadiel bežne nechodila – pre deti od 1 do 4 rokov. Treba poznamenať, že v tom istom čase vytvorila Joëlle Rouland z Francúzska predstavenie L\’oiseau serein (Pokojný vták) určené taktiež najnajmenším, Frabettiovci z divadlo La Baracca však napredovali intenzívnejšie a svojou všestrannou činnosťou položili základy mladého, ale intenzívneho fenoménu známeho najmä pod názvom Theatre for Very Young. Už v roku 1987 začali spolupracovať s boloňskými materskými školami, vytvorili projekt Il teatro è il nodo (Divadlo a materská škola) a došlo tak k užšiemu kontaktu medzi umelcami, umelkyňami a odborníčkami, odborníkmi na vzdelávanie.

Neskôr sa k Talianom v tvorbe pre najnižšiu vekovú kategóriu pridali tvorcovia, tvorkyne, skupiny a divadlá z celého sveta. Postupne začali v jednotlivých krajinách rásť produkcie vytvárané profesionálmi a profesionálkami, ktoré kladú dôraz na potreby tých najmenších – uprednostňujú nežnú atmosféru a herecký prejav, vizuálnu, zvukovú, fyzickú ako aj haptickú stránku predstavenia, pričom slová sa dostávajú skôr do úzadia. Za skoro 30 rokov svojej existencie prešlo divadlo pre najmladších a najmladšie zákonite vývojom. V pri vzniku tohto fenoménu sa tvorcovia a tvorkyne zamerali na kontakt s najmladším publikom, hľadali stimuly a spôsoby komunikácie, ktoré ho zaujmu. V centre pozornosti bolo publikum. Nielen ako skupina, ale aj jednotliví diváci, diváčky a ich reakcie. Sám Roberto Frabetti hovoril v súvislosti s tvorbou pre deti od nula rokov o dôležitosti stretnutia, jeho rytme a o potrebe neustálej vnímavosti a pripravenosti herca, herečky. V priebehu nasledujúcich rokov sa začal klásť veľký dôraz najmä na umelecký efekt, využitie rôzných divadelných možností, ako dokazujú mnohé súčasné produkcie. Tvorba pre najmladších a najmladšie, nakoniec ako každá tvorba, nie je vytrhnutá z každodenného kontextu – závisí od súboru, od krajiny, od reakcií laickej i odbornej verejnosti, od množstva skúseností s vytváraním inscenácií pre deti od nula rokov.

V roku 2005 divadlo La Baracca vytvorilo program Small size, ktorý je zameraný na vnímanie divadla pre najmladšie deti (od 0 do 6 rokov) organizovaním rôznych festivalov, kurzov, tematických workshopov i priamou podporou produkcií pre túto vekovú kategóriu. Jednou z jeho najvýznamnejších udalostí sa stal festival Visions of culture, visions of theatre – Festival of culture and theatre for early childhood, ktorý podporuje ASSITEJ. V účasnosti pracuje mnoho divadiel, festivalov a centier, ktoré sa programovo venujú divákom a diváčkam od narodenia. Medzi najznámejšie divadlá patria: Helios Theater (Nemecko), Théâtre de la Guimbarde (Belgicko), Toihaus Theater (Rakúsko), Polka Theatre (Anglicko), Starcatchers (Škótsko), Teatr Atofri (Poľsko), Windmill Theatre (Austrália), Ion Creangă (Rumunsko), Lutkovno Gledališče Ljubljana (Slovinsko), Kolibri Bábszínhász (Maďarsko), Da.te danza (Španielsko).

Na Slovensku sme sa tvorbe pre deti od 10 mesiacov do 3 rokov začali venovať v roku 2011 v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici. Doteraz vznikli 4 inscenácie: Batolárium, Akvabatolárium, Farbatolárium (réžia: M. Kováčová) a Čiarkolárium (réžia: A. Liňajka). V Česku má prvé kontakty s touto tvorbou na svedomí Naivní divadlo Liberec, ktoré v polovici februára 2014 odpremiérovalo inscenáciu O beránkovi, který spadl z nebe (réžia: M. Homolová) venovanú deťom od dvoch rokov a už počas minulých rokov pozývalo na festival Mateřinka umelcov a umelkyne zo zahraničia, ktorí, ktoré sa venujú tvorbe pre najnajmenších. Nasledovala rozprávková uspávanka Batosnění (réžia: M. Kováčová) od Studia Damúza a do prvej trojky sa zaradilo aj Divadlo Minor, kde vznikla inscenácia Brum! (réžia: J. Jelínek), určená už deťom od 0 rokov.

Vôbec to, že sa začali vytvárať produkcie pre deti súvisí so zmenou vnímania bábätiek, batoliat a detí. Prejavuje sa to v rôznych sférach – snaha o návrat k prirodzeným pôrodom, kurzy plávania, tanečné hodiny, jóga, hudobné prípravky, televízia pre batoľatá alebo lekcie cudzích jazykov. Dôležitým je tiež fakt, že v roku 2011 bola v divadle La Baracca sformulovaná Charta detských práv na umenie a kultúru, ktorá bola preložená do 24 jazykov. Jej piaty bod hovorí, že deti majú právo tešiť sa z kvalitných umeleckých inscenácií, špecificky vytvorených profesionálmi pre každú vekovú kategóriu. Na poli umenia sa v už súčasnosti stretneme okrem divadelných predstavení pre tých najmladších a najmladšie aj s operou, tanečnými predstaveniami, muzikálmi, koncertami klasickej hudby, výstavami a výtvarnými inštaláciami… V Poľsku išli tvorcovia a tvorkyne dokonca ešte ďalej – vytvorili prvé predstavenie aj pre tehotné mamičky s názvom Brucho.

Divadlo už pre bábätká a batoľatá? Je to vôbec divadlo? Má to vôbec zmysel? Dokážu ho také malé deti vnímať? Aj tieto otázky sa ešte stále mnohokrát spájajú s tvorbou pre najnajmenších a najnajmenšie. V nasledujúcich riadkoch sa budem stručne venovať psychofyzickému vývoju dieťaťa. Samozrejme pôjde o zovšeobecnené údaje, s ktorými sa dá dokonca aj nesúhlasiť, pretože každé dieťa je originál a jeho vývoj závisí od mnohých okolností.

Ak sa zameriame na život človeka do 3 rokov, zisťujeme, že počas prvých 36 mesiacov prejde nasledovnými obdobiami: Prenatálne obdobie (cca. 280 dní), novorodenec (od prestrihnutia pupučnej šnúry do 28 dňa života), dojča (do 1 roku), mladšie batoľa (do 2 rokov), staršie batoľa (do 3 rokov). Počas predchádzajúcich storočí bolo dieťa vnímané ako niečo, čo nevidí, nevníma a nevie, ako tabula rasa. Prenatálne obdobie, jeho príchod na svet i prvé roky života boli spájané s rôznymi poverami, dohadmi, fantázijnymi predstavami. Dieťa bolo záhadné, nepreniknuteľné, lebo ľudská pamäť z prvých období života je pred nami zatvorená, nič do vedomia nevyplaví. V posledných desaťročiach sa vyvinulo vedecké odvetvie, ktoré sa zameriava sa skúmanie duševného života dieťaťa pred narodením, počas jeho vnútromaternicového vývoja. Nazýva sa prenatálna psychológia. Podľa jej zástancov a zástankýň ľudský plod už v maternici získava prvé pra-zážitky, pra-vedomie, pra-pamäť, ktoré sa v nás ukladajú a sú súčasťou neskoršieho duševného vývoja.

Medzi tretím a šiestym mesiacom si dieťa začína uvedomovať svoju bytosť. Medzi ôsmym a dvanástym mesiacom si pamätá aj predmety, ktoré nevidí priamo pred sebou a uvedomuje si seba vo vonkajšom svete. Začína chápať, že okolitý svet existuje stále, nezávisle na ňom a na jeho činnosti. Že objekty sú trvalé, nezmiznú do nenávratna, keď ich nemá pred očami. Tým pádom sa mu svet javí stály a poznateľný. V období medzi prvým a druhým rokov prechádza z pasívneho pozorovania sveta zmyslami a jeho aktívneho skúmania. Je pohybovo aktívne, sedí, lezie, chodí. Pre nás je však teraz najdôležitejšie, že dieťa sa prilbližuje k svetu najskôr pomocou oddelenej nápodoby, neskôr vďaka symbolickej, fiktívnej hre. Vďaka nej si dieťa prispôsobuje okolitý svet, učí sa mu rozumieť a bez nátlaku a sankcií od okolia si môže skutočnosť preformovať podľa svojich potrieb a vysporiadať sa s ňou aspoň dočasne k svojej spokojnosti. Dostávame sa k hre. Slobodnej, spontánnej, dobrovoľnej, radostnej, imaginatívnej hre. Je tu dôležitý prechod od manipulačných hier k hrám symbolickým. Práve táto symbolická hra tvorí základ pre porozumenie divadlu, pretože aj tam sa dejú veci “len akože”. U detí sa postupne rozvíja verbálne myslenie. Dokážu precíznejšie prejaviť svoje emócie a potreby. Zároveň si začínajú uvedomovať prítomnosť ďalších detí a pomaly sa k nim v hrách pripájať. Podľa knihy Behind the scenes: Creating Theatre for Very Young majú batoľatá rady: skrývanie a vykúkanie, rozbaľovanie a objavovanie, pohyby a rytmus, rutinu a opakovanie, uverenie a tranformáciu, zvuky a hudbu. Toľko teória. V praxi však máme pred sebou výzvu v podobe skupiny rôznorodých malých ľudí, ktorí s potešením ignorujú všetky teórie a dokážu v každom momente prekvapiť. A s tým sa už musí každý divadelník a divadelníčka vysporiadať vždy odznova a po svojom.

Loutkář 2/2015, p. 28–29.