Predmerský, Vladimír: Žilinčania sa dočkali

Po bezmála dvojročnej prestavbe budovy žilinského bábkového divadla sa súbor vrátil do svojich zrekonštruovaných priestorov. Javisko dostalo rokmi očakávaný “komín” pre ťahy a zvukár a osvetľovač samostatne vybavené kabíny. V zadnom pristavanom trakte sa vytvorila študovňa pre hercov, miestnosti pre dramaturga, riaditeľa a administratívu.

Detské i dospelé obecenstvo prichádzalo na slávnostné otvorenie zrekonštruovaného divadla cez foyer, kde im v zemi pod nohami svietili vtipne zabudované bábky (nápad výtvarníka Juraja Poliaka) a na stenách viseli panely Divadelného ústavu, venované stému výročiu narodenia Jána Ozábala, autora hry Zvedavý sloník. Lebo práve jeho text vybrala dramaturgia na znovuotvorenie divadla.

Ešte bolo treba vojsť do vynovenej, bezbariérovo riešenej sály a usadiť sa do pohodlných sedadiel s dobrou viditeľnosťou na javisko. Konečne sme si mohli povedať, že sedíme v dôstojnom kultúrnom stánku s vynikajúcou akustikou, o čom sme sa čochvíľa presvedčili. V súvislosti s Ozábalovou hrou, ktorá v polovici šesťdesiatych rokov dala impulz k rozšíreniu autorského zázemia o pôvodné slovenské texty, treba povedať, že dramaturgovia neradi siahajú po “vykopávkach” a radšej uvedú vlastný alebo režisérov “originál”. Režisér a dramaturg Peter Palik sa však v Žiline už v minulosti nebál siahnuť po inom texte z tohto obdobia (Jaroslav Pivko Popolvár), alebo po “mladšej” Feldekovej slávnej (a sfilmovanej) Perinbabe. V prípade Zvedavého sloníka aj s vlastným vkladom úspešného upravovateľa.

Ozábal totiž spracoval známu Kiplingovu bájku o tom ako slon prišiel ku svojmu dlhému chobotu svojským spôsobom. Dôraz príbehu síce položil na detského hrdinu a jeho neustále kladené otázky, prečo je niečo také a nie inakšie, vyvolávajúce nielen komické, ale najmä konfliktné situácie, no súčasne džungľa a život zvierat v nej mu tvorili iba atraktívnu kulisu k výpovede zámeru. Jeho sloníča putuje za poznaním ku rieke Limpopo ako hrdina zo slovenských ľudových rozprávok aj s posúchom v batôžku od mamky. Autor súčasne zapracoval do dialógov slovenské ľudové porekadlá, príslovia a dobové výrazy.

Upravovateľ Palik postupoval opačne a dôraz položil na dôslednejšom zachytení afrických reálií. Zbavil sa spomínaných jazykových prostriedkov a niektoré postavy nahradil inými. Miesto cudzorodého Tigra vystupuje Leopard, Pavián dostal medzi opicami samostatný part a skupina zvedavých a netradičných surikat mu miesto sloníkovho putovania vytvorila úlohu scénických predelov. Atmosféru afrického prostredia ešte doplnil ďalšími zvieratami: vtákmi, antilopami, žirafami a nosorožcom.

Palikova režijná koncepcia sa stretla s náročnou výtvarnou realizáciou Evy Farkašovej. Obaja tvorcovia priznávajú, že sa nechali inšpirovať americkým muzikálom Lion King, ale Farkašová súčasne jednotlivé postupy originálne rozpracovala. Ťažila zo svojich dlhoročných scénografických skúseností, obohatených o výtvarné prejavy ľudového divadla a pouličných zvieracích atrakcií. Okrem skupiny klasických maňušiek “obliekla” hercov do zvieracích postáv s prevažujúcim priznaním ich fyzickej prítomnosti.

Napríklad na výtvarne riešenú hlavu Leoparda nadväzuje jeho charakteristický pohybový prejav, ktorý je súčasťou štylizovaného, fyzicky sa pohybujúceho herca, dotvoreného animáciou pomocného vodiča. Na druhej strane Pštros s hercovými nohami vyznieva komicky, zatiaľ čo sloník s detsky zvedavými očami a veľkými ušami pôsobí milo s ťapkajúcimi mohutnými nohami. V inom prípade je herečka lezúca po štyroch ukrytá pod pancierom Korytnačky. Aj v ostatných prípadoch funkčne využila fyzické danosti hercov, ktoré sa spoločne s výtvarnými znakmi stali určujúcou typológiou príslušného zvieraťa.

Režisér od začiatku predstavenia exponoval hercov na javisku ako domorodcov, výtvarníčkou oblečených do voľných čiernych, pod kolenami mierne podkasaných nohavíc, s uviazanou šatkou na hlave, čím si vyriešil niekoľko problémov. Nielenže ich viedol k prirodzenému hereckému prejavu, ale v rámci zvolenej koncepcie sa stali samozrejmou súčasťou rôznych pomocných akcií (vodenia komparzných zvierat, presunov scénických prvkov, riešenia funkcie klietky pre Leoparda apod.). Atmosféru africkej savany s dominujúcim veľkým horúcim slnkom tvorili jednoduché, plošné scénické prvky umožňujúce na javisku dostatok vzdušného priestoru pre pohyb hercov s technologicky rozmernými figuratívnymi zvieratami.

Režisér Palik postavil hercov v jednotlivých zvieracích postavách pred neobyčajne náročné požiadavky. Odkrytý herec v postave zvieraťa má okrem pohybových schopností vlastného tela a animátorských možností ešte k dispozícii výzor a mimiku svojej tváre. Tá sa stala bezprostrednou, kompletnou súčasťou vytváranej postavy. Prezradila, do akej miery sa herec dokázal stotožniť s postavou aj mimicky bez toho, aby používal vonkajškové, neprirodzené postupy.

Presvedčivo pôsobí Leopard Jána Demka s odkrytou technológiou chôdze, s prikrádajúcimi sa animovanými leopardími labami, Michal Németh využil výbušný, komediálny prejav na stvárnenie Pštrosa a Juraj Tabaček s mierne nadneseným agresívnym hlasovým prejavom sa stal aj pohybovo súčasťou postavy Krokodíla. Do tejto výtvarne odkrytej plejády postáv zapadla pohybovo a hlasovo stvárnená Krajta Jany Eliašovej a pohybovú ťarbavosť a myšlienkovú ťažkopádnosť dotvára Pavián Jozefa Abafiho. Pohybovou umiernenosťou a hlasovou rozvážnosťou charakterizuje Korytnačku Bibiana Tarasovičová. Najväčší herecký priestor má Anna Čitbajová v titulnej postave Sloníka Bimba, aj keď pri rôznych akciách by sa od milo pôsobiaceho detského prejavu žiadala vnútorne bohatšia citová reakcia. Hoci autor hry J. Ozábal v záverečnej scéne akciami zdôvodňuje, načo je slonovi užitočný získaný dlhý chobot (môže sa porátať so svojimi neprajníkmi, ostriekať ich vodou, môže zabiť dotieravú muchu, odtrhnúť lístie a ovocie zo stromu apod.), nič z toho sa však na javisku nedeje, iba sa naznačuje, čím sa oslabuje finálne zdôvodnenie myšlienky hry.

Scénickú hudobnú zložku zastúpila v inscenácii mladá, talentovaná jazzová hudobníčka Ľudmila Štefániková. Hoci s ňou doteraz nemala skúsenosti, svojím hudobným cítením podporila scénické akcie, vystihla atmosféru a rytmus inscenačného zámeru. Jej hudba sa stala významnou, spoluurčujúcou zložkou Zvedavého sloníka. Energiou vyžarujúci herecký kolektív žilinského súboru sa v tejto inscenácii stretol s generačne mladou hudobníčkou.

V zdarilo zrekonštruovaných priestoroch žilinského bábkového divadla očakávame aj v budúcnosti umelecky hodnotné inscenácie.

Bábkové divadlo Žilina, Ján Ozábal: Zvedavý sloník. Úprava a réžia Peter Palik, výprava Eva Farkašová, hudba Ľudmila Štefániková. Písané z premiéry 6. decembra 2014 pri príležitosti slávnostného otvorenia zrekonštruovaných priestorov BD Žilina.

Loutkář 1/2015, p. 24–25.