Predmerský, Vladimír: Dva detektívne príbehy

V roku 2011 vydal Divadelný ústav Dejiny slovenskej drámy 20. storočia, ktoré napísal popredný slovenský teatrológ Vladimír Štefko spoločne s kolektívom autorov. Medzi autormi je aj štúdia Dagmar Kročanovej venovaná dramatikovi Jurajovi Váhovi (1925–1976). Niektoré jeho hry sa v 60. a 70. rokoch uvádzali aj na profesionálnych činoherných scénach v Čechách. Zaujala ma štúdia D. Kročanovej už aj preto, že zo zoznamu nevyhodila jeho hru Na počiatku bola nuda iba preto, lebo ide o bábkovú hru. Práve naopak, prijala ju mimoriadne pozitívne. Pravda, o jej vzniku a neuveriteľných peripetiách nemohla vedieť to, čo som o nej vedel ja, ako dramaturg a režisér inscenácie. V 50. rokoch som pôsobil vo vtedajšom žilinskom Bábkovom divadle, kde sme pri zostavovaní dramaturgického plánu na sezónu 1959–60 prišli s riaditeľom Otom Horňákom k názoru, že pozornosť treba sústrediť tiež na mladého a dospelého diváka. Téma padla na vtedy obľúbený kreslený seriál francúzskeho karikaturistu Jeana Effela O stvorení sveta, ktorého vtipné príbehy Pánbožka, anjelikov a Diabla sme nedočkavo očakávali v dennej tlači. Mimoriadne úspešný seriál vyšiel knižne (1957) a následne tiež ako kreslený-animovaný film režiséra a scenáristu Eduarda Hofmana (1958). S týmto návrhom sme sa obrátili na skúseného dramatika, žilinského rodáka Juraja Váha, ktorý bez akýchkoľvek predsudkov ponuku prijal. S autorom som mal niekoľko sedení a koncom roka 1959 mi odovzdal strojopisom písanú satirickú revuálnu komédiu v štyroch dejstvách Na počiatku bola nuda, napísanú voľne podľa učenia Mojžiša a Jeana Effela. V januári, keď som so súborom začal s čítačkami, poslal autor hru na rozmnoženie do bratislavského Divadelného a literárneho zastupiteľstva (DILIZA). Výpravu do inscenácie mi navrhla čerstvá absolventka pražskej bábkarskej katedry Eva Munková, s ktorou sme v inscenácii po prvý raz na Slovensku použili čierne divadlo. Hudbu mi zložil Jirko Kolafa. Pretože DILIZA nestíhala výrobný termín do obdobia čítačiek, skúšali sme hru z rukopisu rozmnoženom v divadle. Na aranžovacie skúšky mi občas začal chodiť žilinský zástupca tlačového odboru a priateľ bábkového divadla. Pobavene sa usmieval, ale po nejakom čase mi naznačil, že by nebolo dobré, aby sa o pripravovanom titule a generálke dozvedel príslušný orgán v Bratislave. Neviem už ako, ale dozvedel sa… Na aprílovú generálku roku 1960 prišiel z Bratislavy šesťstotrojkou sám vedúci Štátneho tlačového odboru. Spustil som generálku, ktorú som však niekoľko razy zastavoval a riešil viaceré technické problémy. Orgánu sa to nepáčilo a prikázal mi, aby som generálku nezastavoval. Hnal som súbor a techniku ku šťastnému záveru, po ktorom ma šéf tlačového odboru, spolu s riaditeľom divadla, pozval na pripomienky k textu. Najväčšie výhrady mal k záveru prvého dejstva. Keď totiž Lucifer zistí, že pod všetkými projektmi stvorenia sveta je podpísaný Boh, lakonicky skonštatuje: Všetko on, Boh… No nech ma fras tríme, ak toto nie je kult osobnosti! Orgán mi vysvetlil, že strana sa už dávno vyrovnala s kultom osobnosti, a preto text treba nahradiť. A potom spustil sériu pripomienok k použitým dobovým výrazom, ktoré taktiež bolo treba vymeniť. (Mám ich dodnes zapísané na zvláštnom papieri i v samotnom rukopise hry). Dal príkazy a odfrčal autom do Bratislavy. Zavolal som Jurovi Váhovi a oboznámil som ho so situáciou. Bolo mu jasné, že o rozhodnutí sa už s nikým nedá hovoriť. Bolo tesne pred premiérou, a preto začal robiť úpravy priamo do textu mojej režijnej knihy. Dodnes sú tam prepísané jeho rukou. Naraz sa pri nich zarazil. Uvedomil si, že necenzurovaný text sa tlačí v DILIZe. Bežal k telefónu, aby oznámil, že v takejto podobe je zakázané hru rozmnožovať. Pravdepodobne bolo už neskoro. Až dodatočne som totiž v Súpise rozmnožených hier DILIZA za roky 1949–69 zistil, že Váhova hra bola v roku 1960 uvedená medzi vydanými textami, ale do žilinského divadla sa nedostala. Zaiste kvôli evidovaným finančným výdavkom (lebo bola “vydodaná”) ju redakcia síce v súpise uviedla, ale súčasne aj celý rozmnožený náklad okamžite skartovala. Nenašiel sa ani jediný výtlačok. Autorom preškrtaná a upravená hra mala celoštátnu premiéru 23. apríla 1960. V takejto cenzurovanej podobe ju v nasledujúcom roku 1961 vytlačilo Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry v Bratislave, spoločne s Borisovovej Buratinom a Aškenazyho Šlamastikou s mesiacom. Váhova hra vyšla tiež v pražskej DILIA v preklade Pavla Janského. V tom istom roku ju v Chrudime uviedol ochotnícky bábkový súbor bratislavskej šupky pod vedením prof. Fikariho a koncom roka košické profesionálne BD v réžii a úprave Ota Katušu. Tým sa skončila anabáza vstupu dramatika Juraja Váha na pôdu bábkového divadla. Odmietol potom akúkoľvek ďalšiu spoluprácu s bábkovým divadlom, ktorú som mu navrhoval. Jedna skúsenosť mu stačila. Keď som sa v roku 2012 dozvedel od autorky štúdie D. Kročanovej, že sa chystá vydať divadelné hry Juraja Váha, ktoré sa po jeho smrti nachádzali v pozostalosti Divadelného ústavu a jeho rodiny, zaujímal som sa, či tam našla aj necenzurovanú bábkovú hru z roku 1959. Tá tam však nebola. K vydaniu pripravovala iba text z roku 1961, lebo o inej verzii nevedela. Keď som jej predložil rukopis pôvodnej Váhovej bábkovej hry s tým, že jej ho dávam k dispozícii, urobila všetko, aby do finalizovanej podoby na knihe vložila ešte jeho necenzurovanú verziu. Tak sa stalo, že pôvodná bábková hra vyšla zásluhou Dagmar Kročanovej po prvý raz v roku 2013 v Súbornom dramatickom diele I. Juraja Váha v Divadelnom ústave. A tak sa aj úspešne skončil prvý detektívny príbeh za pôvodnou satirickou bábkovou hrou Juraja Váha Na počiatku bola nuda.

Ale nemyslime si, že je to v oblasti dramatickej spisby bábkového divadla na Slovensku ojedinelý prípad. Významný slovenský dramatik Ivan Stodola (1888–1977), svojou profesiou lekár, vydával časopis Boj o zdravie, kde v 40. rokoch uverejňoval svoje krátke hrané scénky pre deti. Hlavným hrdinom v nich bol Gašparko, hoci hry neboli určené bábkovému divadlu. Pri kompletizovaní jeho dramatického diela objavil redaktor publikácie Ján Sládeček v autorovej pozostalosti aj nepublikovanú rukopisnú bábkovú hru V ríši kráľa Tébécé. Napísal ju v roku 1953 vo väzení, keď bol v 50. rokoch nespravodlivo obvinený a odsúdený (1951–53). Po návrate z väzenia ju vydal pod názvom V zázračnej ríši, ale už v upravenej verzii. Niektoré pôvodné časti, evokujúce narážky na politickú situáciu v krajine, sa zaiste nepáčili cenzorovi, a preto prišlo k radikálnemu vynechaniu prvého dejstva a ďalším zásahom do textu. Stodolove scénky a hry šírili zdravotnícku osvetu medzi deťmi a boli inšpirované českým bábkovým divadlom a hrami českého lekára a autora Dr. Karola Drimla, ktorého bábkové hry uverejňoval vo svojom zdravotníckom časopise. Tak sa úspešne skončil druhý detektívny príbeh, na začiatku ktorého stál teatrológ Ján Sládeček. V tejto súvislosti pripomínam, že český lekár, humanista a spisovateľ MUDr. Ivan Hálek (syn českého básnika Vítězslava Hálka), pôsobiaci od roku 1901 na Slovensku, preložil do slovenčiny Drimlovho Bacilínka (1936). Tieto príklady iba potvrdzujú, aký význam kládli lekári výchovne osvetovým tendenciám, propagovaným prostredníctvom bábkového divadla. Pravda, pri konečnom výsledku rozhodoval nielen talent autora, ale tiež jeho schopnosť pochopiť zákonitosti dramatickej tvorby pre bábkové divadlo.

Loutkář 3/2014, p. 5–6.