Loutkar.online

Kyselová, Eva: KALD - variácie na klasiku

(Hu)mor na ty vaše rody!

Po Linde Duškovej je Pavlína Vimmrová ďalšou režisérkou, ktorá si pre svoju absolventskú inscenáciu zvolila pôvodnú dramatickú predlohu. Zatiaľčo však Dušková uviedla v českej premiére modernú grotesku – Chapalainov Absint, Vimmrová siahla trochu hlbšie, k autorovi a dielu, ktorému už nálepka “klasika” prischla ešte pred prečítaním: Rómeo a Júlia.

Hlavnú úlohu však nezohráva alžbetínska tragédia, režisérka vníma text optikou východných kultúr, taoizmu a čínskej starej literatúry, aj preto je popri Shakespearovi ako autor uvedený Ťi Ťün-siang, ktorý bol prvotnou inšpiráciou pri voľbe titulu a vzniku inscenácie. Čo však na prvý pohľad môže evokovať nespojiteľnosť, sa v konečnom dôsledku ukáže ako výhoda. Vimmrová totiž využíva Shakespearovu univerzalitu a žánrový sykretizmus jeho hier v prospech výsledného divadelného celku, jednoducho presviedča, že nie je prakticky nič, čo by tento autor na javisku nezniesol.

Spolu s dramaturgičkou Ilonou Smejkalovou sprítomnili na javisku špecifický aktuálny časopriestor, v ktorom je chvíľu každý a každá Rómeom a Júliou, kde sa miešajú rôzne štýly, tradície, zvyky a to všetko dovedna speje k sviatku divadelnosti. Tomu pomáha i Joskov moderný preklad, ktorý presne konvenuje dynamickému tempu predstavenia, tvorcovia sa ale neuchyľujú len k češtine, z javiska zaznieva Shakespearova tragédia miestami v angličtine, miestami v slovinčine, vždy ale veľmi prirodzene, bez najmenších rozpakov.

Zásadná je predovšetkým dramaturgická úprava, ktorá akcentuje niekoľko výrazných situácií (Romeova nenaplnená láska k Rosaline, stretnutie na plese, vražda Merkucia a Tybalta, plánovaný sobáš s Parisom, smrť milencov), obchádza zbytočné balasty, sústreďuje sa hlavne na prvé dialógy Róme a Júlie, ktoré interpretujú jednotlivé dvojice vždy inak. Táto textová fragmentárnosť oslobodzuje herecký prejav od zbytočnej strnulosti alebo prílišnej koncentrácie na prednes.

Scéna Adriany Černej funguje presne v duchu taoistického harmonického prepojenia svetov – javisko je centrom, ktoré je obklopené z oboch strán hľadiskom, pričom pomyselný kruh uzatvára obrovská u-rampa, ktorá dominuje celému priestoru. Veľmi trefne tak korešponduje s leitmotívom inscenácie – dialógu východného a západného sveta. Na jednej strane sústredený taoistický mních, ktorý okolo seba sype kruh, na strane druhej symbol jednej z výrazných subkultúr posledných desaťročí. A tento dialóg prebieha v rámci každej scénickej zložky. Podobne uchopila Černá i kostýmy, kde sa nebojí prekročiť hranicu znesiteľnosti a bez problémov pracuje s prvkami najnevkusnejších elementov šatníku (blýskavé bundičky, gýčovité a výrazné pracky na opaskoch, lurexové pančuchy), ktoré spája s jednotlivosťami, v tomto prípade charakteristickými pre konkrétnu postavy alebo dvojice milencov (napríklad Parisov šál umne uviazaný do mašličky, Vojvoda v outfite komického šerifa). Farebnosť, gýč, nestriedmosť (tú dokonale stvárňuje i permanentné padanie umelých kvetín zo stropu)– to sú základné atribúty inscenácie, a prejavia sa nielen vo vizuálnom poňatí ale napríklad aj v hudobnej zložke. Absolventi herectva KALD, Jan Vejražka a Jiří Konvalinka už niekoľko rokov pestujú svoje neštandardné hudobné aktivity pod názvom Mutanti hledaj východisko, založené na eklektizme všetkých hudobných druhov a žánrov. To prenášajú i do inscenácie, kde sú vlastne súčasťou diania, nejde o to pustiť pripravenú hudbu, ale fungovať v partnerstve s ostatnými na scéne, sledovať a reagovať, jednoducho komunikovať. V istom zmysle ich môžeme chápať ako sprievodcov predstavením, pričom samotný Vejražka sa predstaví v úlohe chóru a prednesie do mikrofónu v štylizovanom prednese svetoznámy prológ a za spevu Petry Majerčíkovej, ktorý znie z balkóna sa rýchlo môžeme presunúť z miesta i situácie.

Možno sa spočiatku zdá, že herci, ktorí stoja pripravení v hľadisku proti sebe a komunikujú len výraznými gestami, znázorňujú nezmieriteľných Kapuletovcov a Montekovcov, ale to by zrejme bolo príliš zjednodušené nazeranie, hlavne keď sa hneď obe skupiny rýchlo premiešajú a zorientovať sa v tom, kto je kto, je nielen ťažké, ale aj zbytočné. Vtrhnú na javisko, kde zničia mníchovi Lorenzovi jeho kruh a choreograficky náročnými číslami predvádzajú roztržky dvoch gangov. Práve v tej chvíli sa naplno využije aj u-rampa, ktorej dva vrcholy sa zrazu stávajú útočiskom výtržníkov. A po tomto extatickom úvode ostáva na scéne Rómeo Tillena Kožamelja, ktorý sa nechá zlákať Merkuciom a Benvoliom na ples ku Kapuletovcom. Zábava v duchu bollywoodskej produkcie vrcholí veľkolepou tancovačkou, po ktorej na scéne ostane Kožameljov energický a temperamentný krásavec Rómeo, ktorý nemá problém s nadviazaním komunikácie s Júliou Johany Schmidtmajerovej, pričom využíva všetky dostupné prostriedky – od Shakespearovho textu v češtine a slovinčine až k známej odrhovačke Gorana Bregoviča. Obaja v polohe sladkých teenagerov, ktorí spoznávajú príchuť prvých dotykov a objavovania láskyplných gest. Ich dialógy sú plné nehy, rozpačitosti, ale súčasne dominancie a majetníckych prejavov, ktorá vrcholí až fyzickým násilím. Trápnosť a neohrabanosť niektorých veršov je v súzvuku s dvojicou, ktorá padla do lásky, ale sama nevie ako. Júliinu nevinnosť ešte podčiarkne obrovská lízanka, ktorú ako bolestné dostáva od Dojky. Schmidtmajerová dokáže výborne oscilovať medzi detsky nevinným prejavom a zrelým racionálnym úsudkom, ktorým postava oplýva. Do deja však zasahujú postavy “nemenné”, ktoré majú len jediných predstaviteľov. Či už sú to manželia Kapuletovci v podaní Anne-Francoise Josephovej a Filipa Šebšajeviča, Benvolio Soni Páleníkovej alebo Merkucio Pavla Blažka. Podstatné je si ale uvedomiť, že ide o dvojice, ktoré sa neskôr predstavia aj v úlohe mladých milencov. Zaujímavé je, akým prerodom prejdú, kde sa súčasne potvrdí neomylné obsadenie. Josephová a Šebšajevič sa z pozície strojeného manželského páru stávajú stelesnením mierne povrchného nazerania na dvojicu, ktorú púta neznesiteľná vzájomná sexuálna príťažlivosť, ktorej podriaďujú aj dialógy. Tie odznievajú počas ich objatí, vyzliekania, a sú plné vášnivých povzdychov. Dvojica tak akcentuje jednu z pomerne nepovšimnutých interpretačných možností – akejsi biologickej podstaty spojenia. Trochu inak ale ešte intenzívnejšie je to u Páleníkovej a Blažka. Ako Benvolia a Merkucia ich vnímame ako “parťákov”, nerozlučnú dvojicu, ktorá sprevádza Rómea za každých okolností, ich spriaznenosť sa prejavuje neustále aj nonverbálnou komunikáciou. Ako milenci však posúvajú duchovné spojenie ešte ďalej. Stojac v hľadisku sa ich dialógy nesú celým priestorom, nenútene a prirodzene, ale napriek tomu pri osobnom kontakte dokážu vytvoriť okolo seba erotické dusno, zdôraznené štylizovanými partnerskými choreografiami, ktorými prepletajú svoje telá. Na jednej strane ani náznak násilných sexuálnych podtextov, ale vzápätí sa ukáže absolútne emocionálne a fyzické spojenie.

Tejto úrovne nedosiahne už žiadna dvojica, Hedvika Řezáčová a Antonín Týmal síce uchopia milencov cez prizmu seriálových instantných hrdinov a posúvajú komunikáciu na úroveň prázdnej zábavy, kedy sa musia doslova nútiť do spoločných hovorov, výraznejšie sa Řezáčová predstaví ale ako Dojka. Zjavom subtílna ale prejavom zralá žena, ktorá dokáže presne odhadnúť situáciu, obozretne reagovať, účinok ešte zintenzívni jej výrazný hlasový register, ktorým herečka disponuje.

Azda najrozpačitejšie pôsobí Rómeo Jana Ciny a Júlia Elišky Křenkovej, ktorých sledujeme pri neustálom tanci. Počas tanca odznievajú ich dialógy, pri tanci sa objímajú, a dá sa povedať, že dokonca aj odtancujú k hrobu. Křenkovej krehká telesná schránka je ešte podporená neforemným kostýmom a rozpustenými vlasmi, ktoré si zámerne neustále v predklone dáva do tváre, aby sa jej len ťažko dalo z mimiky odčítať, aká jej Júlia vlastne je. Cinov Rómeo je rovnako neistý, jemný, je to dvojica, ktorá asi najviac korešponduje so slávnym Zeffirelliho filmovým spracovaním. Ako Paris hrá Cina na istotu, prezentuje trochu narcisa, trochu ignoranta, presne v medziach “tradičných” náhľadov na postavu. Podobný konvenčný obrázok prináša i Kožamelj ako Tybalt. V lesklej bundičke je to presne ten mladý a arogantný hajzlík, akého poznáme zasa z Luhrmannovej kultovej interpretácie. Istá alúzia na film je badateľná ešte v situácii Merkuciovej vraždy, kde sa na u-rampe predháňajú bitkári z oboch rodov. Postrelený Blažkov Merkucio ešte stihne ironicky poznamenať čo-to o kráľovnej Mab a potom za dôvetku “mor na ty vaše rody” pokojne odíde zo scény.

Solitérom v tejto sieti Rómeov a Júlií je Lorenzo v podaní Šimona Krupy. Ten celý čas javisko obchádza, pozoruje dianie, vystúpi len miestami, napríklad v dialógu s Rómeom, ten ale prebieha ako súboj – ad absurdum podporený zvukmi z počítačových hier, v ktorom samozrejme vyhráva Lorenzo. Vo svojom kimone oddáva milencov, ale aj podáva Júlii Elišky Křenkovej “liek na smrť” v podobe umelej kvetiny. Krupa predstavuje most medzi svetmi – Kapuletovcov a Montekovcov, ženským a mužským elementom, životom a smrťou ale aj telom a dušou.

Režisérke sa podarilo vyzdvihnúť možno nedokonalosť Shakespearovho textu, ktorú si uvedomujeme pri opakovaných dialógoch, no súčasne ju využíva v prospech hereckej improvizácie a interpretačných schopností. Škoda ale, že sa nezamerali aj na ostatné postavy, ktoré ponechávajú viac-menej v povrchných náhľadoch. Je jasné, že inscenácia stavia na hereckom predvedení, ktoré je vždy zaujímavé, ale miestami aj technicky nedokonalé, či už v prednese alebo v pohybovom prejave. Humor a nadsázka, ktorá plynie z celku, tak trochu stráca na intenzite. Napriek tomu však ide o inscenáciu, ktorá si nasadením všetkých zúčastnených, výberom materiálu a spracovaním dokáže udržať pozornosť a prekvapovať v každej chvíli. Hoci prekvapovať Shakespearom je ale vlastne súčasťou dejín divadla už zopár storočí…

Sila papierovej duše?

Pod názvom Puppetonic Orchestra II. predstavili absolventi herectva posledný spoločný školský projekt, tentokrát na základe spolupráce s bábkarom Matijom Solce. Inscenácia Mrtvé duše pracuje s groteskne utopickou víziou Gogoľovho románu, ktorú aktualizuje a otvára tak vizuálnu imagináciu. Celé predstavenie začína ešte v kaviarni Divadla Disk, kam prichádzajú do čiernej farby odení herci a v rukách nesú maličké papeirové bábkové divadielka, chvíľku niečo zahrajú s improvizovanými drobnými maňuškami a hneď utekajú von na ulicu, kde v zástupe demonštrujú a zvádzajú okoloidúcich, aby sa k nim pridali. A proti čomu sa teda teraz znova protestuje? Nuž slogany ako “Papír všechno změní”, “Krize-chudoba” a tak podobne asi napovedajú, že sa tak tvorcovia snažia prejaviť nespokojnosť s ekonomickou situáciou, cieľom rýchlej a bezstarostnej honby za majetkom. Krátké outdoorové intro sa vystrieda so scénou divadla, kde už na publikum čaká papierové bábkové divadlo v nadmernej veľkosti, teda tak, aby sa do neho zmestili herci. Jan Cina v úlohe narátora, hovorcu zapĺňa priestor vznosnými a patetickými prejavmi, ktoré veľmi vierohodne parodujú rôznorodé zhromaždenia či prostestakcie. Ostatní herci pobehujú po hľadisku a apelujú na divákov “Kupujte mrtvé duše”, pričom dúfajú, že im niekto za kus papiera dá peniaze. Dostávame sa teda ku Gogoľovi, respektíve k jednej z najbizarnejších postáv svetovej literatúry – Čičikovovi a jeho skupovaniu duší mŕtvych nevoľníkov. Románový príbeh je skondenzovaný do čo najjednoduchšej podoby, ktorá tak dá vyniknúť výtvarnému spracovaniu.

Na javisku sa striedajú tradičné ruské ľudové melódie spievané v ruštine a za akordeonového sprievodu charizmatického Solceho s dialógmi Čičikova a predávajúcich. Jednotné čierne kostýmy a strohé výrazy tváre kontrastujú s bielym papierom a lepiacou páskou, ktoré sa využívajú ako základný stavebný materiál. Veľmi rýchlo sa vďaka jednoduchej manipulácii a možnostiam posúvame v deji, z miesta na miesto, postavy dokážu meniť identitu či už tak, že si nasadia papierové masky alebo iné doplnky. Čičikov je putovná postava, ktorú stvárnia vlastne všetci mužskí členovia hereckého súboru, no nie jednotlivo, ale ako kolektívnu hereckú interpretáciu – vždy v trojici a sediac za sebou, kde dvaja herci animujú telo herca v popredí, pridávajú mu ešte svoje ruky, takže vidíme Čičikova šesťrukého. Je to milá metafora bezškrupulózneho človeka, ktorý hrabe všetko, čo sa dá, živé či mŕtve. Jednotlivý statkári, s ktorými vyjednáva, sú interpretovaní buď bábkami, či už maličkou papierovou prstovou v stvárnení Hedviky Řezáčovej, alebo obrovskými papierovými rukami, ktoré doslova objímajú celé minijavisko, alebo hereckou partnerskou improvizáciou – tri herečky Páleníková, Schmidtmajerová a Křenková v trojjedinej postave, ktorej každá dodáva na originálnom odtienku v hlase či geste.

Rovnako pôsobivé sú i dialógy v spoločnosti, kam sa postupným skupovaním duší Čičikov šplhá vyššie a vyššie až sa ocitne na honosnom plese, kde sa postupne odhaľuje zvrátenosť jeho konania, a tak sa zúčastnení od neho odvracajú – odhadzujú papierové motýliky alebo stuhy. Je to obrázok sily, ale súčasne aj pominuteľnej hodnoty papiera, ktorý sa síce môže ľahko získať, ale pri nevhodnej manipulácii sa aj rýchlo pretrhne. Dvojdielny román tvorcovia výrazne skrátili, respektíve z neho vybrali len zopár momentov, ktoré potom podliehali improvizácii s materiálom.

Táto zábavná anekdota otvorila ale pri neutíchajúcom potlesku jeden aspekt na zamyslenie – a síce, ako málo stačí pre uspokojenie diváka. Tematicky ani formálne totiž inscenácia nepresiahne bežný štandard, alebo lepšie povedané, to, čo by sme za štandard mali považovať, minimálne od absolventov alternatívneho a bábkového herectva (práca s materiálom, pohybová a jazyková variabilita, muzikalita). Nadmieru nadšené reakcie ale potvrdili, že zrejme to také prirodzené a automatické stále nie je.

Ad marginem

Aby sa nezdalo, že sa KALD už úplne vymedzila voči bábkovej tvorbe, je nutné spomenúť dva projekty, ktoré tu vznikli, oba predvšetkým vďaka pedagogickému vedeniu doc. Mareka Bečky. Inscenácia Islands, ktorú pripravili zahraniční študenti programu Erazmus (Nórsko, Francúzsko) v spolupráci s poslucháčkou scénografie Lucií Wildtovou a The Donut Story, opäť tí istí študenti, tentokrát pod režijným vedením poslucháčky zahraničného magisterského programu KALD Eli Bakalovej. Obe inscenácie vznikly z neutíchajúceho záujmu zahraničných študentov o bábkové divadlo a obe sú dôkazom, že KALD môže byť stále miestom, kde bábky nielen boli a zabávali, ale aj by mali byť a baviť (študentov i divákov).

Loutkář 3/2013, p. 18–20.

This website is maintained by Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Prague, ID no.: 67363741. The content of this website is subject to copyright law and without consent of its owner may not be disseminated further. The owner does not accept any responsibility for the content of third-party websites linked from this site.