Loutkar.online

Kyselová, Eva: KALD nespí!

Klauzurné projekty druhého a tretieho ročníka herectva a tretieho a štvrtého ročníka réžie-dramaturgie priniesli dve rôzne výsledné podoby v podstate obdobného inscenačného prístupu. Akési varírovanie blízkych osobných tém, skúseností, ktoré sú zakomponované do fiktívnych dialógov a striedané s civilným výstupom z postavy.

Exit v réžii Anny Novotnej sa formálne a obsahovo pohráva s posúvaním hraníc divadelnej a skutočnej reality a ich prelínaním. Ide o štyri kratšie výstupy na tému závislosť a jej počiatkov, každý má dej i pointu a vychádzajú zo skúseností tvorcov. Nefunguje tu však jednotný kľúč, naopak, každý obraz sa buduje na inom princípe, spája ich vlastne len myšlienka úniku pred vlastnou vášňou – neresťou, v podobe fajčenia, sledovania televízie, alkoholu či používania mobilného telefónu.

Štyri východy a štyri rohožky a zobrazenie hlavného motívu na kostýme demonštrujú individuálnu cestu jednotlivca, je to prostriedok pomerne popisný, no dá sa chápať aj ako vnútorná prekážka v prekonaní vlastnej závislosti. Hoci si herci ponechávajú civilnú identitu, dokážu pomerne scudzenú atmosféru zdivadelniť práve svojskou interpretáciou. Napriek tomu, že od začiatku komunikujú s režisérkou, nejde o žiadnu reality show na javisku. Táto komunikácia má režisérku vyprovokovať k verejnej konfrontácii s jej vlastnou závislosťou. Novotná je vlastne tiež spoluúčinkujúcou, žiaľ herci Tillen Kozamelj, Antonín Týmal, Pavel Blažek a Soňa Páleníková ju neprimäjú, aby sa zúčastnila tejto javiskovej skupinovej terapie. Skromné dielo stavia na hereckej interpretácii, na schopnosti adaptovať sa na rýchlo sa meniace obrazy a priestor (ten tvorí prázdna scéna a štyri stoličky, ktoré herci rôzne premiestňujú a sú v istom zmysle prostriedkom komunikácie), prirodzene a trefne reagovať na partnera a súčasne dodržať jasne stanovené tempo. Pozornosť si zaslúži napríklad prvý z výstupov, pri ktorom nastane vydarená súhra hercov s reprodukovanými vlastnými replikami. Tie vedia ozvláštniť zodpovedajúcim výrazom, gestom či mimikou. Nemenej zaujímavá je ale aj záverečná časť komunikovaná celá formou nahlas prednesených textových správ v jasne monotónnej štylizácii. Napriek pomerne jednoduchej štruktúre a obsahovej neinvenčnosti ide o solídny výsledok a sľubný krok vpred k ďalším tvorivým výzvam.

Hudobno-pohybovo-herecký experiment Nesladim v réžii Lindy Duškovej sa inšpiruje Čechovovými Troma sestrami, románom Erlenda Loeho Doppler a autorským vkladom inscenačného týmu. Oľga, Irina i Máša tu síce figurujú, ruský čajový rituál taktiež, no všetko v inej podobe a za iným účelom. Čaj sa leje do šálok niekedy z rebríku, niekedy je šálka zasa na hlave, jednoducho možnosti práce s ňou sa nevyčerpajú. Banalita leitmotívu je pretkaná prestrihmi kratučkých scénok, etúd, dialógov, ktoré zdanlivo spolu nesúvisia, no ukazujú pestrosť mužsko-ženského sveta. Formálne vychádza inscenácia z pokusov o modifikovanú (spolu)prácu s konkrétnym materiálom a objektom, ako je rebrík, čaj, svetlom, časom a súčasne textom. Jednotlivé výstupy majú osobitú podobu ale aj význam, odrážajú tvorivé pohrávanie sa s možnosťami divadelných prostriedkov. Tie sú využité efektne, či už reálna hra na gitaru, ktorá pokračuje zo záznamu, či polčas prasknutia mydlovej bubliny ako podmienka komunikácie. Inscenácia poukazuje na herecké dispozície. Herečky Johana Schmidtmajerová, Eliška Křenková a Hedvika Řezáčová kvalitne zvládajú štylizáciu v rôznych postavách, nechýba im schopnosť pohybom vyjadriť emóciu i zaplniť ním priestor, ale aj budovať postavy na kontraste slova a konania. Filip Šebšajevič ostáva v plochej polohe nezaujatého muža, ktorý vlastne nechápe, “o čo trom sestrám ide”, no v jednotlivých etudkách dokáže meniť typológiu postáv a ozvláštniť ich nerovnakým hlasovým prejavom. Nesladim je koncepčne vyváženým autorským celkom, ktorý síce nepresahuje nadštandard, ale preukazuje kvalitatívne primeranú úroveň študentskej tvorby.

Snahu o experiment s divadelným priestorom priniesla kratučká klauzurná inscenácia v réžii Branislava Holička, Nebezpečné… aneb Voyerem na 25 minut. Holičkovi ako inšpiračný zdroj poslúžil obľúbený francúzsky román Choderlose de Laclosa z konca 18. storočia. Za východiskovú tému si zvolil jeden z kľúčových motívov, manipuláciu s jedincom, jej mechanizmus a možné dôsledky. Pôvodný príbeh upravil do podoby akoby filmového scenára, ktorý funguje na princípe strihu z jedného dialógu a scény do druhej. Notoricky známy príbeh zamilovaného Valmonta, zištnej pani de Merteuil a ich “obetí”, je skondenzovaný do minimálnej, no pomerne prehľadnej podoby. Holičkovi sa podarilo vybudovať pomerne stručné no dramatickým potenciálom nabité dialógy.

Režisér zasadil inscenáciu do netradičného priestoru, do učební KALD, kde sa dej odohráva, a na ten sa divák pozerá zvonka – z terasy. Herci miestnosti striedavo opúšťajú a miestami sa hrá i priamo pred divákmi. Aby bola zachovaná (popisná a predvídateľná) poplatnosť názvu, gros príbehu sledujeme cez pomyselnú “kľúčovú dierku”. Nápad to nie je zlý, no ani prevratný. Nedôsledná a nepremyslená práca so simulovaným javiskom a hľadiskom spôsobí, že divák môže veľmi rýchlo stratiť vizuálny kontakt s dianím na scéne, stačí ak stojí trochu mimo. Vzhľadom k tomu, že koncepcia stavia skôr na tradičnejšom činohernom prístupe, to nijak zvlášť neprekáža. Na strane druhej by asi tvorcovia mali vopred zhodnotiť všetky (aj) technické možnosti a zosúladiť podmienky pre každého diváka. Nehovoriac o tých poveternostných. Tým bola prispôsobená aspoň dĺžka inscenácie. Spomedzi hereckých výkonov zaujala predovšetkým Andrea Ballayová ako pani de Merteuil a Richard Vokůrka ako Valmont alebo Danceny. Obaja dokázali postavy v tomto vymedzenom časopriestore naplniť charakteristickými črtami, na budovanie charakteru jednoducho čas nemali. Šťastne sa vyhli klišéovitým štylizáciám či patetickým a expresívnym výrazovým gestám, do ktorých upadli Mikuláš Čížek a Jiří Böhm, ktorí sa o úlohu Valmonta a Dancenyho spolu s Vokůrkom delia v konkrétnych dialógoch. Barbora Kubátová tiež neustriehne mieru využitia hereckých prostriedkov, jej pani de Tourvel a v závere i de Merteuil sú skôr karikatúrami “ženského” duševného rozpoloženia. Možno nie je zásadný problém v hercoch. Tí už svoj talent a schopnosti preukázali v ostatných divadelných dielach. Potenciálny kameň úrazu môže tkvieť práve v snahe o presah dvoch špecifických poetík, filmovej a divadelnej v problematickom priestore. Otáznym zostáva, čo malo byť hlavnou myšlienkou. Voyerizmus v divadle je vec tak prirodzená, že zdôrazňovať ju popisným a takýmto konkrétnym oddelením javiska a hľadiska je skôr samoúčelné. Táto inscenácia KALD nenadchne ničím novým, azda snáď netradičným prístupom k recipientom. Otázne je, či aj hľadisko má byť priestorom pre “alterantívy”.

Loutkář 2/2011, p. 94–95.

This website is maintained by Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Prague, ID no.: 67363741. The content of this website is subject to copyright law and without consent of its owner may not be disseminated further. The owner does not accept any responsibility for the content of third-party websites linked from this site.