Loutkar.online

Predmerský, Vladimír: Zápisník zo Slovenska

4. marca 1951 sa skupina činohercov Nitrianskeho krajového divadla rozhodla založiť pri svojom divadle profesionálny bábkarský súbor. Predpokladali, že pri svojich každodenných zájazdových povinnostiach a skúškach v divadle, ešte pobavia s bábkami aj detičky. Musel prísť režisér Ján Romanovský, aby trinásťročnou systematickou prácou s bábkovým súborom všetkých presvedčil, že bábkové divadlo musí mať pre svoju tvorbu vytvorené také isté podmienky ako každé iné divadlo a nemôže byť pri činohre príveskom. Ba Romanovský sa ešte stačil presláviť svojou bábkovodičskou javajkovou školou. O šesťdesiat rokov neskoršie, 4. marca 2011, vítal návštevníkov pred budovou jubilujúceho divadla revolučný nápis. Na červenom plátne, s veľkými čiernymi písmenami sme si pri jednom pohľade mohli prečítať časť známeho hesla: S… NA VEČNÉ ČASY! Ale s kým na večné časy v 21. storočí? Až z ďalšieho uhla pohľadu nás jubilanti ubezpečili, že S DIVADLOM NA VEČNÉ ČASY! Políciou uzatvorená Ulica 7. Pešieho pluku, na ktorej sídli budova Starého divadla Karola Spišáka, patrila celá deťom. Na jej múr maľovali deti svoje kresby, aby v podvečerných hodinách vernisážou ich výtvarných prác bola otvorená výstava. Slniečko v ten marcový deň neuveriteľne hrialo a rozprávkové postavy pred vchodom do budovy pozývali v niekoľkých časových intervaloch rodičov s deťmi do priestorov zázračného divadla. Už cez okno pokladne sa im prihovárala stará pokladníčka (veľká animovaná bábka-manekýn), v presklenom výťahu medzi rybičkami plával vodník a zástup malých i veľkých zvedavcov sa potom dostal až na javisko, kde sa za zatvorenou oponou pekelne sústreďoval jeden z hercov súboru, aby všetkých presvedčil, aké je ťažké divadelné umenie (aj keď iba to bez bábky). Potom sa návštevníci usadili v sále, zdvihla sa opona a všetci sme už pochopili, aký je rozdiel medzi javiskom a hľadiskom. Prehliadka sa ukončila dolu v Štúdiu, kde v tajomne nasvietenom prostredí sa k vystrašeným (i plačúcim) deťom a prekvapeným dospelým prihovoril svojim hlasom obrovský šarkan s otvárajúcou a dymiacou papuľou a mávajúcimi krídlami. Nič sa nedá robiť, v divadle sa nemáme iba smiať, ale aj báť sa. Organizátori šťastne zaradili do programu aj seminár o histórii divadla s dôvetkom, že pôjde o jeho zaradenie do kontextu stredoeurópskej kultúry. Ku tomuto zisteniu sa účastníci bohato navštíveného podujatia síce nedopracovali (hoci domáce i zahraničné úspechy súbory by si to zaslúžili), ale dôležitejšie bolo, že Ide Hledíkovej z Katedry tvorby bábkového divadla VŠMU sa podarilo v krátkosti načrtnúť hlavné vývinové fázy divadla. A ďalších diskutujúcich (O. Spišák, J. Hrmo, V. Predmerský, J. Mokoš, V. Gabčíková), aj s prispievateľov z pléna, udržala v neunavujúcom, rozumnom časovom limite. Potom sme už v preplnenej sále s priaznivcami divadla očakávali večerný galaprogram pod názvom Takí sme boli, takí sme… Najprv sa k nám prihovorila oživujúca opona a po jej otvorení uviedol najstarší pamätník divadla Janko Hrmo v postave Starého divadla krátke výstupy z rôznych inscenácií pre deti, mládež a dospelých, na ktorých sa prezentoval celý umelecký súbor. Program svojimi hudobnými improvizáciami spestroval domáci muzikus Eugen Gnoth. Ako si riaditeľ divadla a režisér Ondro Spišák váži každého zamestnancov divadla bolo vidieť potom, keď každého menovite, aj s funkciou, predstavil na javisku aplaudujúcemu obecenstvu a od dramaturgičky Veroniky Gabčíkovej si prevzal ružu. Mimoriadnym prekvapením bolo uvedenie úspešného činoherného režiséra Kamila Žišku, do funkcie umeleckého šéfa súboru, ktorý aj na pôde bábkarov vytvoril niekoľko mimoriadne vydarených inscenácií. Nezabudlo sa ani jubilujúcu osobitú herečku Oľgu Schramekovú (24. 11. 1961), vynikajúcu spevácku interpretku, ktorej činnosť sledujem už od roku 1980, keď vstúpila na javisko Bábkového divadla v Žiline. (Priznám sa, že by som ju opäť rád videl a počul na samostatnom vystúpení.) Odzneli aj oficiálne pozdravy a ocenenia. Výročie divadla pokračovalo narodeninovým večierkom, na ktorom pozdravili jubilantov niektorí zástupcovia divadiel a inštitúcii, vrátane domáceho činoherného Divadla Andreja Bagara. Ak ste doteraz z napísaného pocítili, že v Nitre na oslavách bola rodinná, prajná atmosféra, tak sa nemýlite. Iste aj preto, že sa tam neraz spomínalo meno bývalého riaditeľa a režiséra divadla Karola Spišáka.

Loutkář 2/2011, p. 61.

This website is maintained by Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Prague, ID no.: 67363741. The content of this website is subject to copyright law and without consent of its owner may not be disseminated further. The owner does not accept any responsibility for the content of third-party websites linked from this site.