Predmerský, Vladimír: Zápisník zo Slovenska

Zápisník zo Slovenska

Vynikajúci bábkoherec, osobitý režisér, umelecký vedúci, dramaturg, autor bábkových hier, z ktorých najmä jedna ho preslávila aj v zahraničí, spolutvorca éry čierneho divadla, večne polemizujúci, nekompromisný kritik a publicista, ktorý na základe vlastných skúseností a poznatkov obohatil pohľad na históriu českého profesionálneho bábkového divadla, organizátor rôznych podujatí, konferencií, prehliadok a výstav a v neposlednom rade aj pedagóg. Iste som nevymenoval všetky profesie a atribúty môjho osobného i rodinného priateľa a spolužiaka Jiřího Středu. Spolu sme začali študovať bábkarinu na práve založenej pražskej katedre (1952), vysedávali sme v knižniciach, listovali v starých časopisoch a ročníkoch Loutkáře, aby sme si potom v klubovni v Olšanoch vymieňali názory a dopĺňali to, čo ešte z prednášok nebolo v skriptách. Tam vznikol aj môj záujem o históriu slovenského bábkového divadla. Naša vzájomná korešpondencia po absolvovaní školy by už dnes vydala na objemnú knihu so zaujímavými názormi. Hosťovanie režiséra Středu na Slovensku malo v 60. a začiatkom 70. rokov rozhodujúci vplyv nielen na umelecký rast vtedajšieho bratislavského a banskobystrického bábkového divadla, ale výraznou mierou ovplyvnilo názory na ďalší vývoj slovenského profesionálneho bábkarstva. Pripomeniem Středovu réžiu a autorský podiel na Pavlíčkových Troch volavčích perách v Bratislave (1966), kde sa vo výraznej výprave domáceho výtvarníka Bohdana Slavíka, vypäl k mimoriadnym hereckým výkonom celý umelecký súbor. Nasledujúci úspech na festivale v Šibeniku iba potvrdil výpovednú hodnotu inscenácie. Takýto hodnotový umelecký zlom sme potom zaznamenali aj pri jeho réžii a autorskom spracovaní Nezvalovej rozprávky Anička škriatok a Slamený Hubert v Banskej Bystrici (1971). V náznakovej výprave Karla Hejcmana, prostredníctvom plastického hereckého prejavu a animácie, oslovila náročná poetická rozprávka detského diváka. Aj keď sa už Jiří Středa na Slovensku dlhodobo neobjavuje, som rád, že môžem sledovať jeho neúnavné aktivity na rôznych postoch v Čechách. A to je dôvod, aby som mu pri jeho životnom výročí (22. 12. 1932) úprimne zo srdca zaželal ďalšie úspechy a pevné zdravie! Pre divadelníka, ktorý sa pohybuje v oblasti tvorby pre detského a mladého diváka je mimoriadne zaujímavé čítať a listovať v knihe Divadlo v Trnave ako sa hľadalo 1974–2006. V Trnave totiž vzniklo v roku 1974 Divadlo pre deti a mládež, nesúce tento názov až do roku 1990. V súčasnosti je to už Divadlo Jána Palárika, ale na inscenácie pre deti nezabúda. Jeho vývin sleduje so svojou príslovečnou dôslednosťou autorka knihy, teatrologička a vedecká pracovníčka Kabinetu divadla a filmu Slovenskej akadémie vied Dagmar Podmaková. Môj interes o trnavské divadlo sa viaže k menám niektorých tvorcov zo začiatku jeho existencie, ktorí mali rozhodujúci vplyv na postupnú profilácii mladého súboru. Ich inscenácie prekročili úzky, utilitárny pohľad na tvorbu pre deti a mládež a znamenali neobyčajne progresívny prínos do kontextu vtedajšieho divadelníctva v Československu. Dagmar Podmaková ich tvorbu presne špecifikuje. Pre mňa je potešiteľné zistenie, že ich autori a režiséri (Blaho Uhlár, Jozef Pražmári, Mikuláš Fehér a i.) si našli cestu aj do našich profesionálnych bábkových divadiel. Škoda, že o niektorých tvorcov nemali bábkové divadlá väčší záujem. Kniha má graficky vydarený dizajn (Fero Jablonovský) s množstvom čiernobielych a farebných fotografií z inscenácií, scénických a kosýmových návrhov výtvarníkov, ktorí sa významne podpísali aj pod bábkarskú tvorbu (Ján Zavarský, Jozef Ciller, Eva Farkašová, František Lipták, Ivan Hudák a i.). V roku 1976 sa tu uskutočnila aj prvá celoslovenská prehliadka divadelnej tvorby pre deti Divadlo deťom, kde v ďalších ročníkoch našli svoj priestor aj niektoré bábkové inscenácie a neskoršie aj zahraničné súbory. (V súčasnosti takáto prehliadka na Slovensku chýba). So znalosťou celej problematiky napísala Dagmar Podmaková pútavým spôsobom históriu jednoho divadla, v ktorej dumajúci dramaturg, režisér a výtvarník bábkového divadla nájde inšpirujúce podnety pre svoju tvorbu. Bol by som veľmi neúprimný, keby som nepovedal, že pri nasledujúcej správe sa mi bude jedno oko usmievať a druhé plakať. Banskobystrické Bábkové divadlo na Rázcestí získalo pre svoju tvorbu nový divadelný priestor – šapitó. Je to ich vlastné, nové a nevypožičané šapitó, ktoré si postavili v areáli neďalekej školy. Pod jeho kupolou skúšal počas chladných týždňov novej sezóny režisér Pecko Frankensteina, ktorý mal premiéru koncom októbra 2007. Začiatkom novembra šapitó divadlo demontovalo, aby ho zasa na jar 2008 postavilo. Viem, koľko úsilia vynaložili Bystričania, aby šapitó získali. Preto sa mi jedno oko usmieva. Pri spomienke, že za vilou Dominikou je priestor, na ktorom mala podľa schválených projektov stáť už dávno nová budova divadla, mi druhé oko plače. * Keď chcem vedieť, čo sa udialo v Bratislavskom bábkovom divadle od jeho založenia, alebo ktorý deň a na ktorom mieste v zahraničí vystupovalo, zdvihnem telefón a zavolám Ane Blšťákovej. A hoci v jej veku (19. 2. 1923) majú už druhí iné starosti, ona, zakladajúca bábkoherečka bratislavského divadla, mi povie presnú informáciu, ktorú má vo svojej hlave, alebo vo svojich dôsledne vedených kalendároch. K jej životnému jubileu jej želám naďalej takúto životnú sviežosť a energiu. Veď odkiaľ by som získaval informácie?

Loutkář 1/2008, p. 11.