Ozábalová, Ivica: „Menšie formy – vyššie významy, to je moje gusto,“ vraví Vladimír Čada

11. mája 2007 sa v Bábkovom divadle Košice uskutočnila premiéra pôvodnej hry Kataríny Hegedűsovej Šípková Ruženka v réžii plzenského bábkara Vladimíra Čadu. V tomto divadle to bola už jeho šiesta réžia, dalo by sa povedať, že jeho hosťovačky v Košiciach sa už stali akousi tradíciou.

Po dlhých rokoch sa stretávame na pôde Bábkového divadla Košice. Práve tu si roku 1963 začal svoju bábkarskú kariéru. Čo ťa priviedlo na Slovensko a ako si sa dostal až do Košíc, keď si rodák z Plzne?

Na Slovensku som si “odkrúcal vojnu” v československej armáde, kde som sa stretol s hercom Milanom Drotárom. Získal ma do vystúpení AST (Armádna súťaž tvorivosti) a postupne zasvätil do tajov divadla a herectva. On mi navrhol, aby som dal po nastúpení do civilu výpoveď v Pozemných stavbách Karlove Vary – bol som totiž pôvodným povolaním vyštudovaný stavbár – a prijal miesto osvetľovača v Krajovom divadle Spišská Nová Ves. Neskôr som sa prihlásil do konkurzu na miesto herca, ale “zhora” prišla práve smernica, ktorá v rámci reorganizácie divadelnej siete na Slovensku zrušila toto divadlo. Niektorí kolegovia prešli do Divadla Jonáša Záborského v Prešove, ja som sa prihlásil do konkurzu na miesto bábkoherca v Bábkovom divadle Košice. A keďže som bol jediným uchádzačom, konkurz som urobil.

Debutoval si v hre Zoltána Jékelyho Pinocchio v réžii riaditeľa divadla, Alexandra Futáša.

V tejto inscenácii som asistoval a podával rekvizity. Mojou prvou rolou sa stala až postava Šarkana v Malíkovej Lopte Hopte. V Košiciach sa uvádzala pod názvom Loptuľka Kotúľka.

Ako si sa “uchytil” v profesii bábkoherca, keďže si bol v tomto smere “nevzdelancom”, netrápil si sa na škole s maňuškami, javajkami a marionetami ako napríklad ja?

Trápil som sa, no nie v škole, ale priamo v divadelnej praxi! Ale aj so slovenčinou, tiež v osobnom živote… asi preto som nemal najlepšie výsledky a nikto, ani ja sám som nevedel, či vo mne niečo je alebo nie. Vedel som len jedno, že chcem hrať divadlo. Zhodou okolností v tom čase v divadle pôsobil ako interný režisér Karel Brožek. Vychádzali sme spolu dobre, ale ani on ma ako herca neotvoril. Nakoniec som priznal svoj omyl a pokorne sa vrátil domov do Plzne.

Omyl to asi nebol, tvoj ďalší vývoj je pozoruhodný a viaže sa k plzenskému Divadlu Alfa.

V Alfe som pôsobil od roku 1969, takmer 40 divadelných sezón!

V tvorbe pre deti si sa vypracoval na jednu z najzaujímavejších osobností. Ako si sa k nej dostal?

Vnútorná potreba sa stretla s potrebou vonkajšou. Malé formy a tvorba pre deti mi vyhovovali. Menej znamená viac, menšie formy, ale vyššie významy, to je moje gusto. Okrem toho, z tvorby pre deti nemám žiadne komplexy.

Deťom sú adresované aj tvoje inscenácie v košickom bábkovom divadle. Roku 1993 si sa tu režijne uviedol hrou Michala Černíka Kocúroviny.

Košické bábkové divadlo nadviazalo s našim plzenským tzv. družbu. Za riaditeľa Jána Rybárika sme dva razy hosťovali v Košiciach a na Zemplínskej šírave, Košičania hrali u nás v Plzni. Družba netrvala dlho, postupne zanikla, no nezanikli osobné kontakty a priateľstvá. Nové vedenie košického bábkového divadla na čele s riaditeľkou Katarínou Hegedűsovou a umeleckým šéfom Ivanom Sogelom pravidelne chodilo na festival Skupova Plzeň. Po vzhliadnutí mojej inscenácie Milenci z bedne, šli za riaditeľom Miroslavom Pokorným s požiadavkou, či by som ju ako “bývalý Košičan” nemohol preniesť do Košíc.

Iste to bola pre teba veľká umelecká výzva.

Aj keď som si myslel, že je moja “košická životná kapitola” uzavretá, riaditeľka Katka Hegedűsová ju znova otvorila a ja som nedokázal povedať nie. Pripravil som však iný titul. Dramaturg plzenskej Alfy Pavel Vašíček mi ponúkol text Černíkových Kocúrovín. Po Košiciach som ich potom realizoval aj doma v Plzni.

Tvoje inscenácie vždy otvárali novú divadelnú sezónu košického bábkového divadla a boli to väčšinou hry slovenských autorov – Lopejskej Kozliatka a vlk (1995), Hevierovi Ježkovia (1997) a Romanovského Princezná Kukulienka (1999). Mikulkovu hru Generál a ježibaba (2003) si najprv inscenoval v domovskom Divadle Alfa pod názvom Dom pri 500 básnikoch. Ktorý z týchto titulov máš najradšej?

Ťažko povedať. Ale teší ma konštatovanie vedenia košického bábkového divadla, že moja činnosť má vzostupnú tendenciu, vždy som na niečo nadviazal a veci posunul dopredu. Ku všetkým inscenáciám mám blízky vzťah a aj keď som si napr. Mikulkov text v Košiciach zopakoval, nešlo o kópiu inscenácie plzenskej. Princeznú Kukulienku som zase musel niekoľkokrát prispôsobovať novým priestorom.

Mal si ojedinelú skúsenosť – režírovať vo všetkých troch priestoroch košického bábkového divadla, od pôvodných na Roosveltovej ulici, na scéne Divadla Jorik i v tých najnovších.

S tými starými, historickými, kde som začínal, som sa lúčil nerád. Do tých priestorov som pôvodne pripravoval Princeznú Kukulienku. Prišli reštitúcie, bábkové divadlo sa muselo presťahovať a keďže nové javisko ešte nebolo hotové, Kukulienku bolo treba prispôsobiť scéne Divadla Jorik. Sála mi pripomínala skôr telocvičňu ako divadlo… Dnes sa Princezná Kukulienka hrá v novej budove, síce v priestore minimálnom, ale divadelnom.

Poznám ťa ako herca s neskrotným temperamentom, máš dar rúcať bariéry medzi javiskom a hľadiskom. Ako autor hudby sa deťom prihováraš cez text, melódiu a rytmus pesničky. Hudbu vieš zosúladiť s pohybom herca v priestore. Ako režisér sa venuješ tvorbe pre deti, pomáhaš im objavovať svet, ktorý ich obklopuje. V scénografickej zložke spájaš prvky scénografie s hereckou hrou, kombinuješ hru herca s maskou, používaš rôzne bábkarské techniky. Tvoje inscenácie majú neopakovateľnú atmosféru, lebo poznáš detskú dušu, vieš, ako dieťa osloviť, potešiť, rozveseliť a zaujať.

Na margo svojich hereckých kreácií sa toho popísalo už dosť. Hudobný talent nemám, ale hudbu mám od malička veľmi rád. Nestačí mi ju iba počúvať, potrebujem si ju zahrať či zaspievať. Takto nejako som sa dostal ku komponovaniu. V košických inscenáciách som mal šťastie na spoluprácu s vynikajúcimi scénografmi, či už šlo o Evu Farkašovú, Petra Čisárika alebo Ivana Nesvedu. Hovoríš o mne ako o režisérovi, ale ja nie som profesionálny režisér ako napr. náš plzenský Tomáš Dvořák, ktorý všetky inscenačné zložky zrežíruje do jedného veľkého divadelného celku. To ja nedokážem. Som herec a keď režírujem, vychádzam zo svojich hereckých skúseností.

Napriek tomu ti všetky inscenácie vyšli, si držiteľom viacerých významných ocenení a pokiaľ ide o Bábkové divadlo Košice, všetky tvoje inscenácie mali obnovené premiéry, veľkú reprízovanosť a dodnes sa hrajú. Dúfam, že aj Hegedűsovej Šípková Ruženka, ktorú si režijne pripravil koncom divadelnej sezóny 2006/2007, sa stane stálicou repertoáru košického bábkového divadla.

Loutkář 5/2007, p. 200–201.