Predmerský, Vladimír: BBD spomína, hodnotí a oslavuje - II

Na uvoľnené miesto dramaturga nastúpila mladá absolventka VŠMU K. Párnická-Revallová. Interným režisérom sa stal člen súboru L. Füleky, ktorý v nasledujúcom roku zaujal najmä naštudovaním poľskej folklórnej hry O muzikantovi Zvŕtalovi (1974). Hosťujúci režisér K. Brožek s choreografom J. Peškom vytvorili pohybovo skĺbenú inscenáciu herca s bábkou Choď tam – neviem kam, prines to – neviem čo! (1973, výtvarník A. Tománek) a B. Slavík uviedol svoju druhú čiernodivadelnú revue Concertino unisono (1973), ktorá začala získavať úspechy na festivaloch, štátnych a komerčných zájazdoch. Svoju životnú i umeleckú cestu ukončil B. Slavík (1917 – 1974) výpravou do Strateného sna v réžii L. Fülekyho. Slavík svojím osobitým výtvarným rukopisom rozhodujúcim spôsobom poznačil väčšinu bratislavských inscenácií a stal sa spolutvorcom a profilujúcou osobnosťou ŠBD.

V tomto mimoriadne náročnom období sa podarilo divadlu získať praxou overeného režiséra a autora bábkových hier Pavla Uhra, ktorý dovtedy úspešne pôsobil v banskobystrickom divadle. Uher priniesol do súboru myšlienkovo náročný, vyhranený pohľad na poetiku bábkového divadla, pri ktorom sa názorovo stretol aj s novou dramaturgičkou divadla. Prejavilo sa to už v jeho prvej bratislavskej réžii, scénicky široko koncipovanej Puškinovej Rozprávke o cárovi Saltánovi (1975).

Riaditeľovi J. Ozábalovi sa ešte pred jeho odchodom do dôchodku (1976) podarilo skompletizovať umelecké vedenie divadla. S absolventkou pražskej bábkarskej scénografie Evou Farkašovou nastupuje do divadla aj skúsený divadelný scénograf Ján Zavarský a krátko potom ešte výtvarníčka Hana Cigánová. Meno Jána Ozábala (1914 – 1981), zostalo neoddeliteľne spojené s najväčšími umeleckými úspechmi Štátneho bábkového divadla.

Režisér Uher mohol potom s celým tvorivým tímom realizovať náročné tituly, pri ktorých sa podieľal aj ako dramatizátor (Rodari Cibuľko, Exupéry Malý princ), alebo ako autor pôvodnej hry (Jačmienok, 1980). V jeho réžii sa na bratislavské javisko dostávajú moderné rozprávkové hry slovenských spisovateľov pre deti (Feldekove Rozprávky na niti, 1976, Uličianskeho Tik-Tak, 1978, Grznárovej Hašterica, 1979, Majeríkove a Glockove Zamagurské rozprávky, 1980) a z českej tvorby Brdečkov Kráľ a kúzelník Žito (1976). Uher sa prejavil ako azda jediný rozhľadený bábkový režisér, ktorý dokázal dramatickým obrazom pretlmočiť hudobné diela (Prokofjev Peter a vlk, Stravinskij Petruška, Vták Ohnivák, Bartók Drevený princ). Už iba výpočet jednotlivých titulov utvára obraz o žánrovej šírke a vyjadrovacích možnostiach tvorcov, ktorých sa spomínaní výtvarníci chopili s nebývalou nápaditosťou a originalitou.

V roku 1982 si divadlo chcelo pripomenúť svoju štvrťstoročnú existenciu reprezentatívnou publikáciou. Jej zostavovateľka, dramaturgička Revallová, netušila, že z dôsledne pripraveného dokumentačného materiálu zostane iba torzo. Pretože bulletin muselo schváliť Ministerstvo kultúry, prikázalo z neho odstrániť mená disidentov, emigrantov a ostatné, režimu nevyhovujúce osoby. Aj po tomto zásahu musel ísť text znova na schválenie. Nastala komická situácia, keď niektorý z vystrašených ministerských úradníkov našiel v materiáloch ďalšie nežiaduce meno. Vytlačenú publikáciu nakoniec zakázalo divadlu distribuovať a ponúkať účastníkom jubilejných osláv. Dodnes je bulletin dokladom neúplnosti tvorcov jednotlivých inscenácií, bez mena autora, režiséra, hudobného skladateľa alebo choreografa.

Smerovanie režiséra Uhera a jeho tvorivého tímu sa nestretalo vždy so súhlasnými názormi vedenia divadla. Tie vychádzali z úzko praktických skúseností: návštevníkmi bábkových predstavení sú prevažne deti predškolského a prvého stupňa školského veku a tým treba ponúkať jednoduchšie fabulované hry a inscenačné postupy. Jednotliví tvorcovia riešili situáciu odchodom z divadla a Uher krátko potom emigroval. Z výtvarníkov zostala v divadle do roku 1995 iba H. Cigánová, ktorá sa svojím osobitým rukopisom podpísala pod najhodnotnejšie inscenácie divadla. Vedenie divadla poverilo funkciou interného režiséra bábkoherca Štefana Kulhánka, ktorý úspešne dokončil rozpracovanú Uherovu inscenáciu Bohatier Ural (1982). Niektorými vydarenými réžiami (Zemaníková Pesničková vojna, 1984) sa usiloval stabilizovať umelecký súbor, ale zakrátko emigroval aj on. V rokoch 1980 – 86 zastával funkciu riaditeľa dovtedajší člen umeleckého súboru Jozef Skovay.

Tvorivým osviežením bolo hosťovanie režiséra M. Vildmana. Ten naštudoval Romanovského komédiu Princezná Kukulienka (1982), ktorá zostala na repertoári divadla až do súčasnosti. Umeleckým povzbudením bol prvý vstup uznávaného divadelného režiséra Jozefa Bednárika na pôdu bábkového divadla s inscenáciou hry Gulliverove cesty (1985) na scéne J. Cillera, s maskami a bábkami H. Cigánovej. Predpokladalo sa, že touto inscenáciou sa divadlu vrátia stratené umelecké pozície u divákov i odbornej kritiky. Vnútorné problémy divadla boli však silnejšie a zo súboru odišli viacerí jeho členovia.

Situácia sa pozvoľna začala stabilizovať až nástupom Jána Brtiša za riaditeľa divadla a návratom súboru do svojej budovy (1987). Otváral ju činoherný režisér Roman Polák Gogoľovým Plášťom. Monumentálnou inscenáciou eposu Gilgameš (1988) prispel k nastúpenej ceste režisér K. Brožek.

Umeleckým vedúcim súboru sa stal rozhľadený dramaturg z banskobystrického obdobia sedemdesiatych rokov, básnik a prekladateľ Jozef Mokoš (1987) a na miesto dramaturgičky sa vrátila K. Revallová. Ohlasované hosťovanie režiséra Ondreja Spišáka s hrou Diablov most spôsobilo príchod viacerých talentovaných hercov do bratislavského súboru. (Spišák zostal potom v internom zväzku divadla do roku 1992). Z Česka prišla manželská dvojica K. Aulitisová a Ľ. Piktor, nastúpila absolventka bábkarskej katedry P. Dušová, do súboru sa vrátil A. Pachinger, z banskobystrického divadla prišla dvojica hercov I. Adamec a M. Vanek a zo žilinského P. Fejér. J. Mokoš si pozval do divadla svoje bývalé banskobystrické herecké opory M. Sádeckú a A. Vaculíka. V bratislavskom súbore sa na prelome rokov 1989 – 90 stretol skutočný výkvet slovenského bábkoherectva. Pozitívne sa to prejavilo na jednotlivých inscenáciách. Diablov most (1989) vo výtvarnom stvárnení F. Liptáka a H. Cigánovej znamenal obrat v poetike bratislavského divadla. V klauniáde Hra (1989) sa v pohybových kreáciách prejavilo majstrovstvo dvojice Piktor-Aulitisová a P. Dušovej. Režisér J. Bednárik v Mozartovej Čarovnej flaute (1990) dosiahol logickú premenu bábky a masky na herca. Inscenácia sa stala kultovým predstavením divadla doma a na zahraničných zájazdoch. Jednotlivé individuality súboru herecky koncertovali v Nestroyovej hre Zlý duch Lumpacivagabundus (1990) a v druhej inscenácii prirodzeným kontaktom s detským obecenstvom sugestívne rozohrávali príbeh o Objavení Ameriky (1991). K týmto dvom réžiám priradil O. Spišák aj netradičnú dramatizáciu Czambelových rozprávok pod názvom Najväčšie cigánstvo (1992), ktorými ukončil svoje mimoriadne úspešné pôsobenie v ŠBD.

Môžeme konštatovať, že ďalšie smerovanie divadla bolo postavené na spolupráci s externými režisérmi. Z emigrácie sa vrátil režisér P. Uher a so súborom naštudoval vlastnú dramatizáciu snovej rozprávky L. Carrolla Alica v zázračnej krajine (1992), pri ktorej sa opäť stretol so svojím predchádzajúcim tímom výtvarníkov, E. Farkašovou a J. Zavarským. Hosťujúci režisér J. Uličiansky uvádza rozprávkový muzikál J. Lenharta Posledný kvet (1993) vo výprave košického výtvarníka Petra Čisárika. Objavením tohto rozhlasového autora pre bábkové divadlo, odchádza z postu dramaturgičky K. Revallová a jej funkciu preberá J. Mokoš. S činoherným režisérom Martinom Kákošom prenášajú na bábkové javisko renesančnú veršovanú hru Pavla Kyrmezera Komédia o boháčovi a Lazarovi (1993), pri ktorej došlo k absolútnemu prepojeniu herca s bábkou, ku ktorému prispelo aj riešenie scény (M. Pietor ml.), kostýmovanie hercov a hra s vyrezávanými marionetami (H. Cigánová). Do divadla opäť prichádza režisér Bednárik, ktorý príbeh Donizettiho opery Nápoj lásky (1994) komicky zosúčasnil. Inscenácia získala najvyššie ocenenie na medzinárodnom festivale v srbskej Subotici.

Do súboru prichádzali aj prví absolventi bratislavskej bábkarskej katedry VŠMU, ktorí dostávali náročné herecké príležitosti v Endeho Ukradnutom čase (1995), v muzikáli Mery (1995), v Kráľovnej víl (1996) spisovateľky M. d´Aulnov a v inscenáciách Kvapilovej Princeznej Púpavienky (1997) a v Kainarovej Zlatovláske (1998), ktoré naštudoval popredný činoherný režisér SND Ľubomír Vajdička

Po odchode interného režiséra Spišáka z divadla opustilo súbor viacero špičkových hercov. Bolo zjavné, že spomínané talenty nenachádzali v divadle dostatočné tvorivé podmienky pre svoje umelecké ambície. Chýbala im osobnosť režiséra, schopného vytvoriť v tvorivom procese novú poetiku divadla.

Ďalší vývin divadla tento názor iba potvrdil. J. Mokoš riešil vážnu situáciu divadla režírujúcimi bábkohercami súboru. Praxou neovereným nadšencom chýbala spolupráca s dramaturgom. Z hercov najväčší priestor dostal Juraj Adamík, ktorý s dvojicou autorov J. Malecom a V. Zetekom rozbehol cyklus rozprávok zo starého Prešporka (O bratislavskej hradnej kuchárke, 2003, O Rolandovej soche zaľúbených, 2004). Vzniká aj pôvodná bábková hra spisovateľa Václava Šúplatu Nafukovacia rozprávka (1999) a čiernodivadelný hudobný projekt Dušana Štaudera Finist (2001) s odkazom na Musorgského hudbu. Inscenácia získala hlavnú cenu na medzinárodnom festivale v Banja Luke. Koncepčnú neujasnenosť smerovania divadla zachraňuje meno režiséra J. Bednárika. Pre svoju ďalšiu spoluprácu s divadlom si vybral Čajkovského hudbu k baletu Luskáčik (2001), v ktorej striedal rôzne druhy bábok s čiernym divadlom, hercov v maskách s baletnými tanečníkmi.

Od l. septembra 2002 sa dovtedajšie Štátne bábkové divadlo premenovalo na Bratislavské bábkové divadlo.

V tomto dosť chaotickom čase odchádza po sedemnásťročnom pôsobení v divadle Jozef Mokoš (2003) a umeleckým šéfom sa stáva Dušan Štauder. Divadlo zostalo bez dramaturga. Nástupom Štaudera sa koncepčne rozšírila spolupráca divadla s bábkarskou katedrou. Prejavilo sa to už pri Štauderovej dramatizácii a réžii Medušky (2004), do ktorej zapojil mladú poslucháčku réžie a dramaturgie a výtvarnú stránku inscenácie mu riešila poslucháčka bábkarskej scénografie. Aj v ďalších inscenáciách dal príležitosť študentom bábkoherectva, z ktorých sa najtalentovanejší stali v nasledujúcich sezónach členmi umeleckého súboru. Súčasne so školou vznikol divadelný projekt Škôlkohry, venovaný deťom predškolského veku, pri ktorom sa stretli profesionáli so študentmi. Spoluprácu rozšíril aj na absolventov činohernej réžie a dramaturgie. Začínajúci režisér Kamil Žiška mohol realizovať svoju dramatizáciu rozprávky Soľ nad zlato (2005) a v nasledujúcom roku naštudoval so súborom Shakespearovu Búrku (2006). Po prvý raz mohli herci spolupracovať s vynikajúcou českou režisérskou osobnosťou, Josefom Kroftom, na inscenácii Začarované gajdy (2006) a s viedenským režisérom slovenského pôvodu Štefanom Kulhánkom na rozprávke O psíčkovi a mačičke (2007).

Čo želať divadlu pri jeho päťdesiatke? Aby mladý, talentovaný herecký kolektív dostával dostatok náročných príležitostí pri spolupráci s osobitými režisérmi. Pri vytváraní koncepcie divadla a jeho inscenačného štýlu, nemôže v divadle chýbať osobnosť dramaturga. Divadlo musí svoju činnosť viac obrátilo smerom na bratislavského diváka. Príkladom môže byť Festival slovenských bábkových divadiel, ktorého ohlasovanú tradíciu začalo divadlo realizovať v roku 2005 pri výročí Dobšinského. Väčšej pozornosti by sa mu malo dostať aj od zodpovedných orgánov, aby obecenstvo vchádzalo do budovy kultúrneho divadelného stánku. Nie je toho málo, ale Bratislavčanom držím palce!

Loutkář 4/2007, p. 156–157.

Predmerský, Vladimír: BBD spomína, hodnotí a oslavuje - II

Current issue

Premieres

Festivals

Anniversaries

Links

Our supporters