Predmerský, Vladimír: Zápisník zo Slovenska

Iba pred niekoľkými mesiacmi som gratuloval k narodeninám Karolovi Spišákovi (17. 8. 1941), riaditeľovi a režisérovi Starého divadla v Nitre. Želal som mu najmä zdravie, lebo ono ho dlhodobo zrádzalo a opúšťalo. Karol bol nielen vyštudovaným režisérom, ale od mladosti aj výborným televíznym a filmovým hercom. Preto dokázal zahrať aj zdravého človeka. Stačilo prísť na niektorú premiéru do divadla, zaklopať na dvere jeho kancelárie, stlačiť kľučku a už sa ozýval jeho bujarý hlas: “Servus! Sadni si. Nalejem ti?” Spoločnosť sa u neho už dávno bavila a počúvala jeho životné príbehy: “Počul si, že sa bude opravovať slovník dramatických umelcov? Miesto slova režisér sa bude používať slovo Spišák.” Narážal na to, že nielen jeho dvaja synovia sú úspešnými pokračovateľmi jeho profesie, ale na štúdium réžie sa vydal aj jeho vnuk. Po predstavení sme sa s ním neradi lúčili, ale spokojne sme odchádzali s tým, že sa predsa na najbližšej premiére opäť stretneme. Tak to na nás nádherne zahral. On si aj do nemocnice odskočil iba tak na kontrolu (veď, ešte bolo treba spresniť obsadenie Shakespearovej hry v jeho réžii na letných hrách a podpísať nejaké papiere v divadle). Len už nestačil anulovať tú správu o svojej smrti (13. 3. 2007). A tak som pred nedávnou premiérou v Starom divadle akosi samozrejme vybehol na prvé poschodie k dverám jeho kancelárie, automaticky som zaklopal a stlačil kľučku. Neotváral. Aj tak ho však bolo plné divadlo. Zostalo v ľuďoch, v hercoch. Trocha zarazených, prekvapených, ale tvorivo odhodlaných. Znova sa mi premietli stretnutia s Karolom, či už pri spolupráci v televízii, ale najmä potom, keď odišiel z nitrianskeho Divadla Andreja Bagara a stal sa riaditeľom Bábkového divadla (1999). Bol nielen umelcom, ale aj praktikom, a preto už o mesiac premenoval bábkové na Staré divadlo. Netlačil sa do bábkových réžií, na to tam mal svojho syna, ale každú sezónu uviedol so súborom činohernú inscenáciu. Nesmierne to pomáhalo bábkarom. Celý tvorivý život inklinoval ku komediálnemu žánru a najmä k satirickým hrám. Mimoriadne sa mi páčila jeho inscenácia Aristofanových Ftákov v autorskej úprave Jiřího Žáčka a s hudbou domáceho E. Gnotha. Spišák bol človekom s pevným názorom, a preto sa dostal do sporu aj s ministrom kultúry počas Mečiarovej vlády. Postavil sa na stranu štrajkujúcich a z funkcie riaditeľa bol odvolaný. Po zmenách vo vláde sa na tento post opäť vrátil a podpísal sa pod mnohé aktivity a úspechy divadla. (Tradíciu si zachovala najmä prehliadka divadiel krajín V4, akcentovaná na práce študentov bábkarských vysokých škôl). Hovoril aj o tom, že divadlo pre deti zapĺňa estetickú a duchovnú pustotu, a preto by malo byť podporované každou vládou. Myslím si, že práve tento názor zostáva naliehavo aktuálny. Karol Spišák, človek, kamarát, umelec nám bude veľmi chýbať. Keď som niekedy začiatkom osemdesiatych rokov ukončil zber a triedenie materiálov o histórii slovenských kočovných bábkarov a jednotlivé kapitoly sa stali súčasťou mojich Dejín bábkového divadla na Slovensku do roku 1950, ktoré za aktívneho prispenia prof. M. Česala vyšli ako vysokoškolské skriptá pre pražskú katedru (Státní pedagogické nakladatelství, 1985), vedel som, že je to iba začiatok neprebádaného výskumu. Pretože sa moja pozornosť sústredila v ďalšom období na iné témy z histórie slovenského bábkového divadla, čakal som, kto sa vráti k histórii kočovného bábkarstva na Slovensku. Lebo, žiaden výskum histórie a najmä tej najstaršej, ktorá je roztrúsená po rôznych knižniciach, múzeách a zabudnutých zbierkach, nedá sa robiť iba tak, vo voľných chvíľach. Historik, bádateľ sa jej musí venovať plným nasadením dlhé roky, ak nie celý život. Úprimne som sa potešil, keď sa mi do rúk dostala kniha Idy Hledíkovej-Polívkovej Komedianti – kočovníci – bábkari, ktorú vydal bratislavský Divadelný ústav s Vysokou školou múzických umení (2006). Autorka sa v nej vrátila ku všetkým doteraz publikovaným materiálom, doplnila ich biele miesta o nové historické poznatky a v takýchto súvislostiach ich obohatila o svoje vývody a názory. I. Hledíková-Polívková sa však neuspokojila iba s úzkym výskumom okolo osobnosti Jána Stražana, ale pôsobenie kočovných bábkarov zaradila do širších súvislostí. Poukázala na zrod európskej marionety v období baroka a pohľadom na divadlo a bábky v strednej Európe sa logicky dostala až na pôdu kočovných bábkarov v Čechách a v Maďarsku v 18. a 19. storočí. Na tomto základe mohla mapovať pôsobenie kočovných bábkarov na území Slovenska v 19. storočí. Mimoriadne objavné je autorkine zistenie z maďarských archívov, že v okolí Bratislavy hrával ešte pred Stražanom najstarší maďarský bábkar Adolf Hincz. Cez rod Jána Stražana sa Hledíková-Polívková dostala k jeho pokračovateľom až do súčasnosti, reprezentovaným Tradičným divadlom Antona Anderleho. Publikácia je doplnená česko-slovenskou hrou o Faustovi (neúplný text objavila v maďarských archívoch historička M. Cesnaková-Michalcová) a o jeho verzie v podaní s textami rodiny Anderlovcov. Bohatý dokumentačný a obrazový materiál vytvára celkový obraz o skúmanom období autorky Idy Hledíkovej-Polívkovej. Slovenská divadelná história, odborná verejnosť a vysokoškolskí študenti už potrebovali takúto publikáciu. Bolo príznačné, že sa krst knihy uskutočnil 20. 4. 2007 na pôde Múzea bábkarských kultúr a hračiek Hrad Modrý Kameň. Už aj preto, že Slovenské národné múzeum odkúpilo poslednú maringotku a marionety rodiny Dubských z Piešťan, zničenú maringotku dalo zreštaurovať a v nej mal svoje predstavenie Anton Anderle. Je to zásluha nielen gen. riaditeľa SNM Marákyho, ale aj riaditeľky MBKH Heleny Ferencovej a jej spolupracovníčok. * Pri príležitosti 50. výročia založenia Bratislavského bábkového divadla vyšla kniha Cesta okolo sveta za 50 rokov. Jej zostavovateľka Ivica Ozábalová ju rozdelila do troch častí. Prvá sa venuje histórii divadla až do súčasnosti, druhá sa venuje spomienkam účastníkov a pamätníkov divadla a tretia časť je doložená faktami a dokumentmi o päťdesiatročnej činnosti divadla. Práve v nej sa prejavila Ozábalovej dôslednosť pri overovaní faktografických záznamov, ktorých pravdivosť už dlhé roky absentovala v neúplných publikáciách divadla. Kniha má resumé v angličtine, nemčine a ruštine. Autorkou graficky mimoriadne vydarenej, reprezentatívnej knihy o BBD je Dana Bleyová. Bratislavčania sa už konečne majú čím pochváliť.

Loutkář 3/2007, p. 105.