Leška, Rudolf: Sůl je totiž nad zlato, víte?

Posledné premiéry Naivného divadla tvorili inscenácie určené prevažne menším deťom, pričom obe boli variáciami na klasické látky. Prvá našla námet v ľudovej rozprávke Soľ nad zlato, druhá nadväzovala na nemeckú rozprávku Hrnček, var! Na prvý pohľad rozdielne príbehy majú spoločného menovateľa – emancipácia dospievajúceho jedinca, ktorý predstihne svojich rodičov a prevýši vlastnú autoritu (aj keď v oboch prípadoch nie je prítomná v tak silnej podobe ako v ich predlohách).

Isto nikto nepochybuje o tom, že Iva Peřinová je zdatnou dramatičkou, ktorá dokáže svojimi textami vzbudiť pozornosť (Jeminkote, psohlavci, Krásný nadhasič aď.). Ako iné jej rozprávky (Bezhlavý rytíř, Alibaba atď.), aj “Sol je nad zlato!” sa vyznačuje úsmevným pohľadom na prastarý mýtus prečítaný dnešnými očami, sem-tam okorenený súčasnými reáliami a komikou, vždy však v medziach dobrého vkusu, neuchyľujúc sa k perzifláži. Sebe vlastným humorom a originalitou nijako nepodceňuje detského diváka, ktorému ponúka kvalitu, akú rád akceptuje aj dospelý (uvedený odstup pekne dokumentuje napr. dialóg kniežaťa Jaroslava a hovoriacej srnky Ády: “Jak to, že mluvíš? / Hádej. / Leda že jsi zakletá… Jsi zakletá! Zakletá princezna nebo tak něco. / Chtěl bys takovou potkat, což? Chtěl bys ji vysvobodit a vzít si ji za manželku, což? To by se ti líbilo. Ale mě z toho vynech.” alebo Jaroslava a Bábinky: “Vy máte sůl a vy my ji dáte! Nejdřív mě asi necháte splnit nějaké nesmyslné úkoly, ale já to všechno dokážu a odnesu si pytel soli! / To je dobré, to mě nenapadlo…” atp.).

Niektoré motívy by sme mohli detektívne hľadať v starých literárnych spracovaniach tejto báje, vystopovateľnej až do dvanásteho storočia. Najzreteľnejšia je inšpirácia slovenskou verziou v Němcovej zápise, ktorý je jemnejší ako ten Dobšinského. V nemeckej, resp. rakúskej verzii – Husiarke bratov Grimmovcov – by sme naopak mohli nájsť toľko akcentovaný motív slaných sĺz; početné intertextové väzby existujú s filmom Bořivoja Zemana (pytači, kuchár, poddaní atp.). Jej sujet však zostáva svojský – sestry sú len dve (Baruška a Maruška), babička (Bábinka) jazdí lesom na maringotke, spoločníčku jej robí srnka Áda apod. Niektoré významnejšie zásahy ale celkovo posunuli “Soľ” z hraníc žánru. Z Peřinovej spracovania sa vytrácajú vyhrotené strety (kráľ – dcéra, dve sestry voči sestre tretej), ako aj rozprávke vlastné absolutizovanie (soľ sa tu napr. nestratí celkom, ale je k dostaniu “v zahraničí”, pričom po prevoze do kráľovstva sa mení na zlato, čo vyvoláva špekulantské aktivity colníka; navyše sám kráľ je taký šibal, že si nechá od kuchára uvariť polievku zo sĺz poddaných atď.). Problémom takéhoto odpútania sa je, že sa nemôže spoľahnúť na komunikáciu diváka s pratypmi predlohy, ktorú musí nahradiť čímsi novým – fabulačne aj ideovo – tak, aby nestratilo na kvalite výpovede. Príkladom, kde sa tento posun nevydaril je podľa mňa situácia v expozícii (mimochodom až pristručnej a málo logicky odôvodnenej, škrtať sa malo skôr v zdĺhavejších “lesných” obrazoch); kráľ sa len tak mimochodom spýta na to, ktorá z dvoch dcér ho má radšej a tie mu len tak mimochodom odpovedia, že je predsa Baruškine zlato alebo že ho Maruška potrebuje ako soľ. V tejto nevinnej mimovoľnej vete pravdaže nie je žiadne cordeliovské gesto, žiaden “zločin z previnenia” (Freud). Akoby si vytrácanie hlbšieho zmyslu príbehu uvedomovala aj autorka, takže do hry vložila priehrštie ľudových porekadiel, ktoré ale nevyzneli tak vtipne, ako by si asi priala – naopak, pôsobili skôr trápne mentorsky. Zahladenie kontrapunktu dobrého a zlého, kedy sa všetko deje, akoby išlo o nejakú zábavnú historku, málo rešpektuje skutočnosť, že bez dramatického konfliktu len ťažko robiť dobré divadlo.

Koncepcia režiséra Dvořáka vychádza čiastočne z jarmočného divadla, čiastočne z tradičnej činohry. Nechal sa ale zlákať najjednoduchšou cestou – cestou grotesknej hyperboly a karikatúry, v ktorej sa stráca pôvabná jazyková ekvilibristika aj vlastný obsah. Na javisku sa striedajú v podstate dve prostredia. Interiérové scény na kráľovskom zámku sú riešené postavením malého (jarmočného) javiska, na ktorom vystupujú herci ako bábky so živou hlavou. Scény v lese, na colnici, príp. v maringotke sa zaobídu s prostou činohernou interpretáciou (okrem maňušky Ády). Použitie bábok so živou hlavou sa mi vidí ako neodôvodnený gag, ktorý vonkoncom nezapadol. Zrejme chcel režisér dosiahnuť istý kritický odstup od pitvoriacich sa dvoranov (aj u vyslovene pozitívnych postáv), no výsledok pôsobí skôr ohyzdne. Nespoznával som veru v režisérovi autora brisknej inscenácie Troch mušketierov alebo smutno-smiešne pravdivého Krásneho nadhasiča.

Najživšími miestami sú tak hudobné výstupy s vtipnou hudbou (nie vždy však s rovnako nápaditými textami, ako napr. “do, re, mi, fa, sol, sol, sol…”), v ktorých bolo cítiť srdečnú radosť. Nič nemožno vytknúť ani hercom, ktorý v rámci zvoleného modelu so všetkou profesionalitou, ba vynikajúco zahrali svoje postavy. Obzvlášť trefná bola Markéta Sýkorová ako Bábinka, jemne pripomínajúca “správnu kamarátsku učku”, akú si pamätáme zo školy. Rozkošnú Ádu vodila a vytvorila Michaela Homolová. Zdeněk Peřina ako mierne neprebudený, ale milý a obľúbený kráľ Radovan a Tomáš Bělohlávek ako excentrický kuchár vytvorili najvydarenejšie mužské kreácie. Svoje typy dobre odhadli aj Karolína Nižníková (Maruška) a Zuzana Kolomazníková (Baruška). Nasadenie súboru sa postaralo o to, že inscenácia neklesla do sivého podpriemeru. Závideniahodný ansámbel!

Čo bolo vyššie uvedené o hereckých kvalitách, možno cele vztiahnuť aj na druhú recenzovanú inscenáciu. Helena Fantlová a Jan Hrubec hrajú s nežným citom, jemne pointujú vtipné dialógy, spontánne spievajú a muzicírujú. Obaja svojim prirodzeným šarmom dodávajú odkrytému vodeniu maňušiek a scudzujúcej interpretácii kus elegancie.

Inscenácia vychádza z dvoch textov Víta Peřinu. Prvá rozprávka (“Hrnečku, vař!”) je adaptáciou Erbenovej verzie Sladkej kaše bratov Grimmovcov, ktorú obohacuje o dvoch Barunkiných nápadníkov (zlého Mlynára a dobrého Františka). V popredí je tu narátor v zdieľanej interpretácii oboch protagonistov. V druhej rozprávke (“O kouzelném hrnku”) epický subjekt ustupuje v prospech dramatična, ale text sa mi javí miestami prešpekulovaný a hlavne neplynúci s takou prirodzenou ľahkosťou, ako v prvom prípade. Ide v ňom o akési súčasné dopovedanie prvého príbehu, spočívajúce v anabáze pecivála Honzu, vrcholiacej jeho mentálnym dozretím a poučením, že bez práce nie sú koláče (ale tiež trebárs čo-to o význame ekosystému…).

Režisérka Michaela Homolová volí – zhodne s dramatikom – rovnaké východisko v scénografii i aranžmán pre oba texty. Hrá sa vo výprave Barbory Hubenej, veľmi šťastne pracujúcej s prírodnými materiálmi, ktorá pozostáva z dvoch vyvýšených drevených konštrukcií, vpredu prepojených mostíkom nad riečkou (textil). Kašu v prvej časti, rovnako ako sneh v druhej, tvorí plachta. Celý priestor vnútri aj zvonka uvedenej konštrukcie zapĺňajú svojim živým prejavom herci.

Režisérka si našla odpoveď na otázku o čom hrať Hrnček, var!, keď je dostač jedla i cukru (kedysi tak vzácneho) – nie je to len čaro “temporis acti”, ale svojim spôsobom aj výpoveď o istom spôsobe života v spolužití človeka s prírodou (a tiež o nezanedbateľnom posilnení sebavedomia detského diváka). Zdá sa teda, že réžia Homolovej svedčí a že drobnosť, vzniknuvšia “nad plán” v štúdiu, zďaleka prekonala “veľkú” inscenáciu na hlavnej scéne.

Naivní divadlo Liberec

Iva Peřinová: Sůl je nad zlato!

Režie: Tomáš Dvořák

Výprava: Jaroslav Milfajt

Hudba: Vratislav Šrámek

Dramaturgická spolupráce: Vít Peřina

Psáno z premiéry 17. 2. 2007.

Naivní divadlo Liberec

Vítek Peřina: “Hrnečku, vař!” aneb Dvě pohádky o hrnečku

Režie: Michaela Homolová

Výprava: Barbora Hubená

Hudba: Miroslav Ošanec