Začnite s vysťahovaním – spomienka, ktorá nevyprchá

Na pôde festivalu Bábkarská Bystrica vznikol ojedinelý, pútavý site specific projekt Začnite s vysťahovaním Kataríny Aulitisovej, Markéty Plachej a študentov Katedry bábkarskej tvorby bratislavskej VŠMU.

Účastníci ostatného ročníka festivalu Bábkarská Bystrica boli svedkami nevšedného projektu, ktorý sa realizoval priamo na základe zadania organizátorov festivalu a reflektoval aktuálnu historicko-spoločenskú udalosť, 70. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania.

Na pôde festivalu tak vznikol ojedinelý, pútavý site specific projekt Začnite s vysťahovaním Kataríny Aulitisovej, Markéty Plachej a študentov Katedry bábkarskej tvorby bratislavskej VŠMU, Ateliéru klaunskej scénickej a filmovej tvorby JAMU v Brne a muzikálového herectva Konzervatória J. L. Bellu v Banskej Bystrici.

Projekt bol ušitý na mieru schátralého opusteného renesančného kaštieľa Radvanských v banskobystrickej mestskej časti Radvaň. „Začnite s vysťahovaním“ – šifrovaný rozkaz generála Goliana, ktorým sa začalo Slovenské národné povstanie tu nadobúda ďalší, symbolický význam. Kaštieľ je vysťahovaný už dávno, v jeho kedysi veľkolepých, no dnes spustnutých rozpadajúcich sa priestoroch natrafíme dnes len na duchov minulosti. Dvadsiatka študentov sa sem nasťahovala na dva intenzívne týždne, počas ktorých spoločne pod dramaturgickým a režijným vedením Kataríny Aulitisovej tých duchov najťažších chvíľ minulého storočia nakrátko oživili. Skutočne nakrátko – inscenácia pre približne 50 divákov mala jeden deň premiéru a druhý derniéru.

Štruktúru inscenácie (či skôr performancie) rámcujú historické udalosti od Mníchovskej dohody po koniec druhej svetovej vojny. Tie tvoria tematickú kostru, ktorú vypĺňajú samostatné krátke výstupy-obrazy, herecky interpretované predovšetkým prostredníctvom pohybu, tanca a rytmu.

Výstupy sa odohrávajú v rôznych priestoroch kaštieľa. Diváci vedení sprievodkyňami prechádzajú miestnosťami, v niektorých častiach sa delia na dve skupiny, aby sa opäť stretli a pokračovali spoločne. Kaštieľom postupujú od veľkých presvetlených reprezentatívnych priestorov na prvom poschodí až po tmavé, malé hospodárske a služobné izby a komory v prízemí. Tejto rôznorodosti priestorov kaštieľa sa Aulitisová prispôsobila a obsahovo, významovo delí performanciu akoby na dve časti.

Prvá časť, odohrávajúca sa prevažne na poschodí kaštieľa zobrazuje udalosti, ktoré predchádzali SNP. Sú podobenstvom o štáte a spoločnosti, ako ich menila a určovala doba. Sledujeme rozdelenie republiky, ako sa zo slovenských vojakov stáva vojsko fašistického štátu, aby sa neskôr tí istí vojaci pridali k partizánom, ako sa do pokojného každodenného života ľudí vkradol strach a teror, ako sa vojna a smrť stali súčasťou ich života. Výstupy sú stvárnené rozličnými prostriedkami, ktoré zohľadňujú možnosti konkrétneho priestoru, ale aj emóciu výpovede, ktorú chcú priniesť. Napríklad mníchovské rozdelenie republiky sledujú diváci na nádvorí ako nemohru masiek s až groteskným vyznením. Fašizácia štátu je stvárnená dynamickou pohybovo-tanečnou etudou, v ktorej jednoduchou zmenou tanečných krokov na vojenské pochodovanie slovenskí vojaci prechádzajú pod nové vedenie. Spoločné vyhlásenie odboja (demokratov a komunistov) zahrajú dvaja koledníci ako trocha hádavú betlehémsku hru v bizarnom rodinnom bábkovom divadielku. V prijímacom salóne kaštieľa herci súbežnými pantomimickými etudkami ukazujú idylický život bežných ľudí, aby ich vzápätí so slovami Himmlerovho prejavu o vykynožení a asimilácii podradenej rasy postupne prikryl a dusil obrovský igelit, pod ktorým zaradom miznú. Pôsobivým je aj výstup v kaplnke kaštieľa: štyri herečky spievajú staroslovienský otčenáš, počas žiaľnej piesne vysoká postava v bielom rubáši pripomínajúca Krista maľuje vodou na steny tváre ako z Munchovho Výkriku. Tváre sa vpíjajú do omietky, miznú, postava ich znova a znova prekresľuje.

V prachu a špine kaštieľa, s obradnosťou, s ktorou ich herci stvárňujú, sú mnohé obrazy desivo sugestívne. Aulitisová ich odľahčuje a kontrastne dopĺňa humornými skečmi Frontového divadla. Prináša to odľahčenie atmosféry, ktorá by sa časom stala príliš ťaživou, depresívnou a v konečnom dôsledku i menej pôsobivou.

V druhej časti, venovanej Slovenskému národnému povstaniu, diváci zostupujú na prízemie kaštieľa. V pohybovej etude sledujeme ešte partizánov, ako postupne prehrávanú svoj boj, no potom sa cez miestnosti s výtvarnými inštaláciami sviečkami osvetlených papierových domčekov a pomaľovaných okien dostávajú diváci do „domovov“ obyčajných ľudí. Pozornosť tvorcov sa zo spoločnosti a štátu presúva na jednotlivcov a ich príbehy. Povstanie zobrazujú cez konkrétnych ľudí, cez ich osobné „pribehy smrti“. Tak ako sa miestnosti kaštieľa zmenšujú a tmavnú, aj výstupy sú komornejšie a intímnejšie. Do popredia sa dostáva sled krátkych výpovedí ľudí, ktorých zasiahla smrť. Každý scénický výjav popíše pár vetami jeden z hercov a na konci jeho slov sa objaví napísané meno obete. Herecká akcia je veľmi metaforická a obradná, súbežný komentár zaznieva sucho, bez akejkoľvek emócie, no práve tento zdanlivý rozpor umocňuje silu výjavu. Obradnosť charakterizuje inscenáciu, a práve tu sa to prejavuje v plnej miere. V atmosfére piety sa potom inscenácia nesie až do svojho záveru. Po nemých pohybových etudách pozostalých žien a zapálených zápalkách za každú vypálenú obec prichádza čena v čiernom. Divákov sprevádzala celým predstavením, zjavovala sa a mizla, mĺkvo zbierala do bielej zástery z rôznych výklenkov a dier polámané a obhorené kúsky konárov a polienok. Z nich teraz na zemi vyskladá ľudskú postavu ako pomník všetkým mŕtvym.

Markéta Plachá, autorka výtvarného konceptu, odela hercov do uniformných bielych košieľ a čiernych nohavíc, kostýmom odlíšila len čiernu ženu. Táto jednoliatosť vynikne najmä v kolektívnych pohybových scénach, kedy herci pôsobia ako jeden organizmus. Vo výstupoch nápadito využíva materiál, ktorý poskytuje kaštieľ – prach, tehly, okenné rámy, ale aj igelit a papier a spolu s Aulitisovou nechávavú hercov pomocou neho vytvárať pôsobivé obrazy, alebo ich používa samostatne, v sprievodných výtvarných inštaláciách.

Vyzdvihnúť treba sústredenú invenčnú prácu študentov. Hoci do projektu prišli z iného školského prostredia, s inou skúsenosťou, vo výslednom tvare nebolo medzi nimi cítiť rozdiel. Do svojej interpretácie vložili samých seba, svoj pohľad na tému vojny, smrti, odvahy a utrpenia. Ich výpoveď je emotívna a úprimne presvedčivá.

Škoda len, že projekt mal taký krátky, priam podenkový život. Zaslúžil by si viac divákov a väčšiu pozornosť, najmä v banskobystrickom kraji (župan kraja Marián Kotleba je známy svojmi extrémistickými názormi a v poslednom období aj kauzou stopnutia dotácie projektu Stop extrémizmu Bábkového divadla na Rázcestí). Katarína Aulitisová a jej spolutvorcovia progresívnym spôsobom pretvorili odkaz Slovenského národného povstania do sugestívneho podobenstva, ktoré nám pripomína, ako zraniteľná je spoločnosť, ako nebadane sa do nej votrie bezprávie, strach a teror a aký krehký je ľudský život.

Začnite s vysťahovaním

Dramaturgia: Katarína Aulitisová, výtvarný koncept: Markéta Plachá, výroba: študenti bábkarskej scénografie a technológie KBT VŠMU a Markéta Plachá, réžia: Katarína Aulitisová.

Premiéra 26. 9. 2014 behom festivalu Bábkarská Bystrica 2014 Dvojitý impulz.

Dominika Zaťková, 8. 12. 2015

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.