Dzadíková, Lenka: Hlavy a čo je v nich

Premiéry dvoch slovenských bábkových divadiel spája nie len to, že sa konali v rovnaký októbrový deň, ale tiež informácia, že inscenátormi sú (aj) českí tvorcovia. Kým Marek Zákostelecký už v nitrianskom Starom divadle Karola Spišáka (aj v iných slovenských divadlách) režíroval, tvorba nemecko-česko-ruského súbor KHWOSCH bola pre slovenské obecenstvo novinkou, hoci je pravdou, že s ich Dinooperou podnikli vo februári 2023 aj malé slovenské turné. Jednou zo zastávok bola Žilina, kde potom začali pracovať na inscenácii v tamojšom Bábkovom divadle.

Do myslí

Inscenácia Domysli, ktorú tu KHWOSCH realizoval, je tímovou prácou – Mathias Baresel, Frieda Gawenda, Daria Gosteva, Josef Havelka a Frithjof Gawenda nemajú v bulletine rozdelené funkcie, sú označení ako tvorivý tím. Osobitne je uvedená len dramaturgia domáceho Mateja Trubana a hosťujúcej Hany Launerovej. Spoločne sa ponorili do mysle – do niektorých zákonitostí fungovania našich emócií a prežívania.

Hlavným hrdinom je osemročný Tomi, ktorý nemá kamarátov, jeho blízkou bytosťou je mačka Cica. Nevieme, čo presne sa stalo (úmrtie, zatúlanie), no prišiel o ňu a musí sa s tým vysporiadať. Cica divákov zavedie do Tomiho mysle. Je to vysoký dom, v ktorom bývajú myšlienky, pocity, sny a spomienky. Chlapec spozná jednotlivé zmysly, aj to, že spôsoby našej reakcie na stres sú rovnaké, aké boli už u jaskynného muža: zamrznutie, boj alebo útek. Symbolom strachu je tu pavúk, ktorému sa treba pozrieť do očí. Tomi stretá vo svojej mysli rôzne bytosti, napríklad kopáčov v bani spomienok, ktorí si ich následne pozerajú v špeciálnom kine

alebo dinosaura, ktorý Tomimu vysvetlí, že ak sa chce stretnúť s Cicou, musí prejsť po moste z fantázie. Tomiho cesta mysľou zachytáva domnelé fázy smútenia po strate a emócie majú paralelu aj v predpovediach počasia, ktoré cyklicky zaznievajú – búrka, silný dážď, hmla.

Po plejáde pocitov, ktoré Tomi zažije, prichádza dojemný záver. V nežnej interpretácii Jana Homolku so zamatovo položeným šeptavým hlasom znie: Nie si sám. Možností je nekonečno. Aj ciest, kam ísť. Je strašne veľa miest. Len sa pozri! Neboj sa. Si vo všetkom. Si v tučniakovi, ktorý chce lietať, si svetluška v hlbokom lese, si dokonca aj mamut z jaskyne. Si chlapec aj dedo, ktorým ešte len budeš. Si myšlienka, spomienka aj zmysly, sny a priania. To všetko si, aj keď si to neuvedomuješ.

Smútok a následný emocionálny gejzír poznajú deti aj dospelí. Môžu ho cítiť po strate blízkeho alebo napríklad po rozchode. Myšlienky inscenácie teda smerujú k obom vekovým kategóriám. Obidve cieľové skupiny by si však zaslúžili viac zrejmých záchytných bodov pre lepšiu orientáciu v dianí, a predovšetkým ukotvenie miesta a zreteľnejšie stvárnený moment straty blízkej bytosti v úvode, od ktorého sa odvíja všetko ďalšie dianie.

Estetika súboru KHWOSCH môže osloviť aj staršiu kategóriu, ako deti od ôsmich rokov, pre ktoré je inscenácia Domysli primárne určená. (Veď aj na detské vnímanie kladie značné nároky.) Inscenácia sa začína hlasnou elektronickou hudbou, ktorej bíty natriasajú konštrukciou malého hľadiska dočasne postaveného oproti hraciemu miestu na javisku. Scénu tvorí objekt – sivá veža z rozličných komponentov zostavená s akcentom na jej technické a elektronické vyznenie. Má množstvo hadičiek, z ktorých sa dymí, a na vrchu anténku s blikajúcim svetlom.

Časti veže slúžia aj ako projekčné plochy, sú však zároveň použité na princípe mansionov, v ktorých sa po ich otvorení odohrávajú jednotlivé časti – Tomiho zastávky. Hneď v prvej je

zbierka originálnych útvarov, ktoré sa monotónne, no každý iným tempom, pohybujú a navodzujú dojem organizmu s dynamickým vnútorným životom. Podobne ako je to v ľudskej mysli. V zámernej opozícii k technickému vyzneniu scény sú bábky. Tomiho predstavuje drevená figúra s pohyblivými rukami, jeho mačka má plyšovú srsť a rolničku, ktorá pri pohybe štrngá. Jaskynný muž je z farebnej plste.

V inscenácii účinkujú traja herci. Okrem Jana Homolku sú to noví členovia súboru – Martin Frank a Ondrej Gajdoš. Inscenačný tým ich štylizoval do roly údržbárov, ktorí sa o vežu starajú, v úvode kontrolujú, či všetko funguje, oprášia ju a pod. Odeté majú modré montérky a pracujú aj s troma menšími kovovými rebríkmi.

Inscenácia Domysli potvrdzuje už dlhšie pretrvávajúci trend v slovenskej bábkarskej tvorbe – zriaďovaná a nezriaďovaná scéna sú úzko prepojené a toto prepojenie je funkčné. V divadlách režírujú nie len režiséri, ktorí pracujú vo svojom nezávislom divadle (napr. Šimon Spišák), ale celé tímy pod hlavičkou svojho súboru – Odivo, Houže či práve súbor KHWOSCH. Spolupráca s týmto medzinárodným zoskupením priniesla do repertoáru BDŽ inscenáciu, ktorá ale na možnosti vnímania osemročných divákov prihliada len čiastočne.

Hlavy Mareka Zákosteleckého

Tvorba Mareka Zákosteleckého sa na Slovensku spájala predovšetkým s činoherným Divadlom Jonáša Záborského v Prešove, kde od roku 2009 vytvoril ako režisér i scénograf šesť inscenácií.

1 Prvé a dosiaľ jediné tunajšie bábkové divadlo, ktoré ho oslovilo na spoluprácu, je Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre. V roku 2021 tam naštudoval inscenáciu Doktor Faust. Výtvarným princípom bolo zväčšenie tradičného marionetového divadla – herci si na ramená nasadzovali veľkú maľovanú masku-hlavu. A to nám poskytuje vynikajúce premostenie k jeho druhej nitrianskej inscenácii, pretože o hlavy ide aj v nej. Predlohou sa totiž stala kniha Hlava v hlavě Davida Böhma a Ondřeja Buddeusa.

Kniha, ktorá po vydaní v roku 2013 získala rad ocenení, je „první českou hlavopedií“. Marek Zákostelecký informácie z nej zdramatizoval do podoby prednášky hlavológov profesora Kopfa, doktora Gebuľu a hlavologičky, docentky Fej Kotrbovej. A súčasťou vedeckého kongresu sa stáva aj obecenstvo.

Inscenácia sa začína záľahou slovných spojení obsahujúcich slovo hlava, čím sa rýchlo potvrdzuje téza, že ide o silnú a košatú tému. Ľudská hlava je v pôvodnom aj prenesenom slova zmysle fascinujúcim priestorom s množstvom asociatívnych odbočiek a podtém. Prednáška spojená s rôznymi inštruktážami a pokusmi má štyri okruhy – tvár, mimika, zmysly a lebka. Najväčší priestor je venovaný tretej časti, keďže väčšina zmyslových orgánov sa nachádza práve na hlave. Dozvedáme sa, že najviac informácií získava človek zrakom, aké to je, keď na niekom idete „nechať oči“ alebo keď ste „samé oko“. Pri časti o sluchu zahrá Eduard Valašík ako doktor Gebuľa tú istú situáciu (zamyslene sedí, postaví sa, váha a napokon rázne vykročí) trikrát a je podfarbená vždy inou hudbou. Hoci hercovo konanie sa nemení, vplyvom hudby vznikajú odlišné situácie (strašidelná, dobrodružná, romantická). Keď je reč o chuti, doktor Gebuľa sa znova stáva figurantom a dostáva zjesť jednohubku z nekompatibilných surovín, ktoré namiešajú svojim hlasovaním diváci (napr. želé cukrík, horčica, cibuľa, jahoda). Pri čuchu, určujú diváci, akou vôňou sú napustené obrúsky, ktorými herci mávajú ponad divákov. Interaktivita má v inscenácii rôzne formy od

oslovovania divákov, ich pozvania na javisko, aby z jednotlivých častí tváre zostavovali identikit, cez hlasovanie až po to, že v poslednej časti inscenácie zavolajú z hľadiska dobrovoľníčku, ktorá súhlasí s tým, že ju zhypnotizujú, aby mohli vstúpiť do jej hlavy. Dobrovoľníčka je, pochopiteľne, herečka súboru, čo ale zisťujeme takmer okamžite. Andrea Süttöová nezahrala diváčku v rozpakoch presvedčivo, a to aj napriek výhode, že ide o novú členku súboru a diváci ju teda nepoznali z iných predstavení.

V závere inscenácie upustili autori dramatizácie Marek Zákostelecký a dramaturgička Nikoleta Hvizd Tužinská od faktografie a predstavenie naberá dobrodružný rozmer, keď už nejde len o poukazovanie na fakty o hlave, ale o výpravu do nej. Vedec a vedkyňa sa podujali zistiť, či exituje hlava v hlave. Nie je to ojedinelé stvárnenie takéhoto motívu (mne prišiel na um film Being John Malkovich), no stále ide veľký tvorivý priestor a oblasť bohatú na otázky, ako presne to s našou mysľou a riadiacim centrom celého tela, teda mozgom, vlastne je. Z tejto časti autor dramatizácie a režisér nevyťažil všetok jej potenciál. Fascinujúci svet nezodpovedaných otázok o mozgu, ale aj filozofické, psychologické a psychiatrické pohľady na tému využil len minimálne. Spomína sa tam síce priepasť nevedomia, ale odpoveď na otázku, či hlava v hlave je vnútorný hlas, vnútorný kritik, ego, super ego, sebavedomie, sebaúcta, alebo niečo z neurovedy, to nevieme. Aj samotné scénické stvárnenie dvoch vedcov v skafandroch ostalo v mierne naivnej a scénicky príliš jednoduchej rovine.

Böhmove knihy spracúvajú encyklopedické informácie veľmi nápadito, v širších súvislostiach, sú autorovým osobným zberom podnetov k téme a nezastupiteľný je jeho výtvarný vklad do knihy. A to je v prípade inscenácie Hlava v hlave zaujímavým faktorom. Böhm tému rozkreslil vlastným výtvarným štýlom. Zákostelecký prebral dramaturgiu knihy, no jednotlivé komponenty „prekreslil“ vlastným výtvarným rukopisom. Farbami inscenácie sú biela, čierna

a červená v rôznych kombináciách. V takých farbách sú aj odevy hlavológov doplnené o typický plášť a okuliare. Scénickými prvkami sú magnetické plochy, stolíky s kamerami pripravenými pre live cinema a rôzne makety. Podmienky ideálne pre zvolený inštruktážny princíp inscenácie. Prostredie vedeckej komunity a princíp bádania však vnášajú do výrazu istú sterilitu a to platí aj o herectve, kde sú účinkujúci obmedzení na akademickú dikciu reči. Náučný prejav Simona Fica a Vanesy Hagyungovej navyše nechcene skĺza až do moderátorského.

V audiálnej stránke sú silno zastúpené ruchy tvorené ľudským hlasom (vopred nahrané zvuky sprevádzajúce vyťahovanie roletky alebo žrebovanie). Skladateľ Vratislav Šrámek pracoval s viachlasmi a klavírnou hudbou, v malej miere aj s elektronickou.

„Hlavaté“ inscenácie (aj) českých tvorcov už sú na ceste do myslí slovenských divákov. Spolu s ďalšími, ktoré v roku 2023 vznikli – NIE! Braňa Mazúcha v Bábkovom divadle v Košiciach, Kráska a zviera a Kabaret Bozk Jiřího Jelínka v prešovskom Divadle Viola, Hugov svet Jiřího Adámka Austerlitza v Bratislavskom bábkovom divadle, A ako Antarktída Jakuba Maksymova v Bábkovom divadle Žilina aj Medúzka Zoji Mitkovej v Bábkovom divadle na Rázcestí.

Loutkář 4/2023, s. 53–55.

Dzadíková, Lenka: Hlavy a čo je v nich

Aktuální číslo

Premiéry

Festivaly

Výročí

Odkazy

Podporují nás