Dzadíková, Lenka: Huby, škatulky a tradícia

V glose o minuloročnom Přelete (Loutkář 1/23) som si všímala, že najčastejšie sa vyskytujúcim prvkom vo festivalových inscenáciách bol oheň. Na Přelete nad loutkářským hnízdem 2023 (presnejšie v dva a pol zo štyroch dní) som často videla huby, škatuľky a niektorých tradičných hrdinov.

Na prehliadke sa sformovala mykologická línia. Huby boli v niektorých prípadoch priamo v názve inscenácie, inde súčasťou deja a scény. Neboj, houbo! pražského TMELu je jasným posolstvom o tom, že so svojimi strachmi by sme mali pracovať, pretože nám zabraňujú rásť. V prípade huby z príbehu to platí doslova. Na rozdiel od ostatných nerástla, pretože bola zauzlená, no uzlík (jej strach) napokon rozmotala. Výtvarníčka Berta Doubková vytvorila pre sólo Antonie Rašilovovej skrinku, z ktorej trčali huby a po jej otvorení bolo vidno ich bohaté podhubie. Originálne stvárnenie našla pre hubára, ktorého nezobrazila ako človeka ale tvora podobného slonovi, ktorý chobotom zbiera huby do malého košíčka.

Huby boli hrdinkami príbehu aj v ekologicky ladenom Fabula Sylvestris. Harmonický život v lesnom prostredí s personifikovanými obyvateľmi naruší plastová obluda. Musaši Entertainment Company ponúkol sympatickú, bábkarsky prepracovanú inscenáciu s esteticky a zrozumiteľne nastolenou témou znečisťovania prírody odpadmi a o narúšaní rovnováhy, ktoré je v lesnom ekosystéme.

Tvorcovia Lovcov lanýžů (po slovensky hľuzoviek) Studia Damúza nepracovali s bábkarskými, ale skôr s klaunskými princípmi. Pavol Smolárik a Richard Fiala zobrazili dvoch čudákov, ktorí sú pre nález vzácnej huby ochotní spraviť takmer čokoľvek

a znášať aj ťažké prírodne podmienky. Nie som si však istá, či diváci od piatich rokov sú (bez predošlej prípravy) schopní dej tejto inscenácie odčítať.

K najvydarenejším inscenáciám, ktoré som na prehliadke videla, radím Hlínu z Divadla Lampion v Kladne. Súčasťou scény Jana Brejchu a Mikoláša Zika sú aj svetielkujúce huby. Celý príbeh autorov, ale aj režisérov Petra Erbsa a Borisa Jedináka je originálnym dobrodružstvom z podzemia. Jeho hlavný hrdina, robotník so zbíjačkou Franta Hlinomaz, ide zachrániť svojho kocúra Ruda, ktorého uniesli zlí škriatkovia. Napínavá a pre deti pochopiteľná zápletka, humor, premyslená scénografia, bábky s detailne rezanými tvárami a originálnymi detailmi na ich odevoch a v neposlednom rade animátorské schopnosti účinkujúcich, to všetko robí z Hlíny hodnotnú bábkovú inscenáciu.

Medzi inscenáciami, ktoré som videla, prevládali tie komorné a druhým prvkom, ktorý sa vyskytol vo viacerých z nich, sú škatuľky. Hralo sa pre malé množstvo divákov, ktorí pozorovali bábkarskú drobnokresbu prípadne uvoľnenejšie „hranie sa“ z bezprostrednej blízkosti a v niektorých prípadoch sa do diania mohli aj zapojiť. Účinkujúci vyťahovali z drevených a plechových škatuliek drobné predmety, ktorými hrali. Navodzovali dojem, že si niečo vzácne odložili na pamiatku a nám, divákom a diváčkam, tými uschovanými predmetmi vyrozprávali svoje (cestovateľské) zážitky.

Moetivi Karavan / Expedice k domovu Dominiky Špalkovej a Báry Ungerovej sa odohrával v karaváne. Okolo malého stolíka sa zmestilo približne desať divákov. Sedieť spolu v uzavretom priestore bolo tajomné aj napínavé. Performerky hovorili o svojich cestách, ich vystupovanie bolo autentické, miestami dojímavé a aj prirodzene interaktívne.

V Krajine v baťůžku trojice performerov Ivy Ščerbákovej, Markéty Labusovej a Tomáša Zahrádku bolo silno prítomné volanie ciest a všetkými zmyslami precítené Írsko. Herec a herečky

sedia za stolom, na ktorom je krajina vytvorená z kamienkov, rozbitých porcelánových šálok a plsti. Veľkou pridanou hodnotou je hudobnosť inscenácie, ktorú vytvárajú na akordeóne, husliach a píšťalách, i autentickosť a nestrojenosť celého tvaru. Podobné kvality malo aj dielo Takk Takk Johany Bártovej a Jakuba Šulíka zo zoskupenia Fras, ktorých zas inšpiroval Island.

Komornosťou sa vyznačovala aj Návšteva brnianskeho Terénu. Na rozdiel od vyššie spomenutých inscenácií, ktoré pracovali aj so zvukovou stránkou, toto bolo absolútne tiché predstavenie, bez jediného slova či zvuku. Maliarka Veronika Vlková pomalým tempom, až obradne, pomocou drevených bábok zo samorastov predvádza, ako pripravuje farby varením prírodných materiálov, a na záver spolu s deťmi nimi aj maľuje. Dojem sa pravdepodobne líši od predstavenia k predstaveniu, na tom festivalom sa zdalo, že cieľovkou by mohlo byť staršie publikum ako deti už od štyroch rokov. O vekovej hranici divákov som mala pochybnosti aj pri inscenácii VAR od GAFA kolektivu. Pomocou bábok z dreva a nástrojov ako pílka hrali o úteku z pracovného tábora. Krutý príbeh z postapokalyptickej totalitnej spoločnosti je pre mladých divákov veľmi dôležitou témou, navyše ide aj o formálne zaujímavú inscenáciu, ale domnievam sa, že cieľová skupina by mala byť staršia ako šesť rokov a bolo by dobré využiť túto príležitosť na ďalšie neformálne vzdelávanie po predstavení (prednáška, diskusia).

Výpočet komorných inscenácií z môjho tohtoročného Přeletu uzatvárajú Mikrosvěty Jazmíny Piktorovej a Sabiny Bočkovej. Aj tu sú použité drobné predmety, ktoré sú na začiatku v škatuli. Využité sú však predovšetkým prostriedky súčasného tanca, nimi nás perfomerky privádzajú k tomu, aby sme sa zamerali na mikrosvety okolo nás, na to, čo všetko sa dá vytvoriť z ľudského tela, aký potenciál má našich päť prstov, aké cesty sú na našom tele, ako sa dá kamienok ukryť do pupka či pod pazuchu.

Tretí okruh inscenácií pretváral tradičné postavy bábkového

divadla. Inscenačný tím zložený z tvorcov z Bratislavského bábkového divadla a Divadla DRAK pracoval napríklad aj so slovenskou tradíciou folklórnych slávností či českou tradíciou trampovania. Inscenácia Zapsaný spolek českých a slovenských loutkářů uvádí: Kašpárek a zbojník pracuje so stereotypmi, ktoré sú zosobnené práve v týchto postavách. O jej slovenskej premiére som písala v Loutkáři 1/2023, počas roka účinkovala už na viacerých festivaloch v oboch krajinách. Je skvelé, že, okrem iného, udržiava aj tradíciu úzkej spolupráce medzi slovenským a českým (bábkovým) divadlom.

Loutkář 4/2023, s. 43–45.