Predmerský, Vladimír: Spisovateľka Irena Brežná na bábkových javiskách

Pred niekoľkými rokmi vyšli na Slovensku preklady dvoch kníh od slovenských autoriek, ktoré v päťdesiatych rokoch a období po nich, prežili komunizmus v bývalom Československu.

V roku 1968 emigrovala Žo Langerová (1912–1990) s dvoma deťmi (jedným z nich bola známa speváčka Zuzka Lonská) do Švédska, kde v knihe Vtedy v Bratislave – Môj život s Oskarom L. opísala dramatický život s manželom, oddaným funkcionárom strany, odsúdeným vo vykonštruovanom procesu so Slánskym na 22. rokov do väzenia. Dramatizáciu knihy, ktorá by si zaslúžila aj filmové spracovanie, uviedlo v minulom roku Slovenské komorné divadlo v Martine.

Druhá autorka Irena Brežná (1950) emigrovala s rodičmi v tom istom roku do Švajčiarska, kde po štúdiách začala písať po nemecky a stala sa uznávanou spisovateľkou a novinárkou. Za román Nevďačná cudzinka, ktorej dramatizáciu pripravuje Slovenské národné divadlo, získala v Berne najväčšie švajčiarske ocenenie – Národnú literárnu cenu (2012). Niektoré jej knihy boli preložené do slovenčiny a na Slovensku dostala Cenu Dominika Tatarku (2010). Iste zásluhou osobného vzťahu prekladateľky Jany Cvikovej k autorke, ale najmä v úzkej a tvorivej spolupráci s vedúcou osobnosťou banskobystrického divadla Ivetou Škripkovou, dostal sa Brežnej List čiernemu synovi (2013) na javisko Bábkového divadla na Rázcestí. Témou predlohy a inscenácie je výsostne aktuálny boj proti rasizmu. Novodobá fyzická (aj vnútorná) emigrácia Slovákov za prácou do zahraničia, príchodu cudzincov na Slovensko a xenofóbia proti ním (voľne povedané slovami tvorcov), natoľko rozčúlila župana Banskobystrického kraja Kotlebu, že divadlu zarazil ministerstvom pridelenú finančnú dotáciu! (Takto postupoval aj proti tamojšiemu Divadlu Štúdia tanca). Treba pripomenúť, že banskobystrická dramaturgia nie iba náhodne, alebo príležitostne sa obracia s aktuálnymi otázkami na mládež a dospelých. Adresnosť ich titulov, pertraktovaná rôznymi inscenačnými prostriedkami, je dlhodobo koncepčná, vyvolávajúca neraz polemiku medzi prijímateľmi. Jedným slovom, je to živé divadlo. Okrem toho sa nielen spisovateľka, ale tiež aktívna feministka Irena Brežná cítila na tejto pôde ako doma. Stretla sa nielen s celou plejádou popredných slovenských predstaviteliek tohto hnutia, ale v divadle s inscenáciami, v ktorých je rodová problematika ich hlavnou myšlienkou. Ozýva sa v hrách pre najmenších divákov, alebo v historických pre dospelých, kde sú rozohrané príbehy o postavení žien (napr. spisovateliek alebo ich manželiek) v dobových súvislostiach. Dramaturgický rádius a jeho realizačné prostriedky sú neobyčajne široké. Preto sa aj na „nebábkových“ festivaloch a podujatiach tak často stretávame s inscenáciami banskobystrického divadla.

Skutočnosť, že v bábkovom divadle sú tvorcovia schopní, ba povinní vyjadriť sa aj ku spoločenským problémom, bytostne sa ich dotýkajúcich, uvedomila sa aj dramaturgička Bratislavského bábkového divadla Katka Jánošová. Obrátila sa o spoluprácu na tvorkyňu alternatívneho divadla Katku Aulitisovú, (ktorá sa už pred dvoma rokmi prezentovala na Bábkarskej Bystrici závažnou témou Slovenského národného povstania Začnite s vysťahovaním!). Spoločensky aktuálnu tematiku našli práve v knihe Ireny Brežnej Na slepačích krídlach, už aj preto, že chceli dnešnej mládeži priblížiť dobu, ktorú nežili. Román je totiž autorkinou autobiografickou výpoveďou dieťaťa, spojenou s fikciou o jej prežívaní v intelektuálnej, teda buržoáznej rodine, zasiahnutej dôsledkami ideológie päťdesiatych rokov. Jana, dievča na prahu puberty, je o nových ideáloch režimu vnútorne presvedčená a usiluje sa vyrovnať sa so skutočnosťami, keď otca-právnika jedného dňa pošlú k lopate a mamu do väzenia. V detskej naivite považuje ich potrestanie za správne, pretože tam aspoň proletári naučia rodičov pokrokovému mysleniu a konaniu. Ale prečo je vlastne mama vo väzení, keď nič neukradla, ani nikoho nezabila…? Súdružka učiteľka ich v škole vedie k tomu, že veľký vodca im ukazuje správnu cestu k cieľu. A ak ma niekto iné názory, nech jej to povedia. Jana zostáva doma s mladším, provokujúcim bratom a nábožne založenou babkou, ale sama so svojimi myšlienkami. Rezonujú v nej mamine príkazy, že čo sa hovorí doma, nesmie vysloviť v škole. V hlave si začne stavať múr s dvoma svetmi. Brežná doťahuje dobové skutočnosti a názorovú rozpoltenosť dieťaťa až do okamihu, keď im súdružka učiteľka v škole oznamuje, že ich veľký vodca a vzor zomrel. V živote totiž urobil niekoľko chýb, a preto ho musia odstrániť zo svojich sŕdc. Jana stojí pred životným rozhodnutím.

A práve na názorovej rozpoltenosti ústrednej postavy, postavila Katka Aulitisová svoju koncepciu divadelnej adaptácie predlohy a režijnej výpovede. Dôsledne išla za svojou myšlienkou a pri hľadaní našla dve fyzicky vizuálne podobné predstaviteľky pre jednu postavu Jany; hosťujúcu herečku Annu Čonkovú a študentku ateliéru fyzického divadla JAMU v Brne Jazmínu Piktorovú. Ony medzi sebou na javisku vedú rozhovory „v jednote svojej myšlienkovej rozdielnosti“ a súčasne prezentujú postavu svojou fyzickou, pohybovou rozpoltenosťou. Jedna i druhá stránka ich prejavu, teda slovná i pohybová, je herecky bezprostredná, významovo presvedčivá, a preto pútajúca pozornosť obecenstva. Predstavujú premyslený postup použitých prostriedkov zo strany režisérky, v súzvuku s ich interpretáciou. Ich mimoriadne herecké výkony významovo dávajú dohromady bohatosť výrazových prostriedkov inscenácie.

Vizuálnu jednotnosť dvojice podporuje ich rovnaké, dobovo jednoduché dievčenské oblečenie a účes. Ku kostýmovému a scénickému riešeniu inscenácie si režisérka pozvala svoju dlhoročnú spolupracovníčku Markétu Plachú. Vychádzali z presvedčenia, že textovú stránku dramatizácie musia dokázať zrealizovať alebo podporiť maximálnymi obrazovými postupmi, bez prvoplánového videnia. Preto sa na javisku nestretneme s portrétmi Stalina, Gottwalda, alebo ďalších vodcov proletariátu. Miesto nich sa na tribúne ukazujú panely s výtvarne jednotne stvárnenými hlavami červených sliepok s rozškľabenými zobákmi, alebo mierové holubice, ktoré sa pri dolete na zem menia na vrabce. Priznám sa, že úsilie po maximálnej symbolike nie vždy prináša aj žiaducu zrozumiteľnosť. Janina mama sa objavuje v priestore vo vyabstrahovanom nepravidelnom tvare akéhosi oblaku (z nepriehľadného tylového materiálu), z ktorého vychádzajú jej nahé ženské nohy a ruky a ozýva sa jej hlas (Jana Sovičová). Má viacero významov: je domovom, odkiaľ komunikuje s dcérou a pletie z vlny svetre a miestom, kam za ňou príde verejná bezpečnosť, ale tiež väzením. S dcérou ju od začiatku spája práve spomínaná vlna na sveter, ktorý sa rozparuje, aby sa na záver vrátil v pôvodnej podobe, ako symbol návratu mamy domov, do ktorého sa dvojica oblieka. Dva obláčiky vychádzajúce z maminej výtvarnej podstaty a smerujúce na hlavy obom Janám, sú zasa symbolom matkinho názorového odkazu dcére pre jej ďalší život. Azda textovo bohatšie sa mala napísať postava babky (Jaroslava Hupková), aby sme si mohli zdôvodniť jej občasný nemecký jazykový prejav. Do príbehu významne zasahuje svojimi ideologicky výchovnými radami súdružka učiteľka (Miriam Kalinková). Objavuje sa niekoľkokrát priamo medzi divákmi, aby ich, ako deti v škole, usmernila a upozornila. Až keď sa vyberie na javisko zistíme, že na nohách má upevnené kvádre, ako budúca proletárka na sochárskom piedestálu.

Z významových posunov, nútiacich divákov k premýšľaniu, je poskladané celé predstavenie, jemne podfarbené dobovými hudobnými citáciami (Lucia Chuťková), dominujúce silným záverečným obrazom. V pozadí sa začnú objavovať ľudia, priviazaní ku lanám, zatiaľ s nejasným zámerom. Až keď sa ich oblečenia začnú vyťahovať do výšky pochopíme, že prichádza k ich symbolickému obeseniu.

Navštívil som niekoľko bratislavských predstavení Na slepačích krídlach so školským mládežníckym obecenstvom so zámerom, čo môžem práve od nich očakávať „v bábkovom divadle“. Už z minulosti (ešte z pražských päťdesiatych rokov) som bol vyzbrojený zážitkami so strieľaním školákov z gumipušiek na činohercov na javisku, alebo z nedávnych reakcií mladíka, negujúceho akékoľvek konanie hercov, ku ktorému sa s rehotom pridali ďalší kamaráti… Teraz som sa úprimne potešil so stretnutiami s mladým, sústredeným obecenstvom, evidentne premýšľajúcim o dobe, ktorú neprežili.

Bratislavské bábkové divadlo

Irena Brežná: Na slepačích krídlach

Preklad predlohy: Jana Cviková, dramaturgia: Katarína Jánošová, divadelná adaptácia a réžia: Katarína Aulitisová, scéna, objekty, kostýmy: Markéta Plachá, hudba: Lucia Chuťková

Premiéra 13. 5. 2016, písané z generálky a dvoch repríz.

Loutkář 2/2016, s. 50–51.