Mašlárová, Martina: Zázrak, hoci nakrátko

Hoci inscenácia Zázraky pre Alicu mala premiéru iba 27. novembra minulého roka, táto recenzia vzniká už po jej derniére. Posledné dve reprízy sa symbolicky uskutočnili presne päť mesiacov od jej vzniku, 27. apríla 2016. Inscenácia sa pritom stretla s veľmi dobrým ohlasom kritiky, počítalo sa s ňou v programe hlavných slovenských festivalov (pozvána byla i na několik českých festivalů, pozn. red.) a problémom nebol ani nezáujem publika – na vypredané predstavenia chodili školy i bežní diváci. Pre nezhody veľkej časti tvorivého ansámblu s vedením divadla však Alica zmizla v čiernej diere a bol by zázrak, ak by sa z nej niekedy opäť – hoci aj zmenená – vynorila.

Musel by sa stať zázrak – hovorili si už dlhšie tí, ktorí sledovali nielen osudy Alice, ale celého Starého Divadla Karola Spišáka v Nitre – aby sa podarilo zachrániť situáciu, ktorá nastala po odchode režiséra Ondreja Spišáka z postu riaditeľa divadla. Hoci Spišák odstúpil dobrovoľne pre pracovnú vyťaženosť, nájsť adekvátneho náhradníka sa ukázalo byť náročnejšie, než pre Alicu nájsť svojho bieleho zajaca.

Prvého nominovaného, herca súboru Romana Valkoviča, pre protesty časti súboru poslanci Nitrianskeho zastupiteľstva nevymenovali. Ďalší politický nominant, bývalý herec súboru Milan Kusenda, síce na post riaditeľa nastúpil, už v rámci prvej sezóny jeho pôsobenia sa však vyostrili ideové spory, ktoré podľa všetkého spôsobovali napätie v súbore už dlhšie. Viedlo to k rušeniu naplánovaných premiér, sťahovaniu titulov z repertoára a najmä k odchodu desiatich umeleckých zamestnancov divadla – piatich herečiek, dvoch režisérov, dramaturgičky, výtvarníka a novovymenovaného umeleckého šéfa –, ktorí označili riaditeľa Kusendu za nekompetentného. (Redakce Loutkáře, která v únoru obdržela otevřený dopis nespokojených členů souboru SDKS, požádala M. Kusendu o komentář stávající situace v divadle; jeho odpověď ani po urgencích nepřišla, pozn. red.)

Škoda je, že interné rozbroje či neschopnosť samosprávy riešiť komplikovanú situáciu možno nenávratne zastavili umelecký rast divadla práve v čase, keď boli jeho vyhliadky viac než sľubné. V rámci sezóny malo vzniknúť niekoľko ambicióznych projektov v réžii progresívneho a experimentujúceho Šimona Spišáka, renomovaného Ondreja Spišáka (ktorý pôvodne ostal v divadle ako interný režisér) či všestranne nadaného Ivana Martinku, ktorý na krátku chvíľu pôsobil ako umelecký šéf SDKS (viz Loutkář 6/2016). Práve Martinka do divadla pritiahol aj svojich kolegov zo zoskupenia Med a prach Andreja Kalinku a Juraja Poliaka, ktorých práca patrí v súčasnosti k tomu najzaujímavejšiemu na slovenských javiskách. Zázraky pre Alicu sú toho, žiaľ, už nejestvujúcim dôkazom.

Autorom libreta (scenára) i hudby a tiež režisérom inscenácie je Andrej Kalinka, ktorého divadelná obec doteraz vnímala skôr ako autora a interpreta hudby k inscenáciám (v nomináciách ankety Dosky 2015 obsadil v kategórii scénická hudba všetky tri pozície a ocenenie napokon získal za hudbu k inscenácii Mojmír II. alebo Súmrak ríše, na ktorej sa tiež podieľali aj Martinka a Poliak). Autorským projektom voľne inšpirovaným ikonickým dielom Lewisa Carolla sa rozhodol zbaviť tejto škatuľky. „Už sa nebojím vidieť inak. Už sa nebojím myslieť inak. Už viem, že nemusí byť všetko nemenné a definitívne. Nemusí byť všetko iba také, ako ste ma naučili a aké mi ukazujete. Čo keď viem vidieť aj iné veci?“ Hoci tieto slová v popise k inscenácii vyslovuje Alica, sú zároveň akýmsi manifestom Kalinkovej vlastnej novonadobudnutej odvahy premýšľať o javiskovom diele nie len prostredníctvom hudby.

Alica je v Kalinkovom príbehu dievča žijúce rutinným a stereotypným životom, s ktorým je úplne spokojné. V pomerne dlhej, takmer nonverbálnej expozícii, vidíme Alicu opakovať každý deň tie isté úkony. „Teraz spím,“ zavelí sama sebe spokojne každý večer po dni strávenom precíznym vyrovnávaním listov papiera, dôsledným gumovaním zápiskov v denníku a bielych obrazov, ktoré jej visia na stene asepticky čistej a stroho zariadenej izby. Mechanickú činnosť, pripomínajúcu takmer pásovú výrobu (Alica vezme papier zo zásuvky, vygumuje ho, vyrovná, skontroluje pod lampou a strčí do zásuvky na opačnej strane stola) sprevádza rovnako repetitívny, no dynamický hudobný motív, vďaka čomu niekoľkonásobné opakovanie nie je nudné, ale dostatočne ilustrujúce to, ako Alica rozmýšľa. Nezabúda si každý deň umyť zuby a nakŕmiť bieleho zajaca, ktorý strihá ušami v rohu izby – nenapadne ju však priblížiť sa k nemu či dotknúť sa ho, iba mu pomocou dlhej tyče do klietky vsunie mrkvu. Berie ho iba ako jednu z vecí, ktoré v izbe má, ako lampu, ventilátor či stôl, aj preto tvor nemá meno a Alica ho volá jednoducho – zajac. Avšak keď zajac (mimoriadne realistická, takmer živo pôsobiaca bábka) jedného dňa zmizne z klietky, Alicin svet sa prevráti naruby.

Zmiznutie zajaca prináša vtipný moment, keď sa Alica usiluje poprieť realitu tým, že neustále zhasína svetlo a presviedča sa, že spí, že sa jej to iba sníva. Je to však iba začiatok fantastického dobrodružstva, ktorému sa racionálna Alica bráni takmer až do konca. Bábka, ktorá sa znenazdajky objaví v izbe a je zmenšeninou Alice reprezentujúcou jej smelé, hravé ja, ju však vťahuje stále hlbšie do sveta fantázie – sveta ukrytého v balíkoch, ktoré Alica odmietala prijať a otvoriť, pretože by to vybočovalo zo zažitého, naučeného, bezpečného a rutinného, pre Alicu tak dôležitého rámca každodennosti.

Alicu v tomto svete sprevádza nielen jej drobné druhé ja, ale aj naživo interpretovaná Kalinkova hudba a pôsobivé Martinkove a Poliakove výtvarné zázraky. Kalinkova práca so zvukom sa už tradične nevzťahuje iba na hudobné aranžmány, ale nachádza muzikálnosť v reči a pohybe, využíva hrdelné spevy a nezrozumiteľný bľabot ako impulzy pre herecké konanie, akoby medzi hercom a hudbou neustále prebiehal dialóg. Chytľavý popevok „Bež, bež, Alica, nájdi svojho zajaca“, ktorý v divom rytme popchýna Alicu k aktivite, má svoj protipól v snovej melódii tradičnej sefardskej piesne La prima vez. Jej slovenský text „Snívaj, no nelež na posteli, počúvaj a div sa v tvojom kraji“ v precítenej speváckej interpretácii nabáda nielen hrdinku inscenácie, ale aj diváka snívať s otvorenými očami a zároveň nachádzať neobjavené čaro aj v dôverne známom.

Podobný podnet dáva divákovi aj využitie bežných objektov ako postavičiek a rekvizít v snovom svete „za zrkadlom“ (tento odkaz na pôvodnú predlohu sa v inscenácii objaví prostredníctvom zdvojenia predmetov na scéne) – ožívajú v ňom stolné lampy, ktoré sa spolu hašteria ako dvojičky; na dlhých kovových stonkách tu miesto ruží rastú čajové šálky; ventilátory všetkých veľkostí a tvarov sa stávajú plnohodnotnými bytosťami, ktoré sa roztancujú po javisku. Vtipnou postavičkou je aj čajový kráľ s dlhou rozprávajúcou bradou, ktorá dokáže zliezť zo svojho majiteľa a svojím mudrovaním pripomína Carollovu mačku Škľabku.

Imaginatívnosť tvorcov sa tu ukazuje v každom drobnom detaile – neposlušný čaj, ktorý nechce vkĺznuť do šálky, je v skutočnosti kúskom látky, ktorý sa trepoce vo vzduchu; zmenšenie Alice po vypití elixíru je veľmi sugestívne aj vďaka využitiu diery v javisku, kam herečka vkĺzne a na javisku ostanú stáť len jej šaty. Tancujúca konštrukcia izby, asymetrické škatule, ktoré ožívajú ako vtáci, či obzvlášť pôsobivo vypracované i šikovne animované bábky zajaca a malej Alice, to všetko vytvára kontrast voči uzavretému, nehybne nudnému Alicinmu svetu.

Hlavná hrdinka sa v podaní Andrey Ballayovej premieňa zo spočiatku upätej, až neuroticky pôsobiacej dievčiny s uhladeným účesom a v strohých šatách bez jedinej škvrnky, na citlivú a zvedavú Alicu. Ballayovej herectvo je nenútené a civilné, jej protesty a odmietavý tón hlasu prirodzene odrážajú detskú zanovitosť bez toho, že by sa herečka musela uchýliť k zbytočnej štylizácii. Aj vďaka tomu vynikne súhra ostatných účinkujúcich, ktorí v zjednotených, symbolicky čierno-fialových kostýmoch svojou dynamickou a neustálou činnosťou (bez ohľadu na to, či ide o vytváranie hudby alebo hereckej akcie) dávajú do pohybu divadelný stroj na zázraky, ktorý funguje ako dobre naolejovaný hodinový strojček.

Alica sa napokon nechá presvedčiť svojím malým vnútorným hlasom, ktorý jej našepkáva: „Ak uveríš, že existujem ja, ja uverím, že existuješ ty.“ Najlepším dôkazom toho, že potlačila svoj strach a rozhodla sa objavovať pestrý svet okolo seba, sú čerstvo pomaľované obrazy v jej izbe. Jej premena sľubuje nový začiatok, nové poznanie sveta cez inú optiku. Hoci šťastné konce sú v dospelom svete menej časté, Zázraky pre Alicu neboli len inscenáciou o malom bojazlivom dievčati, ale aj o výzvach, pred ktorými stojí každý človek. Takou výzvou je pre tvorcov inscenácie, pre bývalých členov Starého divadla Karola Spišáka, ale aj pre tých, čo v divadle ostali, ďalej pokračovať v tvorbe a udržať vysoko nastavenú latku. Čas ukáže, ako sa to komu z nich podarí. A my ostatní si zatiaľ v mysli udržme krehkú spomienku na divadelný zázrak, ktorý sa stal, hoci len nakrátko.

Staré divadlo Karola Spišáka, Nitra

Zázraky pre Alicu

Réžia, libreto na motivy Lewise Carrola, hudba: Andrej Kalinka, a.h., dramaturgia: Veronika Gabčíková, scéna a objekty: Juraj Poliak, a.h., bábky, kostýmy a objekty: Ivan Martinka.

Premiéra 27. 11. 2015, písané z reprízy 27. 4. 2016.

Loutkář 2/2016, s. 44–45.