Přelet nad loutkářským hnízdem

Kyselová, Eva: Cez izbičku, naprieč vesmírom a znova k sebe...

Absolventské inscenácie sú zväčša vyvrcholením štúdia, čo ale rozhodne neznamená, že sú i tým najlepším, čo budúci profesionáli predviedli. Takúto rozporuplnú polemiku vyvolávajú aj tie tohtoročné, ktoré nie sú ani dôkazom výraznej umeleckej výpovede mladej generácie, nepredstavujú ani formálne vybrúsenú prácu a problematická je vlastne aj diskusia nad nimi z hľadiska tzv. alternatívneho (o bábkovom naozaj hovoriť netreba) divadla, ktoré má byť predmetom štúdia.

Obúchať Pitínským o hlavy

Braňo Mazúch sa po prípravných klauzurách na tému dramatickej tvorby J. A. Pitínského, ktoré s ročníkom vytvoril, rozhodol tento proces zúročiť v podobe autonómnej inscenácie, ktorú nazval trochu zavádzajúco, Pitínský slovník. Už takto radikálne stanovený titul nabáda k zvedavosti, do akej miery sa tvorcom podarí predložiť divákom dramatiku jednej zo zásadných postáv českého divadla, aby všetkému porozumeli, odchytili každé heslo, ktoré bude ešte aj vysvetlené (ako to už v slovníkoch chodí). Žiaľ, tento cieľ ostáva nenaplnený. V inscenácii, ktorá postráda kompaktný tvar, kde sa strieda niekoľko hereckých a režijných štýlov vedľa seba, kde prakticky nič nedrží pokope, je ťažké ešte hľadať nejaký presah k výkladu Pitínského hier. Verím, že režisér presne vedel, prečo ktoré hry vyberá (Park, Betlém aneb Komedie o narození, Matka, Pokojíček), dokonca sa mu darí i motívy, postavy, situácie z jednotlivých textov prepojiť a budovať tak nové, povedzme intertextuálne väzby, a to hlavne v prvej polovici, ale napokon z toho vychádza trochu nemotorný zlepenec, ktorým akoby chceli tvorcovia publiku demonštrovať, ako dobre tie hry poznajú.

Prvá časť, ktorá sa sústredí hlavne na postavu Františka z hry Park, je pretkaná fragmentárnymi etudkami a výstupmi, ktoré existujú samostatne, nie je medzi nimi prirodzené spojenie, odohrajú sa a zasa sa do centra pozornosti dostáva utláčaný František, ktorého si len tak zo špásu doberajú, bijú a ponižujú filharmonici Ríša a Eduard. Do toho významne zasahujú situácie a postavy z Betlému, zobrazené v podobe gospelovej kapely, ktorej dominuje Odpovědník. Ten svojimi osvetovými frázami dáva ľuďom – publiku nádej v podobe prijímania, a tým viac sa stupňuje Františkova beznádej a utrpenie. Františkov príbeh je zavŕšený tanečným intermezzom s názvom Pády, pri ktorom za zvukov ostrých melódií interpreti rytmicky padajú a znova vstávajú, čo súzní s prvou časťou aspoň tematicky – nejde len o večnú nádej, v ktorú treba veriť, ale je to i ironický odkaz k ľudskému pudu sebazáchovy, ktorý nás núti bojovať a neostať na zemi. Kam ale môže tento tvar, v ktorom sa už tak dosť ťažko orientuje, smerovať v druhej polovici? Možno nečakane k úplnej zmene. Nielen že sa mení členenie priestoru (z klasického „kukátka“ sa stáva aréna), scéne dominuje drevenná konštrukcia, ktorá sama predstavuje vyvýšený hrací priestor, v ktorom sa vďaka dômyselne riešeným otvorom dá dobre schovávať a znova vychádzať. V úvode sa znova vidíme s Františkom, ktorý rieši trochu rodinné problémy s Lindou – tak trochu padlou matkou nechceného dieťaťa, pre ktoré hľadá otca. A František sa už toľkokrát obetoval…Tento sociálne ladený výstup je vystriedaný azda najvydarenejšou časťou celej inscenácie. V tej tvorcovia priblížili jednu z najlepších Pitínského hier – Pokojíček v síce skondenzovanej, ale celistvej podobe, ktorej nemôže konkurovať zvyšok inscenácie ani omylom. Drevené kvádre sa stali priestorom rodinného teroru, kde Otec našiel zmysel života v učení svojho kanárika, Matka len trpne znáša odcudzenie vlastných detí, predovšetkým Marie, ktorá preťala komunikáciu s vlastnou rodinou, do toho ale zasahuje Lída, ktorá komplex nedocenenosti kompenzuje agresiou a snahou zapáčiť sa aspoň pohľadnému Viktorovi. Režisérovi aj hercom sa tu nadmieru darí pracovať s modelovou, ale originálnou predstavou postáv, a nepotrebujú hlbokú psychologickú analýzu, i tak odrážajú úzkostlivú atmosféru textu. Ide o časť, ktorá by pokojne mohla existovať samostatne, bez dekorácie ostatných nejasných fragmentárnych scénok, ktorými možno tvorcovia preukazujú obsiahnutie Pitínského diela, ale rozhodne neuľahčujú divácku pozíciu.

Inscenácia zápasí s nekoncepčnosťou dramaturgickou, ale i hereckou, trvá neúmerne dlho (s ohľadom na to, o čom vypovedá) a výsledkom je vlastne snaha o akúsi alternatívnu činohru (ale to je problém aj ostatných inscenácií), ktorá ale postráda jasné interpretačné východisko. Na jednej strane nával pohybových cvičení a etúd, ktoré striedajú ťažké psychologické výstupy, medzi nimi ale nie je žiadna súvislosť, neexistuje kľúč, ktorým by na toto prepojenie divák mohol prísť, a nepomôže mu ani vedomosť o Pitínského hrách.

Na konci s dychom

Stopař je jedinou nepedagogickou inscenáciou , ktorá môže odhaliť tvorivý študentský kolektív. Trochu inak. Režisér a dramaturg Janek Lesák sa pokúsil svoj nekritický obdiv k pentalógii G. Adamsa, Stopárov sprievodca galaxiou, pretaviť do zdivadelnenej podoby a tým si zrejme splniť svoj veľký sen. To bolo súčasne i kameňom úrazu. A nie preto, že by Lesák pracoval iba s parafrázou (keďže sa nepodarilo získať autorské práva k pôvodnému autorovmu scenáru, podľa ktorého vznikol úspešný seriál i rozhlasová hra), ale skôr preto, že nedomyslel obmedzenia, ktoré so sebou divadelné spracovanie prináša, a ktoré literárna podoba je schopná prakticky vždy vstrebať. Vôbec nie je podstatné, do akej miery je dej poplatný predlohe (sama autorka s ňou oboznámená nie je), jednoducho príbeh o Arturovi, ktorý si jedného rána trochu zademonštruje pred domom, potom si trochu pocestuje vesmírom, spozná zopár mimozemských civilizácií, náhodou stretne ženu svojho života a ešte väčšia náhoda ho prinesie znova na vlastnú planétu – to všetko tam samozrejme je. Ale diskutabilné je, aké prostriedky na to tvorcovia využili.

Inscenácii chýba dramaturgický výklad, je to len opis tých najzásadnejších situácií z predlohy, ale neakcentujú žiadnu tému, žiadny názor (čo sa priam ponúka cez postavu samotného Sprievodcu, ktorý funguje ako spojenec medzi publikom a javiskom), žiadnu autorskú výpoveď, a vlastne nedá sa definovať ani náznakom vôbec odpoveď na to, prečo si tvorcovia vybrali práve tento titul? Síce sa snažia využiť technický potenciál divadelného priestoru, ale na druhej strane to neguje možnosti rozkrytia hereckých interpretácií, rozohratia dramatických situácií, o nejakom kontinuálnom tempe predstavenia ani nehovoriac. Je to škoda, lebo nápadmi inscenácia len tak hýri a režisérova úprava ponúka vlastne aj potenciál, kde by sa mohli ukázať možnosti jednotlivých hereckých individualít. Na to ale nie je miesto, všetko je to skratkovité, nezmyselne veľa času sa venuje zbytočným prestavbám, ktoré potom ukrátia to podstatné – jednanie interpretov.

Vynára sa otázka, do akej miery je cieľom napríklad viesť dialóg s poučeným a nepoučeným publikom, ak vôbec takúto ambíciu kolektív na čele s Lesákom predpokladal. Ale osobne mi táto rovnica vychádza s jednoznačným výsledkom – čitatelia Adamsovej penatlógie sa radšej vrátia ku knihám a my ostatní ich vďaka videnej inscenácii rozhodne neotvoríme.

No kto by to nemiloval/nenávidel/neznášal…

Jiří Havelka sa pokúsil s vlastným ročníkom experimentovať s témami osobnej, intímnej, ale zato hereckej výpovede. Regulace intimity osciluje medzi arteterapiou, popieraním divadelnej reality a súčasne snahou o totálnu autenticitu. Darí sa to celé tak sčasti. Herci predstúpia pred červenú gýčovitú oponu, nad ktorou visí ešte otrepanejší divadelný symbol (úsmech/smútok) a približne hodinu sa spovedajú z toho, čo ktorý/ktorá miluje, neznáša, v čo dúfajú, čoho sa boja, čo ich mrzí… Nutné uznať, že scenár je budovaný veľmi vydarene, dokáže pracovať s gradáciou, iróniou i vtipom a rozhodne neostáva len v podobe bohapustých výrokov. Jednotlivé herecké výpovede sú pretkané kratšími partnerskými etudami, ktoré sprítomnia tú-ktorú situáciu zo života. Keď sa emócie chýlia k vrcholu, nastáva kolektívny akt akejsi očisty (v podobe výkriku, expresívnej grimasy, atď), a môže sa pokračovať ďalej. Tento terapeutický proces je zakončený odkrytím opony, vstupom aktérov na prádznu scénu, kde sa v štylizovaných maskách klaunov a s lacnými gestami nemej grotesky snažia začleniť do veľkého sveta reálneho divadla.

Komplikované je, že na jednej strane sa vedome pracuje a tiež kalkuluje s emóciami a citmi publika, ale súčasne sa interpreti schovávajú za fitkívne identity. Tým si uchovajú odstup, neodhalia tzv. úplne všetko, ale nie je tým ani definovaný vzťah k divákovi, nastavia teda komunikáciu ako osobnosť-herec alebo prostredníctvom hereckej postavy? Iste, vôbec nie je dôležité, či to, čo odznie, je, alebo nie je pravda (v skutočnosti zistíme, že ani herci netrpia inými problémami a starosťami ako my ostatní), ale čo je teda podstatou tejto inscenácie, azda sprostredkovať realite podobné pocity, ktoré zažíva každý a každá z nás, alebo dokázať, že neistota, ktorú život v umení prináša, je výzvou, ktorej sa chopia napriek nie vždy ideálnym okolnostiam? Regulace intimity sa teší obrovskému diváckemu záujmu, ale úprimne povedané, neprináša výrazný divadelný zážitok a je otázne, do akej miery môže reprízovanosť udržať stav intenzívnej autenticity a neupadnúť do naučenej rutiny.

Odbitý vrchol

Skoro rok sa „šuškalo“ že má s týmto ročníkom spolupracovať Jan Mikulášek.Výsledok je však skôr sklamaním. Hodní chlapci mali byť upravenou verziou kultového románu Anthonyho Burgessa, Mechanický pomaranč, v skutočnosti však ide len o veľmi slabú inšpiráciu, ktorá sa odčíta len v jednej zo scén. Režijno-dramaturgický koncept má vychádzať s témy násilia, a azda má snahu byť nejakou jej scénickou štúdiou alebo interpretáciou. Tomu sa dá ale len ťažko uveriť, ide skôr o sériu obrazov, uzavretých divadelných celkov, ktoré sú viac-menej len modelovou ukážkou toho, čo sa v bežnom živote dá pod pojmom násilie alebo zlo predstaviť. Nie je ale možné takouto formou vybudovať vzťah s publikom a tak sa tvorcovia uchyľujú len k prvoplánovému efektu, pričom maximálne spoliehajú na divácke automatické reflexy. A to im samozrejme vychádza. Problematické je, že schovávajú všetky nastolené tézy, situácie i témy pod značku násilia, pričom nevnímajú rozdielové nuansy toho, akú úlohu zohráva v živote jedinca a teda aj jeho sklonu k násiliu napr. rodinné zázemie, kultúrne a geografické tradície, ale aj spoločenské stereotypy, v ktorých existujeme a ktoré s nami manipulujú (naozaj mi nedá nespomenúť inscenáciu My funny games, ktorá s týmito motívmi pracovala obdobne, ale oveľa precíznejšie). Vyhýbajú sa diskusii, polemike, naozaj je to len sled síce profesionálne režírovaných a remeselne precízne vybudovaných ale stále tzv.žánrových obrázkov. Podľa slov režiséra, zrejme ani ich ambícia iná nebola, vzhľadom na mimoriadne krátku dobu skúšania. A to je naozaj škoda aj s ohľadom na silu a komplikovanosť témy ale aj potenciál osobnosti, ktorá veľmi výrazne profiluje súčasné české divadlo. A tak študenti herectva len vyfarbujú šablóny v predkreslenej omaľovánke. Fascinujúce je, že diváckej mase stačí, že sa pokusy na ľuďoch, rasizmus, sexuálne obťažovanie, násilie na ženách, detská šikana, rodinný teror a mnohé ďalšie ukazujú z tej najprefláknutejšej optiky, veľmi obecne ale zato vedia presne zamieriť na divácku bránicu. Vrcholom je potom doslova vystrihnutie niekoľkých konkrétnych častí inscenácie Regulace intimity, čo skutočne vedie k domnienke využiť všetko, čo už nejak fungovalo predtým a s veľkým úspechom.

Tomu sa prispôsobilo i výtvarné riešenie, ktoré evokuje lekárske laboratórium, nahrávacie štúdio ale dokáže simulovať i obrazovku alebo rodinnú intimitu. Priestor oddelený sklom a teda prirodzená neviditeľná bariéra dobre pracuje s filmovou skratkou alebo naopak s hereckou štylizáciou spomalených záberov. Je však zaujímavé zamyslieť sa nad tým, kam situovať hercov a ich anonymné, modelové postavy keď sa zrazu objavia pred touto sklenenou stenou. Tento aspekt totiž nie je nijak definovaný ani vyložený, ale pritom už diametrálne odlišnými hereckými prostriedkami (autenticita, minimalizmus, absencia pátosu) dáva najavo, že herci v postavách za sklom nie sú totožní s tými pred ním.

Hodní chlapci sú inscenáciou, ktorá je odrazom režisérovej poetiky, potvrdí jeho schopnosť výstavby efektného obrazu ale nenaplní ani tému a vlastne premárni šancu viesť dialóg s ostatnými absolventskými prácami ročníka, pričom práve so Stopařom by mohla vytvoriť zaujímavé polemiky na tému vplyvných literárnych diel.

Ale predsa sa dá podoktnúť…

…že napriek problematickým inscenáciám sa nájdu svetlé momenty v práci niektorých hereckých interpretov. Výborne sa postavy Otca zhostila Johana Matoušková v Pitínskom slovníku. Navzdory útlemu zjavu herečka disponuje výrazným hlasom, ktorý dokáže rôzne modulovať, Otca zobrazuje ako skazené monštrum, výrazom tváre a nepríjemným smiechom sprítomňuje jeho odľudštený a bezcitný vzťah k rodine. Tereza Volánková využíva hlavne civilný minimalizmus, ktorý je nenútený, ale neignoruje zákonitosti divadelnej reality. To preukazuje ako robot Marvin v Stopařovi, kde postavu depresívneho androida kreuje presne v jasných, až choreografických gestách, ktorým dodáva veľmi sugestívny prejav. Škoda, že výraznejší priestor nedostala v inscenáciách Daniela Šišková, ktorej dikcia na rozhraní nervného kŕča a schopnosti sebavedomého prednesu nie je žiaľ uplatnená, azda s výnimkou výstupu v Pitínskom slovníku. Rovnako „nevyužití“ sú Martin Dědoch, Bořek Joura, David Ryska alebo Patrik Holubář a Michal Bednář, každý veľmi svojská osobnosť, ktorí tvoria rôznorodý mužský kolektív s originálnym hereckým registrom. A i tam, kde priestor mať mohli, režijné vedenie s ich potenciálom nevedelo naložiť. Vladimír Polívka sa k tomu výpočtu môže priradiť tiež, ale ten minimálne zaujal vo vlastnej monodráme v rámci projektu Sám sobě napospas, kde akoby sa snaží o predčasnú umeleckú bilanciu, ale súčasne sa vyrovnáva, a to celkom slušne, s rodinným odkazom pantomimického umenia. Najvýraznejšie rezonuje spomedzi kolektívu iste Jan Čtvrtník ako František v Pitínskom slovníku, Artur v Stopařovi, ale napokon i v Regulaci intimity dominuje výrazne osobitou rétorikou, ktorá v sebe spája vynikajúci technický prejav s totálnym emocionálnym nasadením. Čtvrtník je herec variabilný, schopný meniť žánry a štýly, ale nepodceniť pritom hereckú sebadisciplínu.

Tohtoroční absolventi musia zápasiť v rámci repertoáru s mnohými ťažkosťami, ale tie môžu byť pre nich motiváciou do ďalšej práce. Výrazne ale po dlhej dobe dochádza k dialógu medzi KALD a KČD, ktorá postupne začína upúšťať od zaprášených tradičných prístupov a čoraz viac experimentuje.

Mazúch, Pitínský: Pitínský slovník

Úprava a režie: Braňo Mazúch, scéna a kostýmy: Jitka Pospíšilová, hudba: Jan Čtvrtník a kolektiv, pohybová spolupráce: Dora Sulženko Hoštová. Premiéra: 3. května 2013

Lesák: Stopař

Scénář a režie: Janek Lesák, asistence režie: Tomáš Loužný, scénografie a kostýmy: Jan Brejcha. Premiéra: 5. prosince 2013

Kolektiv: Regulace intimity

Režie a pedagogický dohled: Jiří Havelka, dramaturgie: Jana Macíčková, pedagogická podpora: Tomáš Měcháček, Tomsa Legierski, scénografie: Lucie Wildtová. Premiéra: 10. ledna 2014

Jan Mikulášek a kolektiv: Hodní chlapci

Režie:Jan Mikulášek, scénografie a kostýmy: Pavla Kamanová, dramaturgie: Magda Zicháčková, produkce: Daniela Fialová, Daniel Brátka, Jan Battěk, Dominika Antonie Skalová. Premiéra 6. dubna 2014

Loutkář 3/2014, s. 16–19.

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.