Predmerský, Vladimír : V Žiline na festivale

Keď som v polovici päťdesiatych rokov nastúpil v Žiline do divadla, súbor nemal svoju vlastnú sálu. Hrávali sme najmä na zájazdoch a v nedeľu na javisku školskej telocvične, kde sa stavala paravánová konštrukcia bábkovej scény. Až začiatkom šesťdesiatych rokov získalo divadlo nielen telocvičňu, ale tiež priľahlé miestnosti patriace škole. Začalo sa s generálnou prestavbou budovy. Najmä javisko dostalo vytúženú \„vaňu\“, aby s ňou už zakrátko malo problémy, pretože po javisku sa v rámci alternatívy začali pohybovať herci, dokonca aj s bábkami. A hoci o pár rokov prišlo ešte ku dostavbe zadného traktu divadla, nikdy sa nepristúpilo ku zdvihnutiu priestoru nad javiskom, vytvoreniu potrebného \„komína\“ na zavesenie ťahov do požadovanej výšky. Až v tomto roku, v rámci prestavby javiska, sály a prevádzkových priestorov sa konečne vyriešil aj starý problém. Chodil som v septembri s riaditeľom divadla Petrom Tabačkom po stavenisku, počúval, čo kde bude a ako to bude vyzerať a úprimne som sa tešil s prisľúbeného termínu stavbárov o dokončení zrenovovaného divadla v budúcom roku. A hoci sa o tejto pripravovanej \„demolácii\“ vedelo už dávno, ani raz som nepočul z úst Žilinčanov, že sa kvôli nej neuskutoční tretí ročník bienále festivalu slovenských profesionálnych divadiel Bábková Žilina 2013.

Do Žiliny prišlo v dňoch 18.-20. septembra 2013 všetkých päť \„kamenných\“ divadiel, niektoré súkromné skupiny, bratislavské Divadlo Ludus a študenti z Katedry bábkarskej tvorby VŠMU. Organizátori pozvali tiež známy súbor Športniki s ich úspešným Back to Bullerbyn a Matiju Solcea s predstavením Happy Bones. Žilinský súbor privítal všetkých už tradične so samozrejmou srdečnosťou. Našli sa aj náhradné hracie priestory. Hralo sa nielen v sále a v štúdiu Mestského divadla, ale tiež v Klube Labyrint, v neďalekej Stanici Záriečie a na Mariánskom námestí.

Mimoriadne zaujímavá bola dramaturgia festivalu, pravda až na niektoré výnimky. Divadlá ponúkli väčšinou tituly z posledného obdobia, či už išlo o pôvodnú autorskú hru alebo o dramatizáciu hodnotnej literárnej predlohy. Zarezonovala tvorivá dvojica Ivan Martinka a Andrej Kalinka. Po predchádzajúcom úspešnom žilinskom Epose prišli s Bartimejovými pašiami, určenými mládeži a dospelým. Tvorcovia vychádzali z krátkej zmienky v evanjeliu o uzdravení slepca Bartimeja Ježišom Kristom. Na tomto zázraku postavili neobyčajne silný príbeh, stavajúci človeka pred otázku pravdy a strachu. Martinka v postave slepca fascinuje divákov svojím sugestívnym hereckým prejavom, vťahuje ich do vnútorných bojov hrdinu a nenecháva ich na pochybách o svojom presvedčení. Vyše hodinové predstavenie s Kalinkovou hudbou bolo skutočným umeleckým zážitkom. Starším deťom a mládeži boli určené tiež dve predstavenia ľahšieho žánru. Domáci súbor zahral, podľa scenára a v réžii Jakuba Nvotu, žilinskú legendu Kata dcéra Kata a nitrianske Staré divadlo K. Spišáka Stokerovho Draculu v dramatizácii dramaturgičky Veroniky Gabčíkovej a režiséra Ondreja Spišáka. Nezastihol som nitrianske predstavenie v Žiline a inscenáciu poznám iba z premiéry. Údajne sa im podarilo odstrániť rozvláčnosť príbehu, pri ktorej sa strácala hlavná postava. A ani neviem, ako nakoniec inscenácia odpovedala na zaujímavo položenú otázku, či existuje zlo mimo človeka? S takýmito otázkami sa nesužovali Žilinčania. Komédia plná srandy o žilinskom katovi a jeho dcére Kate bola príležitosťou pre herecký súbor, aby sa vybláznil v jednotlivých postavách. Režisér ich však držal \„na uzde\“, a tak predstavenie aktualizované na domáce prostredie má všetky znaky bezprostredného pouličného divadla. Nitrania viac zaujali malých divákov predstavením Cesta do krajiny Tuwim, ktorá už v titule naznačuje dramatizáciu (V. Gabčíková-O. Spišák), vychádzajúcu z básnickej tvorby pre deti poľského spisovateľa Juliana Tuwima. Režisér v inscenácii zužitkoval svoje doterajšie bohaté inscenačné postupy. Perraultovho Kocúra v čižmách v dramatizácii a réžii Beli Schenkovej, s ktorým prišlo Bábkové divadlo na Rázcestí, som už videl na minuloročnej Bábkarskej Bystrici. Vtedy ho hrali na ulici a musím povedať, že som sa výborne bavil. V Žiline umiestnili \„Kocúra\“ do divadelnej sály a inscenácia prestala dýchať svojou uvoľnenou komediálnosťou trhoviska. Na námestí však zahrali svoju pouličnú Zvonkohru košickí bábkari. Čerstvá komédia z pera Jána Uličianskeho vychádza z historickej skutočnosti, keď v roku 1556 vyhorela mestská zvonica a Košičania prišli o zvony. Škoda, že tento vďačný lokálny príbeh nerozpracoval autor do širších súvislostí, ktoré by dokresľovali dobové skutočnosti. Miesto toho sa ako režisér nechal unášať prostriedkami commedie dell´arte, takže divák sa iba ťažko orientoval v adresnosti \„uvoľnenej\“ inscenácie, postavenej však na jednoduchom texte.

Na úplne druhom žánrovom póle zasvietilo svojou hravosťou a nápaditosťou predstavenie Pod perinou bratislavského Divadla LUDUS. Autor inscenácie \„ľahšej ako pierko\“ Peter Kuba ju presne adresoval najmenším detským divákom, ktorých vo vzdušnom, ohraničenom bielom priestore posadil okolo vankúšov a perín. Pod nimi, zatiaľ nebadane, oddychovala trojica hercov (Simona Martináková, Adela Mojžišová a Radovan Kianica). V jednom momente sa prebudia a nonverbálnymi prostriedkami, hravou formou predvádzajú, čo všetko sa dá vyvádzať na posteli i pod perinou. A prečo vlastne aj my dospelí sme v detstve mali tak radi perinové a vankúšové hry plné neobyčajných príbehov. Herci ponúkali detským divákom ešte viac podnetov a nápadov. Nielen to typické hádzanie sa s vankúšmi a skrývanie sa pod perinou, ale robili grimasy a zvuky na tvári i na tele, šteklili sa, zívali a chrápali, cmukali, žonglovali, bubnovali, prehadzovali si svietiace guľôčky, vytvárali tieňohru, jedným slovom, ponúkli im inšpirujúcu klauniádu. Trojročný chlapček sediaci vedľa mňa nadšene zvolal: \„Aj my sa tak hráme!\“ A to bola najlepšia vizitka tohto úspešného predstavenia. Oproti tomu vo výtvarne iste nápaditom predstavení O lúke, motýle a kvetinovej víle (Teátro Neline), adresovanému taktiež najmenšiemu divákovi, chýbala práve tá bezprostredná hravosť. Medzi súkromnými skupinami už tradične kraľuje svojou originálnou dramaturgiou a hereckým prejavom Divadlo PIKI. Aj teraz prišli s dramatizáciou literárnej predlohy Daniela Pennaca a pod titulom Pes (pri)tulák predviedli celú škálu výrazových prostriedkov bábkového divadla, aby vyslovili myšlienku o vzťahu človeka k opustenému zvieraťu. Z náročnej predlohy P. Larsena a V. Oravského vychádzal aj realizačný scenár už spomínanej dvojice Kalinka-Martinka Naozaj alebo O chlapcovi, ktorý kreslil, s ktorým prišlo Bratislavské bábkové divadlo. Príbeh plný nádhernej fantázie, neobyčajných výtvarných premien a situácií sa však v realizačnom prevedení natoľko skomplikoval, že divák sa v ňom iba ťažko orientoval. O klauniádu v predstavení Najlepšia rozprávka o Červenej čiapočke bojovala skupina trocha \„pripálených\“ hercov zo žilinského Bábkového divadla v réžii a dramatizácii Petra Palika. Nakoniec sa im za pomoci detských divákov podarilo dať dohromady známu rozprávku a zahrať ju aj s farebnými dáždnikmi.

V závere festivalu prišlo k vyhláseniu Ceny Hašterica 2013, ktorú porota udelila Kalinkovej a Martinkovej inscenácii Bartimejove pašie. Žilinské BD spoločne s Národným osvetovým centrom vyhlásilo tiež víťazov súťaže na pôvodné slovenské dramatické texty pre deti a mládež ARTÚR 2013. A našiel sa aj priestor, aby účastníci festivalu pogratulovali prítomným tohtoročným jubilantom: výtvarníčke Janke Pogorielovej (75), bývalej bábkoherečke Ivici Ozábalovej (70) a technológovi Tonkovi Dušovi (80). Žilinčanom držíme palce, aby budúcu sezónu už začínali v novej, zrekonštruovanej budove.

Loutkář 6/2013, s. 5–6.

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.