Predmerský, Vladimír: Školské roky 1952-1956

Koncom augusta 1952 som dostal tento cyklostylovaný list z DAMU: \\\„Povoláváme Vás k přijímací zkoušce na obor loutkářství. Dostavte se dne 5. září 1952 v 8.00 hodin do budovy divadelní fakulty v Praze I., Karlova ul. Č. 26.\\\“

Neviem prečo, ale na obal zo školských rokov 1952–56, do ktorého som si odkladal poznámky z prednášok, z predstavení, spoločných návštev, akcií a stretnutí s významnými ľuďmi, som si napísal toto poučenie. Myslím že je od Mikuláša Alša: \\\„Ačkoliv žádných peněz nemáme, přece se nám setsakramentsky vede.\\\“ Po šesťdesiatych rokoch od založenia katedry nevidím dôvod, aby som tieto spomienky na roky strávené na škole začínal ináč.

Október 1952 – Úvodná prednáška prof. Erika Kolára, ktorú rád spomínam. Požiadal nás, aby sme si nerobili poznámky. Ja som si však tajne zapísal aspoň tieto vety: \\\„Nehrajme svoj život – prehráme ho. Svoj život prežívajme. Majme radi ľudí a verme ľuďom!\\\“

Mali sme svoju malú učebňu na treťom poschodí v budove Divadelnej fakulty AMU na Karlovej ulici. Pre nás nebol problém vybehnúť na poschodie aj niekoľko razy. Ale prof. Josef Skupa, ktorý mal s nami marionety, prichádzal do miestnosti už udýchaný, otváral si okno, aby sa nadýchal čerstvého vzduchu. Potom sa zadíval na dievčatá, moje spolužiačky, a prehlásil, že im závidí ich prepadnuté, lavórové brušká. Pravdaže, jemu objemné bruško prekážalo v divadle pri vodení marionet. Potom sa k nám prihovoril a prehlásil, že ak by sme potrebovali peniaze, vždy nám ich ochotne požičia. Neviem veru, či to niekto využil, hoci sme boli chudobní ako študenti. Obrátil sa na mňa: \\\„A Slováčku!\\\“ Ale hneď sa ospravedlnil, že to nemyslí ako urážku, a dodal: \\\„Víte, co se má rádo, to se zdrobňuje.\\\“ Na jednej hodine nám povedal: \\\„Je správne mať sebavedomie, ale buďme k sebe vždy sebakritický. Nikdy si nepovedzme, že sme už dosiahli dosť, že je to už dobré a že nám to stačí.\\\“ Hneď za tým mám zapísané verše Havlíčka-Borovského: Kto si myslí, že se učí,/ten je vlasti chlouba./ Kto si myslí, že dost umí/začína být trouba. Chodil som do jeho Divadla S+H na jedno predstavenie aj niekoľko razy. Sledoval som zo zákulisia Skupov úžasný cit pre slovo, pre pauzu i pre improvizačné slovné vsuvky, pri ktorých sa celý súbor tajne pochechtával. A potom som si zasa overoval reakciu obecenstva na dialógy Spejbla a Hurvínka z hľadiska. Úžasná vysoká škola!

Jedine prof. J. A. Novotný nám hneď na prvej hodine z dejín svetového bábkového divadla oznámil, že nás bude oslovovať \\\„Dámy a pánové\\\“, alebo \\\„Pani a pán\\\“. Nezabúdajme, že to boli päťdesiate roky! Uznávali sme ho tiež preto, že si dokázal vystreliť z hocakých osobností. Rád napodobňoval prof. Jana Malíka, riaditeľa Ústředního loutkového divadla, režiséra, historika bábkového divadla, laureáta štátnej ceny, zaslúžilého umelca, generálneho sekretára UNIMA (ďalšie funkcie už nebudem menovať), ktorý každé predstavenie vo svojom divadle začínal slovami: \\\„Milé děti, oslovuji nejdříve vás, protože je to vaše divadlo a soudružky učitelky a dospělí jsou tady jenom hosté.\\\“ Oprel sa o portál a začal siahodlhú prednášku o hre, o autorovi, o histórii, ktorou otrávil detské obecenstvo. J. A. Novotný si na svojich hodinách sarkasticky pochutnával na jeho interpretácii, smial sa a tešil sa ako sa my, študenti, opatrne zabávame na jeho vystúpení. Na jednej prednáške v roku 1954 som si zapísal túto jeho vetu: \\\„Není cesta od panáka k duši, ale od duše k panákovi.\\\“ Doteraz nad ňou premýšľam…

Prof. Zdeněk Bezděk vymyslel pre nás špecifický bábkarský telocvik. Pozostával napr. z toho, že sme museli v predpažení držať činky, aby sa nám zosilnilo svalstvo pri vodení javajok a marionet. Alebo sme so závažím nad hlavou museli spievať a vyskakovať. Neskoršie mával s nami korepetície s marionetami. Bolo to v období, keď sa v Ústředním loutkovém divadle uvádzala inscenácia staršej hry Karla Drimla Bacilínek, venovaná niekdajšej rozšírenej pľúcnej chorobe TBC. Bola v nej aj táto konštatujúca veta lekára na dobrý vplyv slniečka a čerstvého vzduchu pre zdravie chorého pacienta: \\\„Tím je lépe pro prsíčka.\\\“ Stala sa okrídlenou vetou medzi nami študentmi a stačilo povedať na niečo, že je to tak \\\„lépe\\\“ a už sa dodávalo: \\\„Pro prsíčka.\\\“ Na spomínanej korepetícii u prof. Bezděka sa s vodením marionety trápila spolužiačka Míla. Predklonená cez marionetové operadlo (lebo takto klasicky sme vtedy vodili bábky do Tylovej Tvrdohlavej ženy), hľadala najlepšiu polohu pre šikovnejšie uchopenie vahadla. Ostatní sme sledovali jej trápenie. Vtedy Míla našla zodpovedajúcu polohu pre marionetu a opatrne sa spýtala prof. Bezděka, či to môže aj týmto spôsobom vodiť. Nadšený prof. Bezděk radostne vykríkol: \\\„Tím lépe!\\\“ A ja som bez meškania dodal: \\\„Tím je lépe pro prsíčka!\\\“ Prof. Bezděk, vyrušený z tvorivej inštruktáže, sa na mňa ostro obrátil s výčitkou v tvári, že čo to má znamenať? Či som snáď nejaký úchylák? Viem, že sa mu to usilovali vysvetliť moji spolužiaci, lebo ja som len niečo nezmyselne mrmlal. Ale ani im nevenoval pozornosť, myslel si o mne svoje a znova sa sústredil na korepetície so študentkou.

V roku 1956 sme už boli v praxi, ale obhajoby sme ešte nemali za sebou. Diplomy sme získali až v roku 1958.

V júni 1957 mi do Bábkového divadla v Žiline prišiel tento list z DAMU: \\\„Sdělujeme Vám, že obhajoby odevzdaných písemných prací absolventů lout. katedry 1955/56 se konají v úterý, 25. června od 7.30 h. v č. 35. Upozorňujeme, že k obhajobě nemohou být připušteni ti, kteří nemají zkoušku z marxismu.\\\“

Neskorší telegram z Prahy: \\\„Obhajoby odloženy na 1. července. Katedra loutkářství.

A konečne list z 10. 1. 1958: \\\“Jak Vám bylo již oznámeno, bude dne 20.1. v divadle Loutka, Václavské nám. 28, představení, po němž budou slavnostním způsobem odevzdány absolventům jejich diplomy.

Se soudružským pozdravem Katedra loutkářství DAMU.\\\"

A to byl definitivny koniec študenských let.

Vladimír Predmerský

Loutkář 6/2012, s. 286–287.