Přelet nad loutkářským hnízdem

Predmerský, Vladimír: Zápisník zo Slovenska

Sto rokov… Moc, alebo málo? Ja som dostal Československý loutkář do rúk až v roku 1952, počas mojich pražských štúdií. Jedného dňa mi môj spolužiak Jirko Středa dal do rúk Loutkář z roku 1928 s tým, že si ho môžem nechať. A to rozhodol o mojom budúcom celoživotnom smerovaní. Slávne slovenské dvojčíslo s farebnou obálkou s trojvrším a dvojkrížom vyšlo zásluhou Jindřicha Květa, ktorý vtedy pôsobil ako sudca v Bratislave. V roku 1919 založil pri Osvetovom zväze pre Slovensko bábkarský odbor. Všetko, čo Květ dostal do časopisu z histórie i súčasnosti slovenského bábkarstva, ma natoľko zaujalo, že som ďalšie materiály a odkazy začal hľadať v starších číslach Loutkáře, v dobových denníkoch, časopisoch a edíciách bábkových hier. Dlhé hodiny som vysedával v Univerzitnej knižnici a v Mestskej knižnici hl. mesta Prahy a robil som si podrobné zápisky. Obohatil som ich a spracoval o výskum na slovenských pracoviskách a od konca päťdesiatych rokov som ich postupne uverejňoval v Československom loutkáři. Stali sa mi východiskom pre moje samostatné publikácie o histórii slovenského bábkarstva. Pamätám sa, ako si ma ešte na škole zavolal prof. Kolár a dal mi za úlohu napísať kritiku na predstavenie Hiršalovej Zapoměnky, uvádzanej divadlom Sluníčko v Detskom dome. Už zo samotného slova „kritika“ som bol zmätený, ale Kolár išiel dôsledne za splnením svojej požiadavky. Moju „kritiku“ si prečítal, mal k nej pripomienky, a potom ma žiadal, aby som upravený článok prepísal a zaniesol do redakcie časopisu. Už neviem kde sa tá „kritika“ stratila, ale vtedy som dostal prvé podnety na písanie. Prvý článok mi vyšiel v Československom loutkáři v roku 1953 a venoval sa letným mimoškolským aktivitám poslucháčov katedry medzi gréckymi deťmi. Stačí listovať v Československom loutkáři a zistíte, aký priestor venovala redakcia ochotníckemu a potom profesionálnemu bábkovému divadlu na Slovensku. Pretože bol nedostatok slovenských kritikov, redakcia rozdelila českých recenzentov pre slovenské divadlá. Jiří Jaroš a Jindřich Uher písali o bratislavskom divadle, Mirko Matoušek a Oskar Batěk o Nitre, J. A. Novotný chodil až do Košíc, Mirko Česal a Erik Kolár stačili zachytiť viacero slovenských inscenácií. Musím povedať, že často to neboli zdvorilostné články, ale kvalifikované kritické pohľady na tvorbu jednotlivých divadiel. Hoci sa niektorí tvorcovia hnevali za otvorenosť českých recenzentov, práve takéto kritiky pomáhali dvíhať profesionálnu úroveň slovenského bábkarstva. K českým kritikom sa postupne začali pridávať aj slovenskí autori, medzi nimi aj ja. Osem rokov po skončení školy som sa v roku 1964 nechtiac dostal do sporu s obávaným a nekompromisným kritikom a mojím pražským profesorom J. A. Novotným. Všetko to vtedy „zapríčinil“ vtedajší šéfredaktor časopisu Mílo Česal. Vtedy sa totiž stále hovorilo o nutnosti vážneho stretnutia na tému bábkarskej dramaturgie. Dlhý čas sa však nič nedialo. Môj článok s nadpisom Kam kráčaš bábkarská dramaturgia, venovaný banskobystrickej inscenácii Urbánovho Belasého Petra, rozposlal Česal autorom českej kritickej obce s tým, že by mohol byť podnetom na diskusiu o spomínanej téme. Viete si predstaviť psychiku českých kapacít, keď ich žiadal reagovať na „názory“ kandrdasa? Prvý zareagoval svojským spôsobom J. A. Novotný, ale ja som mu zasa urážky opätoval. Hneď potom som dostal od Erika Kolára nahnevaný list, v ktorom ma poučil, „že ses nesměl dát vyprovokovat tónem J. A. Novotného k podobně ironizující formě repliky.“ A vo svojom referáte, na rýchlo zvolanej schôdzi, tvrdo polemizoval s mojím článkom. „Což nic nemění na mém přátelském osobním vztahu (a doufám ani na Tvém!)“, dodal mi hneď v liste Erik. Ja som sa už spomínanej pražskej „popravy“ nezúčastnil, pretože sa mi narodil druhý syn, ku ktorému nám (teda aj mojej žene), Erik zo srdca gratuloval: „Ať vám roste ve zdraví a k radosti!“ A o dva mesiace neskoršie sa mi ešte ospravedlňoval, že mi zabudol zaželal „všechno dobré k narozeninám.“ No povedzte, nemal som vynikajúceho pedagóga a ešte vynikajúcejšieho človeka? Dostal som sa aj do redakčnej rady časopisu a na vyzvanie jeho šéfredaktora Mirka Langáška a redaktorky Viery Blažkovej som v roku 1971 dostal priestor na môj pravidelný Zápisník zo Slovenska. Jedenásť rokov, teda až do roku 1982 som každý mesiac naháňal posledný termín redakčnej uzávierky! A hoci sme sa neskoršie rozdelili a vznikol časopis Loutkář, obrátila sa na mňa šéfredaktorka Ninka Malíková, či by som nechcel pokračoval v informáciách o dianí v slovenskom bábkarstve. Tak teda, od roku 2001 sa o to znova usilujem. Súčasne som rád, že v časopise opäť dostávajú priestor ďalšie príspevky od mojich slovenských kolegov. A nech mi odpustia mladšie a najmladšie ročníky prípadných čitateľov mojej rubriky, že vedľa aktuálnych podujatí na Slovensku, spomínam tiež narodeniny a úmrtia slovenských bábkarov. Myslím si totiž, že na mnohých si iste spomenú aj českí pamätníci. Veď sme sa kedysi častejšie vzájomne navštevovali na premiérach a festivaloch a udržiavali sme aj osobné priateľstvá. Musím vám však povedať, že keď sa nejaký človek dožije osemdesiatky, prípadne ešte aj viac rokov, ani sté výročie Loutkářa sa mu nezdá také vzdialené. Tak, do ďalších rokov veľa úspechov, moja redakcia.

Loutkář 3/2012, s. 107.

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.