Predmerský, Vladimír : Zápisník zo Slovenska

Nové vedenie košického BD vyvíja aktivity. Okrem náročného predsavzatia, že osobitými bábkovými inscenáciami venuje pozornosť aj mladému a dospelému divákovi, v novembri usporiadalo dvojdňovú medzinárodnú konferenciu pod názvom Bábkové premeny (25. – 26. 11. 2011). Organizátori sa trocha neskoro (pravda, až potom, keď dostali žiadaný grant), obrátili na vybratých domácich a zahraničných kritikov a pracovníkov divadiel s náročnou otázkou, aké je smerovanie súčasného profesionálneho bábkového divadla na Slovensku v stredoeurópskom kontexte. Téma dostatočne široká, aby tucet prihlásených prispievateľov vniesol do nej svoju názorovú rôznorodosťou, či už formou priameho vystúpenia na konferencii, alebo písomne zaslaných prednášok. Košické stretnutie tak nezostalo ojedinelým podujatím s podobným zameraním v iných, nám blízkych krajinách, na ktorom zástupcovia z Česka (Jarmila Hájková), Poľska (Jacek Malinowski, Zbigniew Rybka), Maďarska (Ágnes Kiszely) a Ukrajiny (Olexandr Turjanica, Vasil Čajkovič), neodpovedali na otázku položenú pozývateľmi. Tí predovšetkým prezentovali prácu svojho divadla, prípadne hovorili o systéme pri organizovaní domácich festivalov. Na chválu usporiadateľov treba povedať, že texty zahraničných účastníkov boli vopred preložené do slovenčiny a spoločne s ostatnými premietané videotechnikou počas jednotlivých vystúpení. Najväčšie zastúpenie prispievateľov bolo pochopiteľne zo Slovenska (Iveta Škripková z banskobystrického Bábkového divadla na Rázcestí, Ida Hledíková a Pavel Uher z bábkarskej katedry VŠMU, Peter Tabaček a Peter Palik zo žilinského BD, Ivan Sogel z košického BD, Ondrej Spišák z nitrianskeho Starého divadla, Ľubomír Šárik z Rimavskej Soboty a Vladimír Predmerský). Evidentne tu chýbali ďalšie mená najmä slovenských a českých kritikov a teoretikov, zainteresovaných do slovenskej problematiky, ktorí buď neboli oslovení, alebo si už z časových dôvodov nedokázali zladiť svoje povinnosti s účasťou na konferencii. Odznelo viacero charakteristík a podnetov z oblasti inscenačných postupov v slovenských divadlách, ale mnohé otázky, najmä teoretického charakteru, zostali z časových dôvodov nedopovedané. Vytvoril sa tak predpoklad na ďalšie stretnutie, ale už so špecifickým zameraním na jednu zo zvolených tém. K tomuto poznatku dospel aj riaditeľ košického divadla Pavel Hrehorčák, ktorý viedol konferenciu a dôsledne dodržiaval programový harmonogram, vrátane diskusií a prestávok na občerstvenie a oddych. Bolo sympatické, že rokovania sa zúčastnil aj riaditeľ košického Štátneho divadla Peter Himič, nie preto, aby slávnostne pozdravil účastníkov konferencie a potom sa \„pre naliehavé povinnosti\“ ospravedlnil, ale ktorý počas dvoch dní vnášal do diskusie svoje postrehy. Z príspevkov, ktoré odzneli na medzinárodnej konferencii, vydá divadlo publikáciu.

Nedá mi však, aby som ešte nezareagoval na dva podnety z konferencie. Banskobystrická riaditeľka Iveta Škripková predstavila totiž nový projekt divadla aj s videozáznamom, nazvaný Batolárium, určený deťom od 10 mesiacov do 3 rokov. (Už som ho v Zápisníku spomínal). Mohol som si ho nedávno naživo overiť, keď ho Banskobystričania úspešne zahrali vo foyeri bratislavskej činohry Mestského divadla. V slovenských podmienkach je to nový fenomén, ktorý nie každé divadlo príjme s nadšením. Má svoje špecifické zákonitosti. Predovšetkým je tu obava, aby projekt nesuploval kreatívnu hru učiteliek s deťmi v materských školách. Taktiež ho nemôže vytvárať herec/herečka, prípadne menší herecký kolektív, bez vzťahu k najmenšiemu divákovi, ktorého má počas vystúpenia bezprostredne pred, či pri sebe a musí reagovať na jeho nepredvídané prejavy smiechu, strachu, plaču a pod. Nezastupiteľným pomocníkom (možno aj prekážkou) sa pre herca stáva prítomnosť rodiča, ak citlivo reagujúceho na prejavy svojho dieťaťa. A hoci ide \„iba\“ o hru s rôznymi predmetmi, objektmi, bábkami a pod., s minimálnym použitím slova, celé vystúpenie predpokladá určitú dramaturgickú stavbu a minutáž, nepresahujúcu detskú vnímavosť a pozornosť. (Bystričania dodržiavajú 25 minút). Aj v Batoláriu je niekoľko miest, ktoré na seba nenadväzujú (napr. samoúčelné vlnenie s farebnou látkou). Tvorcovia úspešného Batolária (Monika Kováčová, Františka Fehérová) zbierajú prvé skúsenosti a bude zaujímavé sledovať jeho ďalšie smerovanie.

Druhým podnetom na košickej konferencii bol príspevok maďarskej režisérky A. Kiszely, spolutvorkyne (s Dórou Fekete) projektu Červená, žltá, modrá určenému taktiež najnižšieho vekového stupňu. Záznam z predstavenia (tu už nejde iba o improvizovanú hru s predmetmi), ukázal na pevnú dramaturgickú stavbu, cieľavedome využívajúcu výrazové divadelné prostriedky, bez použitia slova. Dominujú v ňom výtvarne skĺbené trojrozmerné scénické prvky (kocka, ihlan, guľa a pod.) v jasných farbách, z ktorých herečky pohybovo rytmickým, hravým prejavom zostavujú rôzne obrazce, evokujúce detskú fantáziu. Predstavenie, taktiež s krátkou minutážou a za prítomnosti rodičov s deťmi, končí vytvorením domčeka, z ktorého vychádzajú bábkové postavičky v spomínaných základných farbách. Priznám sa, že pri oboch projektoch som si dával otázku, prečo do (slovenskej) hry nie je aktívne zapojený hráč na gitare a prečo tak osamotene zostáva trojčlenná, živá hudobná skupina v prípade maďarského predstavenia. Dostatok podnetov a otázok na pripravovanú tohtoročnú Bábkarskú Bystricu, alebo budúcu Mateřinku.

Loutkář 1/2012, s. 8.