Predmerský, Vladimír: Dvadsaťročné Divadlo PIKI

Ten rok 1990 bol neobyčajne zaujímavý aj z iných dôvodov. Na Slovensku začali vznikať súkromné, nezávislé divadlá. Jedni čakali na túto možnosť (Tradičné bábkové divadlo Antona Anderleho), iným bolo pôsobenie v kamennom divadle priúzke (Teatro TATRO, vedené Ondrejom Spišákom). Z vtedajšieho bratislavského Štátneho bábkového divadla odišla k 31. 7. 1990 manželská dvojica bábkohercov Katarína Aulitisová a Ľubomír Piktor. Vraj si idú založiť svoje divadlo. Čo im mohlo chýbať v zabehnutom kamennom divadle? Počas svojho dvojročného pôsobenia, boli predsa obsadzovaní do hlavných úloh a ešte si v divadle naštudovali (spoločne s Nelou Dušovou a výtvarníkom Mirom Dušom) vlastný projekt grotesky na motívy Mokošovej Hry, v ktorej uplatnili princíp klauniády. Odišli zo súboru, kde vtedy pôsobili hviezdy slovenského bábkoherectva a kde si svoju poetiku začal uplatňovať režisér Ondro Spišák a Beďo Bednárik. Predvídaví ľudia im predpovedali neúspech a skorý koniec. Ale Divadlo PIKI manželov Piktorovcov sa už 1. 9. 1990 uviedlo s mimoriadne úspešnou Podjavorinskej rozprávkou Čin-Čin. Už vtedy sa hovorilo o ich grotesknom, komediálnom hereckom prejave, vypointovanom gagmi, inklinujúcom jednoznačne ku klauniáde. Kde sú korene tohto príznačného dvadsaťročného inscenačného rukopisu Divadla PIKI? Ľuba Piktora lákala v sedemdesiatych rokoch, počas štúdia na strednej škole, pantomíma. Začal chodiť do bratislavského pantomimického súboru POMIMO, ktorého úspešné predstavenia sa dostali na celoslovenské prehliadky, kde sa zoznámil s obdivovanou dvojicou klaunov Ctiborom Turbom a Bolkom Polívkom. Keď potom dostal ponuku nastúpiť ako elév do banskobystrického bábkového divadla prijal ju, najmä keď vedel, že sa pri práci stretne s Turbom, pripravujúcim so súborom predstavenie Malé klauniády (1979). Už nasledujúci rok urobil talentové skúšky na pražskú Bábkarskú katedru DAMU, kde učil aj C. Turba. Po absolvovaní školy dostal ročné štipendium do prestížneho pantomimického súboru Ladislava Fialku, ale tento systém vyjadrovania mu nevyhovoval. Po ročnej vojne vo VÚS-e (kde bol zaradený do vojenského speváckeho zboru, pretože kategóriu „pantomíma“ vojaci nemali), sa síce vrátil do Prahy, ale k Ctiborovi Turbovi. V Divadle Alfréd a spol. vystupoval s päticou klaunov v Deklaunizácii. Okrem toho sa ešte na škole zapozeral do Kataríny Aulitisovej, bábkoherečky z nižšieho ročníka. A aby mu neušla, tak na ňu v Prahe čakal.

Pezinská rodáčka sa na pražskú katedru dostala ako ochotnícka bábkarka. Keď si počas štúdií prišiel režisér Krofta vyberať tretiakov a štvrtákov na štipendium do DRAKa, odišla aj ona do hradeckého divadla. A hoci by bola rada zostala vo vynikajúcom divadle aj naďalej, vybrala sa do Prahy za svojim Ľubkom. Už aj preto, aby spoločne privítali narodenie ich prvej dcéry. Odtiaľ už viedla ich cesta do Bratislavy, aby nakoniec našli hniezdo pre svoje divadlo v Pezinku. Ak budeme dnes, pri dvadsiatom výročí Divadla PIKI hľadať atribúty ich tvorby, nájdeme tam, okrem komediálnosti a hravosti s bábkou v jej mnohorakých modifikáciách aj silné rodinné puto, spojené s ich dvoma dcérami, Lindou a Jazmínkou.

Klaunské červené nosy Piktorovcov sa nikdy neuberali cestou ľahkých dramatizácií osvedčených titulov. Po Podjavorinskej prišli s Lindgrenovej Pipi, s Buvirozprávkami spisovateľa Daniela Heviera, objavili Lehenovej rozprávku o živote dieťatka v mamičkinom brušku, ktorého príbeh tak vynikajúco stále hrá Katka v predstavení O deviatich mesiačikoch. A aby sa Ľubo neurazil, napísala pre neho samého príbeh, čo asi robí otec so svojou dcérou Keď mama nie je doma. Nebáli sa pustiť ani do takej suchej témy akou je Deklarácia práv dieťaťa, aby jej dôležitých desať zásad dostali do metaforickej bábkovej podoby pod názvom MADAM DEKLA RÁCIA. Keď sa objavila kniha Dušana Taragela Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov, klaunské nosy Piktorovcov ju opäť zavetrili a uviedli Paskudárium ako divadelnú prechádzku po múzeu neposlušných detí. Na svojich inscenáciách spolupracovali s mnohými výtvarníkmi Alešom Votavom, Ferom Liptákom, Markétou Plachou, Petrom Čisárikom alebo Zuzanou Cigánovou-Mojžišovou. Tak ako v rozprávkach o drakovi aj ich zhltla v rokoch 1999–2008 televízia. Pravidelná nedeľná relácia s klaunskými postavami ELA a HOP sa stala najobľúbenejším programom pre deti. Do nej vkladali svoje originálne nápady a reagovali na nespočetné listy detských divákov. Na tejto neuveriteľnej popularite vytvorili aj divadelné predstavenie Ela a Hop, ktorej ústrednú pesničku z televíznej relácie už potom spievali spoločne s deťmi po celom Slovensku. Aj pri tomto náročnom časovom vypätí dokázali dostať na javisko Dahlovho Kámoša Obra. Možno práve vtedy si uvedomili, že ich popularita im prekáža v tvorbe pre detského divadelného diváka. Už mohli hrať aj Romea a Júliu, ale pre deti zostávali iba Ela a Hop. Včas sa spamätali a od roku 2008 ich zasa vídame na javiskách v kontakte s deťmi. Tam sa cítia najlepšie aj so svojou novou hrou Rozkrávka. Vymýšľajú a rozdávajú radosť nielen deťom ale aj dospelým. Behajú po svete, režírujú a zbierajú úspechy a ceny na festivaloch. Čo si pri dvadsiatke môžu želať viac – iba pevné zdravie, ktoré im prajú všetci návštevníci ich predstavení. Nad tým všetkým totiž, ako nad Betlehemom z ich niekdajšieho spoločného rodinného projektu Reviľákovej hry Dohviezdny večer, drží usmievavý Anjel šťastia a nápadov, do diaľky svietiaci nápis DIVADLO PIKI – DIVADLO KLAUNIÁDY.

Nikdy som sa nezamýšľal nad názvom Divadla PIKI. Považoval som ho od začiatku za presne vystihujúce pomenovanie malého a ambiciózneho divadla. Piktorovci mi skratku odhalili: Podozrivo Ideálna Kočovná Skupina. Tak, veľa šťastia pri kočovaní, Katka a Ľubo.

Loutkář 1/2011, s. 27–28.