Predmerský, Vladimír: Zápisník zo Slovenska

Ak by som písal pre bulvár, titulok by vyzeral takto: NA ZIMNEJ OLYMPIÁDE VO VENCOUVRI NEPRIZNALI SLOVÁKOM JEDNU ZLATÚ MEDAILU! Pretože píšem do seriózneho časopisu titulok je takýto: SLOVÁCI DOSTALI VO VENCOURI ZLATÚ MEDAILU, ALE NIKTO O NEJ NEVIE! A preto píšem v týchto slnečných dňoch o zimnej olympiáde v Kanade. Olympiáda sa živila nielen športom, ale aj kultúrou. Známe nitrianske Teatro Tatro, dostalo pozvanie vystúpiť so svojím programom počas zimnej olympiády. Pri vytváraní špeciálneho programu sa stretla výborná cháska: dvaja herci z nitrianskej činohry, dvaja z bábkového divadla a dvaja z bratislavskej Astorky. Režisér Ondro Spišák vytvoril predstaveniu rámec a nazval ho Zázračným divadelným automatom, herci dotvorili nápady a celé podujatie výtvarne zastrešil scénograf Fero Lipták s realizátorom arch. Petrom Kostroňom. Divadlo dostalo k dispozícii nákladné auto, z ktorého sa otvorila bočnica, čím sa vytvoril hrací priestor a za ním sa posúvali pomaľované panely s komickými postavičkami zimných športovcov. Stačilo vytočiť čertove koleso a z automatu vychádzali športovci-herci, pantomimicky parodujúci zimné športy. Počas skoku na lyžiach otravuje športovca letiaci vták (samozrejme na vodiacom drôte), sánkovanie prechádza do sánkovania detí-bábok po bielom šále, v gýčovitom oblečení tancujú krasokorčuliarky a po páde pokračujú v pohybovo-sexuálnom opojení, hokej hrá dvojica ako šachovú partiu na čas, ktorá sa končí poriadnou bitkou. A to som neprezradil všetko. Kontaktné predstavenie medzi „športovcami“ a obecenstvom moderoval O. Spišák. Priznám sa, že keď som si na začiatku ich cesty na olympiádu prehrával záznam z generálky a rehotal sa na jednotlivých výstupoch, dával som si otázku, ako tieto naše typické „vtákoviny“, príznačnú recesiu a štýl divadla príjme jednoznačne konvenčnejšie kanadské obecenstvo? Už to, že ich počas olympiády začalo vyhľadávať, že sa naši hokejisti chceli práve s nimi fotografovať a že celkove odohrali päťdesiat predstavení na rôznych miestach (niekedy aj štyri denne!) znamenalo, že ich prestali považovať za Rumunov… A tá spomínaná utajená zlatá medaila pre Teátro Tatro? Tú dostali od miestnych novinárov. Možno sa s ocenenými športovcami stretneme na niektorom festivale. Česi majú svojho Josefa Ptáčka a my máme zase svoju Bleyovú. Keď sa kedysi v šesťdesiatych rokoch objavila vo vtedajšom bratislavskom Štátnom bábkovom divadle fotografka Oľga Bleyová, moja spolužiačka zo „šupky“ s tým, že chce zaznamenávať divadelný život na javisku i v zákulisí, vedel som, že jej nepôjde o bežné fotografie. Ona začala z jednotlivých fotografií vytvárať divadelné príbehy. Sedávala na skúškach, zoznamovala sa s textom hry a zachytávala výrazy bábkohercov a režisérov. Preto majú jej fotografie atmosféru a ľudský rozmer. Doteraz nepoznám lepšie zachytený sústredený výraz a typické gestá Erika Kolára počas jeho réžie Pavlíčkovho Slávika v bratislavskom divadle, ako práve od Bleyovej. Celú sériu jej obrázkov uverejnil pri rôznych príležitostiach aj Loutkář (vtedy aj československý). Stačí si otvoriť dva diely Encyklopédie dramatického umenia Slovenska a zistíte, že fotografka pochodila celé Slovensko, aby zaznamenala tvorbu jednotlivých profesionálnych a ochotníckych divadiel, ale aj tradičné muzeálne bábky. S Olinkou Bleyovou som robil knihu Čaro oživenej fantázie, ktorá bola vyhlásená za najkrajšiu knihu roka 1970. Keď skončila spoluprácu s bábkarmi, začala sa zaujímať o prácu Štúdia S. Na tých obrázkov sú zachytené známe rozhovory Lasicu a Satinského (len ich ozvučiť), hosťovanie Horníčka, Hany Hegerovej a Suchého s jeho Semaforom. A mnoho ďalších. A prečo vlastne spomínam tvorbu výtvarnej fotografky Oľgy Bleyovej? Iba pre takú maličkosť, ktorá sa pri dámach nepatrí pripomínať (17. 5. 1930). Srdečne gratulujem a netrpezlivo čakám na jej profilovú knihu. Pri Miškovi Kováčovi Adamovi môžem hádam aj verejne priznať dátum jeho narodenia – 24. 5. 1930. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave vyštudoval slovenčinu, literárnu vedu a folkloristiku. A práve folkloristika ho priviedla ku štúdiu ľudového divadla a osobite ku hľadaniu jeho bábkových prejavov. Z tejto ľudovej pokladnice čerpal pri písaní svojich hier (Tekvičky, Prvohry, Vlkoladská), ktoré sa uvádzali na ochotníckych i profesionálnych bábkových scénach. V tejto súvislosti je podnetná jeho štúdia Marginálie k dejinám bábkového divadla. Veľkú časť svojho života venoval ochotníckemu divadlu, organizovaním rôznych prehliadok a súťaží. V roku 1988 sa mu v Martine podarilo zrealizovať tzv. pochôdzkové divadlo, ku ktorému napísal scenár. Tri tisíc účinkujúcich ochotníkov a profesionálov vytvárala putujúci živý obraz o jednej časti histórie Slovenska. Historikovi, teoretikovi, kritikovi bábkového divadla a môjmu priateľovi želám plné zdravie ! * V Opole sa konal Celopoľský festival poľskej klasiky a konfrontácie. Spoločne sa oceňuje tvorba činoherných aj bábkových divadiel. Na tohtoročnom 35.ročníku boli udelené dve hlavné ceny. Jednu z nich získal banskobystrický režisér Marián Pecko za inscenáciu hry Witolda Gombrowicza Ivona princezná burgundská, uvedenú opolským divadlom. Gratulujeme!

Loutkář 3/2010, s. 105.

28. přelet nad loutkářským hnízdem

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.