Predmerský, Vladimír: Milan Sládek v Žiline

Milan Sládek, slovenský mím svetového mena, ktorý od roku 2002 opäť žije a pôsobí v zahraničí, neprišiel s predstavou divadla masiek medzi žilinských bábkarov na celkom neznámu pôdu. Už v 60. rokoch tu dramaturg Jaroslav Pivko programovo presadzoval tento typ divadla, korunovaný úspešnou Jarošovou inscenáciou Gozziho Túžby po troch pomarančoch (1964). Terajší riaditeľ divadla Peter Tabaček pozval Milana Sládka na základe osobnej spolupráce v jeho súbore. Sládek si do Žiliny „neodskočil“, ale našiel si tvorivý čas pre prácu so súborom na opere Sergeja Prokofieva Láska k trom pomarančom, napísanej podľa predlohy Carla Gozziho. Vybral si nahrávku petrohradského Kirovovho zboru a orchestra s dirigentom Valerijom Gergievom. Inscenačným kľúčom bola commedia dell´arte, prepojenie divadla masiek s pantomímou, s ktorou má slovenský tvorca celoživotné skúsenosti.

Výhodou Prokofievovej opery je, že nemá veľké operné árie a libreto nie je písané vo veršoch. Operní teoretici upozorňujú na skutočnosť, že Prokofiev ju písal v období, keď sa pohyboval v Rusku pri Mejerchoľdovi, ktorý mal na opernú tvorbu svojrázny názor. Uprednostňoval v nej hudbu a pohyb pred textom. Chápal ho iba ako vysvetľujúci a doplňujúci akciu. „Vzájomný vzťah medzi hudbou a inscenáciou musí byť v opere rovnaký ako v pantomíme: keby sme pri inscenácii opery odstránili slovo, dostali by sme v podstate zvláštny druh pantomímy“ – tvrdil. Z tejto premisy vychádza aj Sládkova inscenácia Prokofievovej opery v Žiline.

Sládek v nej eliminoval vonkajškové, mimické znaky operného prejavu na najmenšiu možnú mieru. Divákovi dal minimálnu možnosť kontroly, či je herec pri otváraní úst identický s operným hlasovým prejavom. Okrem toho, originálna nahrávka je spievaná v ruštine. Inscenácia je samozrejme bez titulkovacieho zariadenia, takže spievaný text oslovuje bezvýznamné percento divákov. Sládek preto rozhodujúcu pozornosť venoval pohybovému a gestickému výrazu herca v maske. Divák sa má možnosť sústrediť iba na jeho vizuálny, pohybový prejav, na tvorbu charakteru postavy, na príbeh a jeho dramatické zvraty a nie je vyrušovaný prípadnou „speváckou“ nepresnosťou hercov. Aj operný zbor Prokofievovej opery (Mejerchoľd vo svojich inscenáciách vytláčal zbor niekde mimo javiska…), nahradil Sládek ľahkými látkovými závesmi, ktoré významovo, podľa hudobnej nahrávky, ovládajú herci bez masiek, oblečení v „pracovných“ čiernych kostýmoch. Na látkach sú totiž veľké nápisy divadelných žánrov (v niekoľkých jazykoch), pretože medzi Tragédmi, Komikmi, Lyrikmi a Prázdnymi hlavami je v celej opere neustály svár. Herci rôznymi zoskupeniami závesov „bojujú“ medzi sebou o svoju žánrovú priazeň, „konštatujú“ dramatickú situáciu hry a pohybovo dynamizujú scénický prejav. Prítomnosť hercov v čiernych kostýmoch na javisku prijímajú diváci postupne ako samozrejmú súčasť inscenácie, ako pomocníkov, vodičov rekvizít a nakoniec aj animátorov v systéme divadla bunraku. Všetky ostatné postavy opery majú masky. Až na Princa, ktorý je smutným Pierotom s bielou tvárou. Sládek zdôvodnil jeho chorobu a melanchóliu tým, že mu dal do rúk notebook. Princ sa venuje iba klepaniu do počítača, nemá záujem o život okolo seba, a preto sa ani nezasmeje. Sládek ani princovi nedovolil napodobňovať spev. Jeho predstaviteľ Michal Németh svojím pantomimickým prejavom dokázal vypovedať všetky nuanse svojho citového rozpoloženia až do konečného šťastia nad získaním krásnej princeznej. Je to nielen úspech mladého herca, ale aj Milana Sládka, ktorý v Némethovi objavil pozoruhodný talent pre pantomimické vyjadrovanie. Ale aj ostatní herci odovzdávajú v predstavení vysoko profesionálnu prácu. Peter Tabaček v náročných a charakterovo rôznorodých postavách (Kráľ, Kuchárka), trojica podliakov v podaní Jany Eliášovej (princezná Clarice), Barbary Juríčkovej (slúžka Smeraldina) a Bibiany Tarasovičovej (minister Leander), na čele s čarodejnicou Fata Morganou (Milada Filipčíková), bojujúcou o víťazstvo nad Mágom Celiom (Juraj Tabaček). Druhú skupinu tvorí komediálny Truffaldino (Ján Demko), rozvážny radca Pantalon (Jozef Abafi) a ceremoniár (Ján Homolka).

K úspechu inscenácie prispel významnou mierou dlhoročný Sládkov spolupracovník, scénograf a kostýmový výtvarník Jan Kocman. Masky Milana Sládka sú nádhernou typológiou štylizovaných ľudských charakterov. Sú výrazne biele, akoby povystrihované a zakrútené z papierového materiálu. Kostýmy z poskladaných a nariasených ľahkých látok, sú farebnou voľbou ďalšou významnou črtou postáv. Pri pohybovom prejave kostým „hrá“ spolu s hercom v maske. Štylizácia sa pri záporných postavách výtvarne prenáša až do pretiahnutých pazúrov prstov (Fata Morgana). Svojou zámernou tvarovou neforemnosťou a čiernym kostýmom, pokresleným bielymi meandrovitými tvarmi vinúcimi sa až do hlavy postavy, slizko a odpudzujúco vyznieva kostým Smeraldiny. Nohavice s jedným trakom pôsobia uličnícky u Truffaldina. Krásne a krehké princezné sú znázornené bábkami-manekýnmi. Do tej najkrajšej sa zamiluje princ. Bábky sú technologicky dokonale realizované (Pavol Húšťava, Danica Cielová) a svojimi ladnými pohybmi pôsobia až étericky.

Biela plocha ohraničeného horizontu, necháva bez zbytočných popisných scénických prvkov vyznieť farebným kostýmom, maskám, aj predimenzovaným rekvizitám. (Nepochopiteľné je iba reálne cínové vedro, z ktorého sa naberá oživujúca voda pre princeznú). Ohnivočervené závesy podporujú atmosféru napätia. Do vzdušnej scény nie celkom zapadá ťažkopádna mobilná železná konštrukcia, zastávajúca viacero scénických prvkov (kráľovský trón, sedačka, veža a pod.) Celé predstavenie je významovo precízne svietené (Vladimír Látka).

V Sládkovej inscenácii Prokofievovej Lásky k trom pomarančom sa v ideálnej jednote stretla operná nahrávka s divadlom masiek a pantomímou. Žilinský bábkoherecký súbor sa predstavil ako profesionálne vnímavý a tvorivý kolektív. Majster Sládek odovzdal v Žiline majstrovské dielo.

Loutkář 4/2009, s. 160.