Bábkarská Bystrica Tour 2018

Predmerský, Vladimír: Zápisník zo Slovenska

Nech mi je odpustené, ak začnem Zápisník v novom roku pripomenutím mien spojených so smrťou. Trpezlivý čitateľ iste pochopí, že za ich menami budem hľadať aj kus našej nedávnej spoločnej cesty za divadelným umením. Nuž, my starší spomínajme s nádejou, že možno ani tí mladší a najmladší nepreskočia tieto riadky bez povšimnutia. Najvýznamnejší slovenský básnik, esejista, ktorého verše vychádzajú na Slovensku v neuveriteľných desaťtisícových nákladoch, ktorého dielo bolo preložené do viacerých jazykov, niekoľkonásobný kandidát na Nobelovu cenu Milan Rúfus (prekladateľ Hrubína i Seiferta), kedysi napísal, že dieťa by malo pri svojom narodení dostať do svojho vienka „pieseň, rozprávku a modlitbu“. Básnik Rúfus do každej z vyslovených požiadaviek vložil dieťaťu kus svojho citlivého básnického srdca. A pre svoj vklad do rozprávok sa stal aj našim, bábkarským básnikom. Jeho básnická zbierka Kniha rozprávok zaujala v 70. rokoch pozornosť vtedajšieho dramaturga banskobystrického bábkového divadla Jozefa Mokoša. Spoločne s režisérom Karlom Brožkom, výtvarníkom Karlom Hejcmanom a hudobným skladateľom Miroslavom Pokorným (všimnite si, koľko českých tvorcov sa podieľalo na príprave slovenského básnického diela), vybrali z tejto pokladnice rozprávky a vložili ich do dvoch samostatných divadelných tvarov.(Z Knihy rozprávok, 1976; Rozprávky, 1977). Inscenácie založené na básnickom jazyku, realizované s bohatou scénickou, výtvarnou a hudobnou obrazotvornosťou, s vynikajúcimi hereckými výkonmi, zažiarili svojou originalitou na viacerých festivaloch v bývalom Československu. Básnik Milan Rúfus sa totiž, s jemu vlastnou pokorou k životu, sklonil k dielu Pavla Dobšinského a objavil v jeho rozprávkach nové morálne hodnoty pre súčasníkov. Nestal sa iba ich povrchným, aktualizačným príživníkom a interpretom ale povýšil ich na mravné záväzky svojej životnej filozofie. A je zaujímavé, že táto hlboká básnická stopa zasiahla režiséra Karla Brožka natoľko, že sa k nej ešte pred niekoľkými rokmi vrátil na scéne kladnianskeho divadla. V decembri minulého roka sme s obdivom a úctou k výnimočnému dielu Milana Rúfusa oslávili jeho osemdesiatiny. V prvých januárových dňoch sa dielo básnika Milana Rúfusa uzavrelo(10. 12. 1928–11. 1. 2009). Odišiel aj náš básnik. Keď v posledných rokoch sledujem na premiérach suverénnu „tvorbu autorov“ slovenských ľudových rozprávok, prichádza mi na um, či by sme sa k hodnotám a odkazu básnika Milana Rúfusa občas nemali opäť vrátiť. Už aspoň preto, aby sme sa nestali vehementnými kritikmi televíznych programov pre deti, ale potom na bábkových javiskách ich tichými pokračovateľmi. Od spomínanej premiéry banskobystrickej Rozprávky skočím teraz o dve desaťročia dozadu, keď sa na Slovensku zakladali profesionálne bábkové divadlá. Jedným z nich bolo aj Štátne bábkové divadlo v Bratislave (dnešné Bratislavské bábkové divadlo). Do súboru vtedy prišiel aj skúsený ochotnícky bábkar Vladimír Ragala. Za dobu jeho pôsobenia v súbore si najradšej spomínam na jeho komediálne hraného Valéra Cvičku vo Feldekovom Botafogovi. Ale do povedomia divákov doma i v zahraničí sa Vladko Ragala zapísal živou postavou Hudobného klauna v Slávikovom Momente muzicáli (1967). Hoci už vtedy malo v Československu čierne divadlo svoju slávnu éru vzniku za sebou (ako dokazuje v Loutkáři seriál mojej spolužiačky Hany Lamkovej), Slavíkova čiernodivadelná revue naďalej udivovala svojou vynaliezavosťou detské a dospelé obecenstvo doma a najmä v zahraničí. Slávna inscenácia dosiahla 841 repríz a Bratislavčania sa dodnes oprávnene hrdia, že v počte repríz prekonala aj nemenej slávnu inscenáciu Maľované na skle v SND.(Kde sa na nás bábkarov hrabú činoherci!) Vladko Ragala hral hudobného dirigenta až do svojho dôchodkového odchodu. Keď otvoríte stránky histórie bratislavského divadla, vždy tam nájdete fotografie jeho klauna s bielou tvárou, ako kočíkuje zvedavé dieťa, alebo ako fúka do hudobných nástrojov, ktoré sa potom menia na postavy, prípadne ako tancuje s opicou. Ragalovou vášňou počas jeho života bolo drevo a jeho vyrezávanie. Tak vznikla aj celá séria marionet do jeho bábkového divadla. Minulý rok ich vystavoval spoločne s ďalšími rezbárskymi prácami v Múzeu bábkarských kultúr a hračiek na Modrom Kameni. Bola to však jeho posledná cesta za bábkami.(11. 12. 1924–28. 12. 2008). Posuniem sa iba o niekoľko rokov dozadu, keď v Nitre vzniklo profesionálne bábkové divadlo (1951). Myslím si, že je všeobecne známe, že vtedajší riaditeľ a režisér divadla Ján Romanovský, očarený nastupujúcou érou javajok, nebol spokojný s ich animovaním. Na Slovensku vtedy nikto poriadne nevedel čo s nimi, ako ich treba vodiť. Tak si vymyslel celý systém ich ovládania a svoju „školu“ potom nekompromisne vyžadoval od všetkých hercov. Chodili sme do Nitry na premiéry a obdivovali vodičskú drobnokresbu bábkohercov. Na prvom celoštátnom festivale profesionálnych bábkarov v Liberci roku 1959 svojou neuveriteľnou bábkovodičskou precíznosťou v Ozábalových Divých husiach ohúrili Nitrania všetkých účastníkov festivalu.(Tuším, že tie bábky aj dýchali). V nitrianskom súbore bola vtedy aj zakladajúca členka divadla Vierka Tureková, taktiež ortodoxná zástankyňa Romanovského školy. To aj na jej bábkoherecké umenie sme sa potom dlhé roky chodili pozerať. Teraz, keď si nemôžem spomenúť na niektorú udalosť zo začiatkov nitrianskej histórie, zdvihnem telefón, zavolám Vierke do Nitry a hneď som múdrejší. Vierka Tureková mala 3.januára 2009 osemdesiat rokov. Blahoželám a želám jej pevné zdravie! * Myslel som si, že tento Zápisník ukončím radosťou nad životom. Jonáš Jirásek po absolvovaní pražskej bábkarskej katedry prišiel do Bratislavy a túžil iba po voľnom živote bábkoherca v súkromných divadlách. Začal v divadle Prak, ale potom sa osamostatnil. Pre svoje bábkové divadlo Piraňa (založil ho Radek Bachratý) písal hry a s predstaveniami chodil po celom Slovensku. Poznali ho deti v škôlkach, aj obecenstvo na rôznych kultúrnych podujatiach. Bol v neustálom pohybe a aktivite. Tak sme ho poznali až do jeho tragickej smrti 11. 1. 2009. Zomrel ako 43-ročný. Mladí ľudia by nemali takto odchádzať.

Loutkář 1/2009, s. 11.

Bábkarská Bystrica Tour 2018

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.