Bábkarská Bystrica Tour 2018

Ozábalová, Ivica: Brožkove návraty na Slovensko

Pred desiatimi rokmi položil režisér Karel Brožek otázku: „Bude jich někdy třicet?“. Dnes na ňu možno odpovedať, áno, bolo tridsať inscenácií, ktoré režíroval v slovenských profesionálnych bábkových divadlách. Tridsiataprvá sa premiérovala 30. marca 2007 v Starom divadle v Nitre. Shakespearov Macbeth.

Inscenovanie Shakespeara je v divadle vždy veľkou udalosťou, v bábkovom nevšednou a zriedkavou. Na Slovensku si Shakespeara ako prvý v bábkovom divadle režíroval ty, Kráľa Leara v Bábkovom divadle Žilina (1986). Ako vznikol projekt Macbetha v Starom divadle v Nitre? Prišiel si s ponukou ty, alebo ťa oslovilo divadlo?

Iniciatíva vyšla od Karola Spišáka. Najprv sa angažoval vo veci zlúčenia kladianskej činohry s bábkovým divadlom Lampion a pokúšal sa magistrátu mesta vysvetliť, že takéto fúzie vedú skôr k likvidácii menšieho súboru, ako ku kvalitatívnej zmene. Keď sa napriek všetkým výhradám rozhodnutím mestskej rady oba súbory predsa len dostali pod jednu strechu, pre umelecký tím Lampionu sa spolupráca s divadlom skončila. Jeho inscenácie sa stiahli z repertoáru a zlikvidovali, až na Macbetha, z ktorého sa zachránili bábky a časť výpravy. Vtedy prišiel Karol Spišák s ponukou, aby sme si, teda dramaturgička Nina Malíková, výtvarník Alois Tománek a ja ako režisér, Macbetha v Nitre zopakovali. Hudbu som použil pôvodnú (Laibach), nové kostýmy navrhla Hana Cigánová.

Prvú inscenáciu v Nitre, vo vtedajšom Západoslovenskom bábkovom divadle si urobil roku 1964. Šlo o Dietzmannovu hru S vetrom opreteky. Nasledoval Vládca harabúrd (1972) a Zhavranelí bratia (1988). Takmer po dvadsiatich rokoch si sa do Nitry vrátil, aby si inscenoval Macbetha. Mohol by si sa pokúsiť charakterizovať jednotlivé obdobia divadla a generačné výmeny, ktoré si tam zažil?

V nitrianskom bábkovom divadle som sa stretol so zakladateľskou generáciou na čele s riaditeľom Jánom Romanovským, herečkami Máriou Kožuchovou a Vierou Turekovou, hercami Julom Jenisom a Karolom Kuchárikom. Neskôr prišiel Ján Hrmo, Ján Kožuch, Roman Valkovič a mnohí ďalší. S Oľgou Schramekovou som sa spoznal v Žiline. Generačne sa to v Nitre vždy prelínalo a dopĺňalo o mladšiu krv, v tejto sezóne napr. o dvoch čerstvých absolventov Katedry bábkarskej tvorby VŠMU, Luciu Arendášovú – Barcziovú a Andreja Šoltýsa.

Hneď si ich do Macbetha obsadil.

Je veľmi dôležité, aby herec hneď na začiatku svojej kariéry dostal príležitosť a získal čo najviac skúseností. V inscenácii S vetrom opreteky sa nitriansky súbor po prvý raz stretol s technikou čierneho divadla. V tom čase som sa v jeho svete pohyboval, je teda celkom prirodzené, že ma lákalo vyskúšať si čiernodivadelné triky a kúzla v klasickom predstavení pre deti. Aj pre súbor známy svojim bábkovodičským javajkovým umením to bola vítaná zmena a osvieženie. Vo Vládcovi harabúrd sme s výtvarníkom Aloisom Tománkom parodovali všetko sovietske (transparenty, nápisy, pionierske šatky atď.), čo dosť rozhnevalo riaditeľa Romanovského. Nerád sa k tejto inscenácii vo svojich spomienkach vraciam. Zhavranelí bratia sa nám však po všetkých stránkach vydarili, dodnes sa inscenácia z času na čas „opráši“ a nasadí do repertoáru.

Macbeth je „mužská“ hra. Prečo ju v Nitre hrá 7 herečiek?

Pred Nitrou som Macbetha inscenoval v činohre Klicperovho divadla v Hradci Králové. Ako jednému z kmeňových režisérov mi „prischla“ úloha pripraviť nejakého Shakespeara s využitím ženskej časti hereckého ensemblu. Ale ako urobiť Shakespeara bez mužov? Po dlhšom čase rozmýšľania prišiel nápad pozrieť sa na svet mužov očami žien, frustrovaných svojím údelom v mužskej spoločnosti. V činohre to bolo jednoduchšie, tam hrali herečky mužské role a role čarodejníc. V divadle bábkovom, v Lampione a v Starom divadle v Nitre som inscenáciu obohatil o ďalšiu rovinu, o hranie postáv aj s bábkami. Bábkoherečky môžu takto mužskú vystatovačnosť, pýchu a „hrdinstvá“, ktoré dosahujú v bitkách a krvavých súbojoch, kým ony doma obrábajú pole, starajú sa o deti a starcov, nielen zosmiešňovať, ale prostredníctvom bábky nimi môžu až manipulovať. Princíp animácie bábky je vlastne manipulácia a bábka môže urobiť a vysloviť všetko.

Inscenáciu Macbetha si rámcoval vojnovým konfliktom ako divadlo na divadle, ako hru na Macbetha. V troskách rozbombardovaného divadla nájdu ženy bábky, kostýmy a text Macbetha. Pomaly rozohrajú príbeh, v ktorom hrajú mužov i čarodejnice, postupne a celkom nenápadne sa menia na manipulátorky. Našepkávajú Macbethovi jeho osud, pohrávajú sa so životmi postáv i bábok.

Dnes sa s manipuláciou stretávame na každom kroku, chcel som na tento jav reagovať. Okrem toho som chcel vzdať hold bábke, poskytol som jej priestor aby dokázala, že je schopná povedať a urobiť to, čo živý herec nemôže, nechce alebo nedokáže, a preto si bábka svoje miesto v divadle zaslúži.

Chystáš sa znova režírovať aj v nejakom inom slovenskom bábkovom divadle? V kuloároch sa čosi povráva o Bratislave…

V kuloároch sú vždy nejaké šumy. Nechcem predbiehať udalosti, ale faktom je, že Bratislavské bábkové divadlo odo mňa ponuku dostalo. Či sa však do Bratislavy po rokoch za režijný pult naozaj vrátim, ukáže čas.

Je všeobecne známe, že práve v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave si naštartoval svoju profesionálnu režisérsku kariéru. Prijal si pozvanie na hosťovačku od dramaturga Vladimíra Predmerského s odobrením riaditeľa Jána Ozábala a roku 1962 si pripravil inscenáciu Wolského hry Tajomný priečinok. Až potom si sa rozbehol po ostatných bábkových divadlách na Slovensku i v Čechách.

Na Slovensku som režíroval v každom profesionálnom bábkovom divadle, v Žiline najčastejšie, potom v Košiciach a Banskej Bystrici, menej v Nitre a Bratislave.

S väčším či menším časovým odstupom si sa do nich vracal a zanechal v nich výraznú stopu. V ktorom divadle sa ti najlepšie pracovalo? Aký je tvoj pohľad na slovenské bábkové divadlo?

Na analýzu si netrúfam. Na Slovensko som sa vracal vždy veľmi rád. Mám k nemu blízky vzťah, veď som vyrastal v Trenčíne a prežil tam najkrajšie roky dospievania. V profesnom živote som sa na Slovensku stretol s viacerými báječnými ľuďmi a vynikajúcimi umeleckými tvorcami. V každom divadle, v ktorom som pracoval, som mal veľké šťastie, lebo keď sa nejaká etapa a zmena odohrávala vo mne, rezonovala so zmenami a etapami v tom-ktorom divadle. Divadlá mi umožnili prezentovať nové postoje a postupy, poskytli mi aj istú dramaturgickú voľnosť. V Košiciach som sa napr. podieľal na tvorbe dramaturgického plánu, čo neskôr stroskotalo, lebo moje názory nevyhovovali zámerom divadla a rozišli sme sa. S riaditeľom Alexandrom Futášom a hereckým kolektívom sme však zostali priateľmi. Jozef Mokoš ma pozval do Banskej Bystrice. Na základe úspechu Popolvára (1973) naša spolupráca pokračovala.

Dobre si pamätám na jeden z prvých medzinárodných projektov, na inscenáciu Jánošíka (1975). Pripravil si ju s Banskobystričanmi, s divadlom DRAK z Hradca Králové a s bábkovým divadlom z poľskej Poznane. Potom nasledovali nezabudnuteľné Rúfusove Rozprávky (1976 a 1977) a iné. Mokoš ťa pozval aj do Žiliny, kde ste realizovali už spomínaného Kráľa Leara. Herecký súbor dosiahol v tejto inscenácii vrchol svojich vtedajších možností.

V Žiline som sa uviedol za riaditeľovania Ota Horňáka inscenáciou Zlatý kľúčik (1965). Pre mňa osobne je kľúčová. Tu som si uvedomil čo a ako chcem režírovať, aké budem používať vyjadrovacie prostriedky, do akého vzťahu dám živého herca s bábkou a ako budem uplatňovať svoje obľúbené „scudzovacie“ efekty. V tejto inscenácii som si vytvoril režijný rukopis a naozaj vážne vstúpil do sveta réžie. Bolo to priam zázračné.

V Štátnom bábkovom divadle v Bratislave sa ti podarilo uskutočniť svoj sen, inscenovať starodávny epos o Gilgamešovi (1988). Máš ešte nejaký nesplnený alebo utajený sen?

Režíroval som v mnohých bábkových, činoherných i operných divadlách, pracoval s rôznymi žánrami a technikami, používal najrôznejšie výrazové prostriedky vo viac ako tristo inscenáciách. Sny už nemám, tie sa mi splnili. Mám len jedno želanie – aby som mohol z času na čas ešte niekde režírovať.

Loutkář 4/2007, s. 158–159.

Bábkarská Bystrica Tour 2018

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.