Panovová, Olga: Problémy a východiská slovenského bábkového divadla pre deti

Cieľom nášho stretnutia je odpovedať na otázky aká je situácia v oblasti bábkovej tvorby pre najmenšie deti, s akými problémami sa jej tvorcovia stretávajú a tiež ako k nim pristupujú. Organizátori dnešnej besedy priložili k pozvánke aj niekoľko otázok na danú tému, ktoré súvisia tak s dramaturgiou ako aj s ekonomickými podmienkami. Práve nimi, myslím si, treba začať, nakoľko sú určujúce a ovplyvňujú do značnej miery podobu súčasného bábkového divadla.

Finančný rozpočet v bábkových divadlách sa po roku 1989 začal pozvoľna zmenšovať, čo malo vplyv aj na umelecko-organizačnú štruktúru súborov. Štátne bábkové divadlo v Bratislave, ako aj krajské divadlá v Nitre, v Banskej Bystrici i v Žiline, začali v dôsledku toho redukovať počet interných tvorivých pracovníkov : dramaturgov, scénografov i hercov, a značne sa znížil aj počet premiér. Súčasne s týmto trendom začali pribúdať malé divadielka, najmä tandemy a a sólisti. Neľahké,nepriaznivé finančné podmienky nútia tvorcov obísť sa bez ďalších spoluhráčov, ba aj technikov: stavačov kulís,osvetľovačov ba aj bez zvukárov. Preto začali prevládať produkcie sólistov, či dvojíc; najmä manželské tandemy sa ukázali byť trvalé a produktívne. Neúprosné ekonomické podmienky nútia tvorcov obmedziť sa pri tvorbe inscenácií na minimum. Vynachádzajú úsporné technické (aby mohli sami ozvučovať inscenáciu) i herecké riešenia (hrajú viacero postáv i rozprávača), musia byť všestranní a mimoriadne tvoriví. Napodiv ekonomický diktát, nemá len negatívne dôsledky, ale paradoxne prináša aj viacero pozitívnych stránok. Tak napr. scénografickú výpravnosť a veľké herecké sbory a súbory, účinne nahrádzajú vtipné a fantázieplné komorné inscenácie; v nich sa premyslene a naplno využívajú všetky výrazové prostriedky,najmä tie herecké. Dosahuje sa tak maximálna divadelná účinnosť s minimálnymi nákladmi. Do popredia vystupujú kvality súčasnej dramaturgie,ktorá sleduje aktuálny poznávací trend – tak pri výbere tém ako aj pri ich spracovaní. Úspešne sa rozvíjajú doposiaľ u nás málo pestované mobilné, ľahko prenosné inscenácie, malé formy a žánre divadlo jedného herca, divadlo v kufri, či stolové divadlo.V histórii sa neraz ukázalo,že sú bábkovému divadlu neobyčajne blízke. Hercom umožňujú získať bezprostredný až intímny kontakt s detským divákom, prehovoriť stíšeným hlasom do uška a preniknúť do srdca. Komorné inscenácie malé svojím formátom sú rozprávke vlastné, pretože podporujú rozprávačské umenie,ktoré je rovnako ako v ľudovom prejave spojené s potrebou sprevádzať rozprávané názornou hrou rekvizít, či bábok. Sú to veci známe, ale neboli vždy samozrejmé. Najmä na Slovensku sa rodili malé inscenácie pre najmenších divákov veľmi pomaly a s ťažkosťami.

V Čechách sa tejto oblasti bábkovej tvorby venuje systematická pozornosť už od minulého storočia.

Od roku 1972–3 sa začala v Libereckom divadle písať história Mateřiniek, národných prehliadok inscenácií profesionálnych divadiel pre predškolský vek. Libereckí tvorcovia Karel Novák, Jan Schmid, neskôr Pavel Polák, Jana Hoskovcová, či Zuzana Schmidová, ale i ďalší napríklad Čada z Plzenského divadla a ďalší, ukázali cestu svojím nasledovníkom. Na Slovensku sme o mateřinkách dlho len snívali, napriek ojedinelým ,často individuálnym pokusom členov profesionálnych divadiel sa takýto typ tvorby nepestoval. Situácia sa však po novembri 1989 radikálne zmenila. Vznikli malé divadlá, viaceré z nich dodnes pracujú vyše patnásť rokov. Zo sólistov možno spomenúť napr. Oľgu Hoffmanová, Jana Segešovú, Nelu Dušovú. (Pozoruhodnú sólovú inscenáciu vytvorila Marta Sádecká, inak členka ŠBD.) Sólistický program má v repertoári aj Katarína Aulitisová a Ľubomír Piktor, ktorí sú známy najmä ako dvojica Divadlo PIKI z Pezinka. Divadlo Maškrta z Košíc, či Divadlo Pimprlo zo Žiliny; vyše pätnásť rokov funguje aj Dunajka manželov Strinkovcov z Bratislavy, ojedinele pracujú manželské tandemy aj v trojici. Konečne teda máme mobilné inscenácie pre najmenších. Stále však chýba pracovná prehliadka, ktorá by umožnila bilancovať stav a zistila kvalitu tvorby malých privátnych divadielok. Roky po nej márne voláme. Prehliadka Hráme pre Vás, ktorú už piaty rok organizuje Bibiana v rámci Kultúrneho leta ju žiaľ, nahradiť nemôže. Nie je určená odbornému publiku, ale deťom, z čoho vyplýva jej extenzívny charakter – trvá počas víkendov v dvoch prázdninových mesiacoch.

Slovenskému bábkovému divadlu sa po roku 1989 napriek neľahkým ekonomickým podmienkam prekvapivo začalo dariť. Rok 1989 bol dokonca pre slovenské bábkové divadlo prelomový. Zhodou okolností práve v tomto revolučnom čase,či tesne pred ním,bol na DF VŠMU založený odbor bábkoherectva (o čosi neskôr vznikla Katedra činohernej a bábkohereckej tvorby). Jeho iniciátor Vladimír Predmerský už roku 1986 vypracoval koncepciu a osnovy. Súčasne nastal prílev silných ročníkov slovenských bábkárov – čerstvých absolventov z Prahy,ktorý spôsobil výraznú generačnú výmenu. Treťou novinkou, ktorá prispieva k rozvoju slovenského bábkarstva, bolo otvorenie bratislavskej Bibiany – Medzinárodného domu umenia pre deti; založil ho riaditeľ Bienále ilustrácií v Bratislave Dušan Roll.

V 90. rokoch sa zrodili aj viaceré medzinárodne koncipované festivaly: banskobystrický, topolčiansky, nitransky i bratislavský, ktoré takisto napomáhajú rozvoju slovenského bábkového umenia. V tomto období nastal nevídaný, priam živelný rozvoj neštátnych divadielok. Kým v druhej polovici rokov 80. viedla k vzniku agentúrnych skupín nespokojnosť s tvorivými podmienkami v skostnatenom organizačnom systéme oficiálnych divadiel, teraz bol na prvom mieste pretlak tvorivých síl a túžba po sebavýpovedi. K špičkovým tvorcom – stáliciam na bábkarskom nebi patria už vyše desaťročia manželské tandemy Divadlo PIKI z Pezinka (vlani oslávili 15.výročie) a Divadlo Maškrta z Košíc (manželia Šebovi pred dvomi rokmi 10. výročie) aj divadlo Pimprlo Renáty Repkovej zo Žiliny.

V súvislosti s pozitívnymi premenami divadla pre najmenších nemožno vynechať ani prínos „veľkých“, mestom subvencovaných súborov. Ich tvorba v 90. r. minulého storočia bola poznamenaná radom veľkých hodnotových estetických premien, najmä príklonom k metódam, dramaturgii i poetike štúdiového, autorského divadla. Tvorcovia sa orientovali prevažne na nepravidelnú dramaturgiu, t.j. literárne predlohy epického alebo lyrického charakteru, čo by napokon v bábkovom divadle nebolo nič nové, ani zvláštne. Nový bol prístup k javiskovej adaptácii a jej realizácii. Namiesto úpornej snahy pretransformovať literárnu predlohu do dramatickej podoby, podľa zákonitostí freytagovského modelu a iluzívneho spôsobu inscenovania, sa tak v scenári,ako aj v inscenácii plne priznáva a podčiarkuje epický,alebo lyrický pôvod predlohy. Rozprávačský charakter zostáva zachovaný a spolu s ním aj jeho hodnoty – dôverný tón, predvádzanie rozprávaného a pod. Literárna predloha už nebola ako voľakedy len východiskom z núdze. Prostredníctvom nej začali divadelníci naplňať svoje predstavy o súčasnom bábkovom divadle pre deti, ktoré stavia na kombinácii herca a bábky, či dokonca na štylizovanom herectve bez bábky. V celkom novom svetle sa preto ukázali tiež literárne autorské rozprávky. Pomocou klauniády napríklad našiel Ondrej Spišák ideálny kľúč k obľúbeným prozaickým knihám, putovným zvieracím rozprávkam J. C. Hronského Dubkáčik a Budkáčik, Tri kozliatka.

Literatúra pre deti zostáva teda i naďalej pre bábkarskú dramaturgiu, ako to prorocky predpovedal literárny historik Ján Poliak, nevysychajúcim zdrojom. Zásadne sa však mení režijno – inscenačný prístup k nej. Počas polstoročia prešlo bábkové divadlo neobvykle dynamickým vývojom. Súčasne s premenou bábkovej hry nastali zmeny v inscenačnom prístupe: od činoherného, iluzívneho vzoru k antiiluzívnemu, od dramatickej stavby k stavbe epickej, k otvorenému priraďovaniu a reťazeniu príbehov. Ďalšie zásadné zmeny nastali v troch oblastiach:

1/ v poňatí bábkového divadla a jeho cieľov

2/ v poňatí bábky a jej úlohy

3/ v charaktere a formách komunikácie s deťmi

Pri výbere predlohy pribudla k otázke čo hrať aj nemenej dôležitá otázka ako to hrať. Dramaturgia sa prispôsobuje zmenenej úlohe bábkového divadla. Kým v 50. rokoch bola v popredí didaktická funkcia, v 60. rokoch funkcia esteticko-zábavná, v súčasnosti (v podstate už od polovice 80.tych rokov) je čoraz naliehavejší eticko–poznávací aspekt. Dieťa v dnešnom svete je postavené pred vážne problémy, atakované množstvom informácií, preto je potrebné pomáhať mu orientovať sa v zložitom svete. V bábkovom divadle sa udomácňuje myšlienka Jána Ámosa Komenského škola hrou, ibaže v otočenom poradí: hra – školou. V tomto smere je inšpiratívna originálna dramaturgia Divadla PIKI napr. O deviatich mesiačikoch, Madam Dekla – rácia, či niektoré autorské hry Divadla Maškrta.

Divadlo ponúka deťom navyknutým na pasívne pozeranie TV obrazovky, okrem estetického zážitku, mimoriadne silný zážitok z vlastnej aktivity, priamej účasti na hre a tvorbe. Bábkové divadlo môže si tak získať mladého diváka a ochrániť ho pred pseudokultúrov masovokomunikačných prostriedkov. Umožňuje mu naviac získať sociálne skúsenosti, nadviazať osobný kontakt s tvorcami a umením. Čoraz častejšie sú divadelné predstavenia kombinované s výtvarnými dielňami. Intenzívnejšiu komunikáciu s divákmi uľahčuje od 90. rokov tiež hra a kolektívna improvizácia v netradičnom priestore. Prostredníctvom premyslene a originálne voleného priestoru (mimo bežného javiska, vo foyer, v cirkusovom stane,v plenéri a i.) sa divadelníkom darí aktivizovať divákov aj po fyzickej stránke, zatiahnuť ich do hry, urobiť z nich spoluhráčov. Najaktívnejšie a najvynachádzavejšie si počínali tvorcovia v banskobystrickom súbore (cykly Neposledné predstavenia, Rozprávky), réžisér Ondrej Spišák v nitrianskom Starom divadle a v združení Teatro Tatro,v ŠBD v Bratislave, či divadelníci v rámci výstav v Bibiane, aj mimo nich. Jednou z posledných úspešných akcií tohto druhu bola výstava Deti ticha, ktorá oboznamovala deti so svetom nepočujúcich; ich sprievodcom bol mím Jozef Rigo, absolvent brneneskej Katedry dramatickej hry pre neslyšících na JAMU.

Už aj z tých niekoľkých príkladov, ktoré som tu uviedla, je zrejmé, že bábkové divadlo si nachádza svoje nezastupiteľné miesto v spoločnosti. V prípade, že bude žiť jej problémami, sledovať jej vývoj a potreby, má perspektívu žiť aj naďalej.

Loutkář 5/2006, s. 232–233.

Panovová, Olga: Problémy a východiská slovenského bábkového divadla pre deti

Aktuální číslo

Premiéry

Festivaly

Výročí

Odkazy

Podporují nás